náhľad|Erb rodiny Okoličániovcov Okoličániovci (dobovo: Akalichnai, Okolichnay, Okolicsány, Okolicsányi, Okoliczanyi, Okoličáni, Okoličianský) sú jeden z významných a pôvodných liptovských šľachtických rodovGenealogicko-heraldický hlas, ISSN 1335-0137, s. 15, Matica slovenská, Martin 1/1999. V strednom Liptove im patrili rozsiahle majetky a dediny Veterná Poruba, Štefanka, Lazisko, osada Črmnô, Harankfiahaza (dnes neznáme) a OkoličnéNagy, I.: Rodiny Uhorskej krajiny / Nagy, I.: Magyarország családai, zväzok 8, s. 204 – 212, Pest 1861, od ktorej si pravdepodobne odvodili svoj prídomok. Rod postupne nadobudol, najmä manželskými zväzkami, majetky v Pavčinej Lehote, Svätom Kríži, Ančikovanoch a Vitálišovciach. V poslednej štvrtine 18. storočia sa do majetku rodu dostalo aj mestečko Bobrovec. Niektorí príslušníci vetvy “Miškovcov“, menovite Vendel, Karol a Baltazár si v roku 1864 vyšším dovolením pozmenili meno na Szemesi.Nagy, I.: Rodiny Uhorskej krajiny / Nagy, I.: Magyarország családai, zväzok 12, s. 221, Pest 1865Klein, B.: Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť, tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom sv. Martine, s. 72, Martin 1924
V najstarších listinách vystupujú jednotliví členovia rodu ako „domini et heredes de Okoliczna“ (prípadne Akalichna) – páni a potomkovia z Okoličného a latinským označením comes/comitis. Funkcie a označenia obsahujúce comes ako francúzsky "comte" alebo anglicky "count" pochádzajú z latinského slova "spoločník". Jedná sa o titul v európskych krajinách označujúci pozíciu medzi vysokou a nižšou šľachtou.Pine, L. G. Titles: How the King Became His Majesty. s. 73, New York: Barnes & Noble, 1992 V neskoršom období vystupovali příslušníci rodu pod všeobecným označením "nobilis".
Pôvod a historický vývoj Liptov okolo roku 1230 V roku 1230 vydal kráľ Ondrej II. prvú darovaciu listinu na územie zvané Mogorfalú dvom tzv. “hosťom“ a to Benchovi a Hauch (Hank) Polkovi (niektorí autori rozlišujú tri a nie dve osoby a to Beucha, Haucha a Polka).Klein, B.: Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť, tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom sv. Martine, s. 24, Martin 1924 Toto územie sa rozkladá od riečky Revúcej až po Bocký potok bez územia Sliačov, Liptovskej Mary, Sielnice a Bobrovca. Jednalo sa o "prázdnu zem", ležiacu v Liptove, ktorá kedysi patrila dedine Uhorskej Vsi. Termín "prázdna zem" - terra vacans - treba pritom chápať nie ako neosídlenú, pustú zem bez obyvateľstva, ale ako vlastnícky právne neobsadený majetok, ktorý preto spadal do donačnej právomoci uhorských kráľov.Genealogicko-heraldický hlas, ISSN 1335-0137, s. 4, Matica slovenská, Martin 1/1999
Pôvod takmer všetkých liptovských šľachtických rodov súvisel bezprostredne s vojenskou službou uhorským kráľom. S ňou potom bola úzko zviazaná aj držba pôdy a nadobudnutých majetkov. Až do polovice 13. storočia vykonávali liptovskí šľachtici svoju vojenskú službu hlavne v bandériach zvolenských županov, po výstavbe hradu Liptov v polovici 13. storočia už boli viazaní predovšetkým k tomuto hradu.
Predkovia rodu Autori J. Novák a P. Vítek považujú za jedného z najstarších predkov rodu Bohumíra, syna českého rytiera Vavrinca (v liptovskom registri uvádzaného ako Lauryn). V roku 1241 sa Vavrinec zúčastnil ako veliteľ vojenského oddielu bitky pri rieke Slaná.
