Chorvátske kráľovstvo (, ) bol stredoveký štátny útvar na Balkáne existujúci v rokoch 924/9251102/1918. Kráľovstvo vzniklo povýšením Chorvátskeho kniežatstva za vlády Tomislava I. Mocenské maximá kráľovstvo následne dosiahlo za vlád Štefana Držislava a Petra Krešimíra IV. Po tom, čo v roku 1091 vymrel chorvátsky kráľovský rod Trpimírovcov sa o moc v krajine snažili uhorskí Arpádovci. Uhorský kráľ Koloman v roku 1097 v bitke pri Petrovej gore porazil zvoleného kráľa Petra Svačića a následne v roku 1102 pripojil Chorvátsko k Uhorsku. Podľa jednej historickej tradície sa tak stalo na základe dohody (pacta conventa), iné názory hovoria o anexii územia. Definitívny zánik Chorvátskeho kráľovstva následne prišiel až v roku 1918 spolu so zánikom Rakúsko-Uhorska.

Dejiny kráľovstva Historický kontext

Slovanské kmene sa na územie Chorvátska dostali v 7. storočí, na miestne územie ich ako protiváhu Avarom mal pozvať byzantský cisár Hérakleios. Ako prvé boli prevažne osídlené kraje v severnej Dalmácii, odkiaľ sa postupne chorvátske osídlenie rozšírilo i po okolí. Na novo osídlenom území sa slovanské chorvátske kmene začali miesiť s pôvodným románskym (dalmátskym) obyvateľstvom, postupne prebiehala aj ich christianizácia. V ranom období spadalo územie pod rozličných cudzích vládcov a Chorvátske kniežatstvo nemalo ucelenú územnú podobu. Ako prvý vojvoda Chorvátov býva v historických prameňoch označovaný Trpimír (845864), zakladateľ rodu Trpimírovcov, samotné chorvátske panstvo je však staršie. Mocenský vývoj v Chorvátsku v tomto období bol premenlivý a o vplyv sa snažila ako Byzantská ríša, tak i Franská ríša, či Benátky, z cirkevného hľadiska následne i Pápežský štát. V Slavónii sa rozkladalo kniežatstvo panónskych Chorvátov prezývané aj Sávske kniežatstvo.

V 10. storočí na Balkáne povstali nové mocenské prvkyUhorský štát s mocenským centrom v Panónii a Prvá bulharská ríša v juhovýchodnom Podunajsku. Práve Uhri okolo roku 900 obsadili Slavóniu a Bulhari dočasne obsadili Bosnu rozkladajúcu sa východne od vlastných chorvátskych zemí. V roku 910 sa chorvátskym kniežaťom stal Tomislav I., ktorý sa ukázal byť schopným vládcom. Po tom, čo boli Uhri zamestnaní bojmi s Bulharmi obsadil Slavóniu (niekdajšie Sávske kniežatstvo) a proti Bulharom hľadal pomoc u ich klasických nepriateľov, byzantských vládcov.

Vznik kráľovstva vľavo|náhľad|List pápeža Jána X., v ktorom tituluje Tomislava I. ako kráľa Chorvátov vľavo|náhľad|Oton Ivekovic, Korunovácia kráľa Tomislava I., olej na plátne, Nacionalni muzej moderne umjetnosti, Záhreb Vďaka dobrým vzťahom s pápežom bol Tomislav I. v roku 924 pápežom Jánom X. prehlásený za kráľa Chorvátov a podľa Dukljanskej legendy sa mala v roku 925 na zhromaždení všetkého ľudu (saboru) na Duvanjskom poli uskutočniť jeho korunovácia. Tomislavova moc bola uznaná aj Byzantskou ríšou, ktorá mu udelila titul prokonzula a potvrdila jeho zvrchovanosť nad dalmátskymi mestami a ostrovmi. Chorvátska moc v tomto období bola značná, aj keď počty uvádzané Konštantínom Porfyrogenétom sú zrejme prehnané (100 000 pešiakov a 60 000 jazdcov). Chorvátsku ochranu v tomto období prijali aj vládcovia v Červenom Chorvátsku (južná Dalmácia/Hercegovina) a tribút Chorvátom v tomto období platili aj Benátky. Spory o nadvládu nad západným Balkánom vyústili do vojny v roku 927 po tom, čo Tomislav prichýlil srbského princa Zacharija Pribislavljavića z Rašky, ktorý utiekol pred cárom Simeonom. Vo vojne s Bulharmi Chorváti vyhrali a narozdiel od srbských krajín si udržali nezávislosť. Hoci sú presné podmienky mieru neznáme, tak zrejme Chorvátsko získalo aj výhodnú hranicu na juhovýchode.TRPIMIR DYNASTY In:

Po Tomislavovej smrti moc krajiny čiastočne upadla a spod vplyvu Chorvátska sa vymanili Neretvania. Po Trpimírovi II. na panovnícky stolec zasadli Krešimír I. a Miroslav, ktorí museli o moc bojovať s prvým historicky doloženým bánom Pribinom, ktorý spravoval Krbavu, Liku a Gacku. Po nástupe maloletého kráľa Miroslava sa Pribina ujal vlády nad krajinou a z túžby po moci Miroslava dokonca zavraždil. Šľachta však Pribinu za kráľa neuznala a Miroslavov brat Michal Krešimír II. bána v boji porazil a zabil. O Krešimírovej vláde sa mnoho nevie, známa je však jeho žena Helena (Jelena), ktorá poskytla viacero donácií cirkvi.

Okolo roku 960 sa územie Chorvátskeho kráľovstva rozšírilo o Bosnu. V tomto období sa o južné kraje začali zaujímať aj Uhri, ktorí boli po bitke na rieke Lech prinútení upustiť od svojich nájazdov na západ. Uhri obsadili Sriem i Slavóniu, ktoré boli výrazne vyľudnené, vlastné Chorvátsko v severnej Dalmácii však bolo od ich nájazdov ušetrené.

Štefan Držislav a úpadok kráľovstva V roku 970 sa chorvátskym kráľom stal Štefan Držislav, ktorý sa po boku Bazila II. zúčastnil bojov s bulharským cárom Samuilom. Samuil bol mocným a ambicióznym panovníkom a najmä spočiatku mal nad Byzantskou ríšou zasiahnutou vnútornými problémami mocensky navrch. To sa prejavilo i na situácii v Chorvátsku, ktoré bez podpory nedokázalo zabrániť strate Bosny a vyplieneniu bohatých prístavných Zadaru, Kotoru a Dubrovníka Bulharmi. Byzantský cisár sa však chorvátskemu spojencovi za podporu odmenil kráľovskou korunou a Štefan Držislav tak bol v Biograde korunovaný za Kráľa Chorvátska a Dalmácie. V roku 990 získal aj vysoký byzantský titul patrikios a následne aj titul eparchos. Štefan Držislav sa v krajine pokúsil zaviesť model primogenitúry a už za svojho života za spoluvládcu určil svojho syna Svetoslava. Po jeho smrti v roku 995 sa však proti novému usporiadaniu postavili Svetoslavovi bratia Krešimír (neskôr vládol ako Krešimír III.) a Gojslav a v krajine vypukla interná vojna. Situáciu využili Benátky, ktoré Chorvátom najprv prestali platiť tribút, a následne zabrali dalmátske mestá a ostrovy. Svetoslav navyše musel do Benátok poslať svojho syna ako rukojemníka. Do sporov zasiahol aj Samuil, ktorý sa tiež postavil na stranu Svetoslavových bratov, a kráľ tak musel z krajiny utiecť, pravdepodobne do Uhorska. Po porážke Prvej bulharskej ríše (1018) sa do Chorvátka opäť rozšíril byzantský vplyv a krajina bola spojená s cisárskou mocou, hoci požívala väčšiu autonómiu ako ríšske provincie. Chorvátsky kráľ získal čestný titul patricija. Po tom, čo bol z Benátok vyhnaný rod Orseolovcov sa Krešimír III. v roku 1024 pokúsil znovu ovládnuť Dalmáciu, no záujem o ňu mala aj Byzantská ríša, takže Chorvátsko územie nezískalo. Spolu s rodom Orseolovcov sa do Uhorska dostal aj syn kráľa Svetoslava, ktorého uhorský kráľ v roku 1027 dosadil do Slavónskeho kniežatstva (aj Slavónsky banát), a územie voľne priviazal k Uhorsku. Krešimír III. sa pokúsil s Byzanciou rokovať o prinavrátení dalmátskeho územia Chorvátsku, avšak úspech nedosiahol. Po smrti byzantského cisára Romana III. byzantská moc na Balkáne zoslabla a syn Krešimíra III. Štefan I. sa pokúsil Dalmáciu získať násilne. Následné rokovania však nevyšli a Byzancia do Dalmácie poslala loďstvo. Situácia sa upokojila po tom, čo strany v roku 1045 uzavreli kompromisný mier, v ktorom Chorvátsko získalo časť pobrežia s výnimkou Zadaru, ktorý krátko po tom získali Benátky.Dějiny Chorvatska, str. 3235