Bohumír dlhší čas strávil na kráľovskom dvore, kde na základe svojej rozvahy a chrabrosti získal významné miesto. Bojoval po boku kráľa a zásluhy si získal aj ako špeciálny vyslanec vo vtedajšom Poľsku a Rusku. Tak sa o ňom zmieňuje dekrét vystavený v roku 1267 kráľom Belom IV., v ktorom mu daroval rozsiahle lesné územie medzi Hybicou a hranicou so Spišom. Vo svojom sídle hostil aj kráľa Ladislava IV., ktorý mu v roku 1273 daroval "zem Šalamúnovu" (neskôr Črmno a Svätý kríž) vyčlenenú z chotára Paludze. Bohumír taktiež užival titul "comes", v jeho prípade však bola táto hodnosť vojenského charakteru (qui regem in bellum comitebat - ktorý sprevádzal kráľa do vojny). Klein, B.: Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť, tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom sv. Martine, s. 35-36, Martin 1924
Po roku 1280 Autori hľadajú vznik rodu v čase vlády kráľa Bela IV. (1235 – 1270), kedy už žil Serafín I.. A. Húščava vo svojej štúdii, ktorú venoval výlučne tomuto problému, potvrdil, že zakladateľom Okoličianskych je práve Serafín I., o ktorom prvá zmienka pochádza až z roku 1282. Serafín slúžil ako servient zvolenského župana Mikuláša v kráľovskom vojsku. Na jeseň v roku 1280 sa aktívne zúčastnil bitky na poli Hód (dnes Hódmezóvásárhely – severne od Segedína), kde kráľovské vojsko, vedené panovníkom Ladislavom IV., porazilo KumánovObrázková kronika, kap. 181. In: Kroniky stredovekého Slovenska (ed. J. SOPKO). Budmerice 1995, s. 62, uvádza, že bitka sa udiala v roku 1282, no pravdepodobnejší je rok 1280. Porov. tamže, s. 299. Serafín si v bitke údajne počínal mimoriadne hrdinsky, keď „nie bez preliatia svojej krvi udatne odťal hlavu jednému urodzenému Kumánovi a ukázal ju kráľovi“. Za to a mnohé iné jeho služby potvrdil Ladislav IV. v roku 1282 jeho vlastníctvo Črmna a Svätého kríža.
Kedy Serafín získal aj Okoličné, nemožno z písomných prameňov presne zistiť, no v roku 1293 vystupuje v jeho držbe už jeho syn Peter. Serafín mal aj ďalšieho syna Mikuláša a obaja bratia si Okoličné po smrti svojho otca podelili medzi sebou. Mikuláš však čoskoro zomiera a jeho majetkový podiel po ňom zdedil jeho syn Pavol, ktorý slúžil v kráľovskom vojsku. Nemohol sa preto venovať svojim liptovským majetkom a dal ich do užívania svojmu strýkovi Petrovi, bratovi svojho otca, o čom vydal turčiansky konvent v roku 1288 svedectvoHÚŠČAVA, A.: Archív zem.rodu z Okloličného – Litterae tabulario Okolicsányiorum gentis nobilis prolatae, s. 43, č. 29: „Paulo, filio comitis Mike de Akalisna Petro,filio Seraphini, fratre suo uterino", Bratislava 1943. Údaj sa zachoval v listine krajinského sudcu Tomáša z 23. januára 1354 - - túto listinu nepoznal, preto nesprávne uvádza Pavla ako nevlastného brata Petra, hoci v skutočnosti bol jeho synovcom. V roku 1295 získal Pavol tri poplužia zeme medzi Okoličným a Vrbicou. No aj sám Pavol krátko na to padol pri dobýjaní hradu Kysak (Kôszeg) a jeho majetky tak pripadli "odúmrťou" panovníkovi, keďže nemal dedičov. No už v roku 1297 daroval Ondrej III. pôvodne Pavlovu časť jeho strýkovi Petrovi, synovi Serafína, a zvolenskému a šarišskému županovi Demeterovi prikázal uviesť Petra do držby celej a nedielnej obce Okoličné. S držbou svojich majetkov v Okoličnom a v Črmne mal však Peter isté problémy, a preto v roku 1326 požiadal panovníka o jej potvrdenie. Panovník mu vyhovel a ako osobitné zásluhy Petra pripomenul jeho vernosť a služby, ktoré preukazoval kráľovi na Orave proti ľuďom Matúša Čáka Trenčianskeho a tiež aj v Záhrebe a Sedmohradsku. Krátko na to, nepochybne už po smrti svojho otca, však Petrov syn Ján svoje majetky v Liptove stratil, keď v čase panovania Karola Róberta z bližšie neznámych dôvodov nevedel predložiť na revíziu listiny, ktorými by dokázal ich vlastníctvo. Jeho majetok mu bol odobraný a pridelený k majetku Hrádockého hradu.
Až v roku 1352 mu ich kráľ Ľudovít I. Veľký opätovne vrátil, a to za jeho mnohé vojenské zásluhy pri výprave do talianskeho Neapola, pri ktorej údajne prišiel aj o oko. Adresátmi novej donácie sa okrem Petrovho syna Jána stali aj ďalší jeho synovia Marek, Vavrinec a Serafín, a až táto donácia z roku 1352 sa stala trvalým právnym majetkovým základom rodu z Okoličného aj do budúcnosti. Pri revízií pod vedením krajinského sudcu Imricha Bubeka sa synovia Marka I. a syn Serafila II. Ján preukázali darovacími listinami od kráľov Ladislava IV., Ondreja III. a Karola I. Za právoplatné však sudca vyhlásil výlučne darovacie listiny od kráľa Ľudovita I.
Ľudovít I. daroval Marekovi I. (Markusovi), synovi Petra z Okoličného v roku 1367 južnú časť Revúckej dolinyGenealogicko-heraldický hlas, ISSN 1335-0137, s. 9, Matica slovenská, Martin 1/1999 a po konflikte s falšovateľom Jánom Literátom z Madočian, Matúšom zo Stošíc a jeho bratom získal v roku 1381 od Ľudovíta I. Grienovište (dobovo: Boztelek, Bozefold, Kovachfelde) zámenou za majetok zvaný Reuchetornya. náhľad|Výstava bývalého mariánskeho oltára z františkánskeho kláštora v Okoličnom v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, 2017 Michal I. z Okoličného, syn Jána II. z Okoličného udelil v roku 1435 Okoličnému čiastkové mestské privilégiá po vzore Nemeckej Ľupče (dnes Partizánskej Ľupče). Michal (doložený v rokoch 1464-1484) vystupoval v rôznych súdnych funkciách. V roku 1464 bol ako vážený šľachtic svedkom v majetko-právnom spore, ktorý riešil liptovský župan spolu so slúžnymi. V roku 1480 sa v inej listine uvádza medzi arbitrami. V roku 1466 je Michal doložený aj ako laický člen liptovského náboženského bratstva (konfraternity), ktoré združovalo liptovských farárov a tiež predstaviteľov tamojšej šľachty. Michal z Okoličného vymohol v roku 1453 u ostrihomského arcibiskupa, aby bola kaplnka Sv. Kozmu a Damiána povýšená na farský kostol. Zároveň žiadal, aby sa členovia jeho rodiny, rovnako ako aj členovia šľachtických rodín, ktorých mŕtvych dovtedy pochovávali pri farskom kostole v Liptovskom Mikuláši, mohli mať miesto posledného odpočinku v tomto objekte. Michal zomrel zrejme na konci roku 1484. Listina z 1. januára 1485 už spomína Uršulu, vdovu Michala z Okoličného, ktorá sa stala manželkou jeho menovca, iného Michala z Okoličného.
Z ďalšej generácie žijúcej na prelome 15. a 16. storočia vynikli z rodu Okoličianskych bratia Leonard a Bernard. V roku 1495 vystupujú ako patróni okoličianskeho kostola Sv. Kozmu a Damiána. Bernard sa spomína v roku 1512 ako sudca v spore a v nasledujúcom roku ako liptovský slúžny. Taktiež je relevantným členom rodu, ktorý mohol ovplyvnit donáciu pôvodneho hlavného oltára kostola Panny Márie - kráľovnej anjelov s kláštorom františkánov - observantov v Okoličnom (dnes Kostol sv. Petra z Alkantary).
Príslušníci rodu Najpresnejšiu genealogickú tabuľku od Serafína I. do konca 15. storočia uverejnil A. Húščava, mladší rod Okoličianskych poskytol I. Nagy. Rod postupne získaval majetky predovšetkým v Liptove, ale aj v ostatných stoliciach Slovenska. Mimo územia Slovenska sa s Okoličianskymi stretávame najmä v Hevešskej a Železnej stolici, od roku 1818 v Sabolčskej a o niekoľko rokov neskôr aj v Peštianskej stolici. Najvýznamnejších členov rodu opisuje Encyklopédia Slovenska, a to Imricha, ktorý bol spišský kanonik, v roku 1773 ostrihomský kanonik, Sv. Štefanský prepošt, titulárny ansársky biskup, v roku 1779 miestodržiteľ a v rokoch 1782–1786 a 1790–1795 dvorský radca a referent, ktorý zomrel vo Viedni v roku 1795. Ako aj Jána Okoličániho († 1736), bratislavského biskupa, neskôr Sv. Štefanskeho prepošta a varadínskeho biskupa, ktorému za svoju existenciu vďačí Kostol Najsvätejšej Trojice v Trnave. V Bratislave taktiež rozšíril kňažský seminár. náhľad|Útok na turčianskych vyslancov na sneme v Ónode v roku 1707 náhľad|Erb Turčianskej stolice Krištofa Okoličániho († 9. júna 1707), podžupana turčianskej stolice a poslanca na Onódskom sneme, kde bol obvinený, že svojou činnosťou ohrozuje jednotu boja za slobodu a bol spolu so svojim námestníkom Melicharom Rakovským napadnutý rozvášnenými stúpencami Rákociho a 9. júna bol popravený. Turčianska stolica bola na sneme zrušená, jej zástavy roztrhané, pečate zlomené a územie pripojené k susedným stoliciam. Všetkých 58 poslancov snemu za Turčiansku stolicu bolo uväznených a skonfiškovali im majetky. Dodatočne bola stolica obnovená a erb Okoličianskych bol v roku 1715 vložený do erbu stolice ako pripomienka tejto udalosti.