11. storočie náhľad|Mato Celestin Medović, Zásnuby kráľa Demetera Zvonimira, olej na plátne, pred rokom 1920, Hrvatski institut za povijest, Záhreb Nezávislosť Chorvátsko opätovne získalo za vlády Petra Krešimíra IV. v druhej polovici 11. storočia. Okolo roku 1060 pod svojou vládou znovu zjednotil Chorvátsko, Dalmáciu i Bosnu. V tomto období sa do dalmátskych miest stále viac a viac dostáva chorvátsky prvok a miestne románske obyvateľstvo sa asimiluje (slavonizuje). Krajina sa vnútorne rozčlenila okrem žúp aj na tri na menšie územné celky - bánoviny v Prímorí, Slavónii a pravdepodobne v Bosne. Ich charakter nie je úplne zrejmý, zrejme však šlo o jednotky podobné údelným kniežatstvám. Novou hrozbou pre krajinu sa v tomto období stávajú sicílski Normani, ktorí dobyli byzantské územia na juhu Talianska, a ktorí útočili aj na chorvátske územia. Normani na istý čas dokonca obsadili pás dalmátskeho pobrežia a časť vnútorného Chorvátska. Záver Krešimírovej vlády je preto nejasný, podľa niektorých názorov vládol spolu so slavónskym bánom Zvonimírom (vládol na území, ktoré pred tým obsadili Uhri, ide o neskoršieho kráľa Demetera Zvonimíra), iné názory za jeho spoluvládcu uvádzajú neistého vojvodu Štefana, snáď synovca Petra Krešimíra IV. Podľa prameňov sa mal v roku 1074 stať chorvátskym kráľom aj normanský gróf Amicus, ktorý dočasne ovládal minimálne časť územia s významnými chorvátskymi centrami. Podľa iných názorov zase v roku 10741075 v krajine vládol Peter Slavac z rodu Kačićov.Dějiny jihoslovanských zemí, str. 1819 V roku 1075 boli Normani z Jadranu vyhnaní vďaka Benátčanom a dóža Domenico Silvio sa následne ako dalmátsky vojvoda ujal vlády nad dalmátskymi mestami. V tomto období Chorvátsko znovu prišlo aj o Bosnu, ktorú následne získalo srbské kniežatstvo Zeta.Dějiny Chorvátska, str. 3840

O územie Chorvátska mali v tomto období záujem Uhorsko, i západné panstvá Svätej ríše rímskej. Ulrich I., vládca Istrijského a Kraňského markgrófstva, ktorý dostal od cisára ako léno na úkor Chorvátska časti Istrie a ostrovy Krk, Cres a Osor, kde vznikla dočasná Dalmátska marka. Po Ulrichovej smrti ale územie znovu pripadlo Chorvátsku. V roku 1075 sa na chorvátsky trón za pomoci uhorského kráľa Ladislava I. dostal Demeter Zvonimír, manžel Ladislavovej sestry Heleny, ktorý bol pravdepodobne potomkom bývalého kráľa Svetoslava. Zvonimírova vláda však bola chorvátskou šľachtou spochybňovaná, a aby si Zvonimír udržal moc, požiadal o korunováciu pápeža. Gregor VII., ktorý týmto aktom mohol výšiť prestíž pápežskej mocenskej náuky do Chorvátska vyslal legáta Gebiz(on)a, ktorý Zvonimíra v Soline korunoval, a na znak vazalského postavenia Chorvátska voči Pápežskému štátu mu odovzdal pápežskú korúhvu. Chorvátsko sa tak v boji o investitúru postavilo na stranu pápeža a pápežovi sa aj zaviazalo platiť ročný tribút 200 bezantov (daň svätého Petra). Ako spojenec pápeža Zvonimír následne viedol napr. lokálne spory s istrijským kniežaťom (vitézom) Vecelinom.

Spory malo Chorvátsko v tomto období aj s Benátkami, ktoré si robili nároky na dalmátske mestá. V roku 1085 získali Benátky za pomoc byzantskému cisárovi Alexiovi I. proti Normanom zlatú bulu, ktorá im mimo iných výhod pririekla i právo na dalmátske mestá, a Benátky tak získali cenný argument pre boj proti Chorvátom. Záver Zvonimírovej vlády je nejasný a dodnes zostáva predmetom sporov. Po smrti pápeža Gregora VII. začal kráľ pravdepodobne hľadať spojencov v Byzancii, čím si však znepriatelil časť chorvátskej šľachty, a podľa legendy mal byť v roku 1089 na Kninskom poli zavraždený. Dukljanská kronika za príčinu Zvonimírovej vraždy zase pokladá kráľov úmysel zúčastniť sa svätej vojny, s čím nemali jeho vazali súhlasiť pre únavu krajiny po vojnách, táto verzia je však málo pravdepodobná. Podľa splitského historika Tomáša mal byť naopak Zvonimír posledným chorvátskym panovníkom, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, a k povstaniu teda nemuselo vôbec dôjsť. Zvonimír zomrel bezdetný (jeho jediný syn Radovan zomrel okolo roku 1083) a v roku 1089 sa tak moci ujal Štefan II. (podľa niektorých názorov vyššie spomínaný vojvoda Štefan), ktorý však vládol len do roku 1091. Spolu s kráľom Štefanom II. vymrel aj rod Trpimírovcov.

Vznik personálnej únie náhľad|Manuskript tzv. pacta conventa, opis údajnej dohody medzi chorvátskymi šľachticmi a uhorským kráľom zo 14. storočia, Maďarské národné múzeum, Budapešť náhľad|Oton Ivekovic, Smrť kráľa Petra Svačića po bitke pri Petrovej gore, olej na plátne, 1894|vľavo