Vojtech Lazár Tuka (* 4. júl 1880, Štiavnické BaneZáznam o narodení a krste v matrike farnosti Štiavnické Bane; záznam č. 66 – † 20. august 1946, Bratislava) bol slovenský politik, predstaviteľ radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, jeden z organizátorov vyvražďovania slovenských Židov. Odsúdený Národným súdom na trest smrti a 20. augusta 1946 popravený.
Život Narodil sa do rodiny učiteľa Antona Tuku (v zázname o krste Vojtecha uvedený ako „ludimagister“ lat. učiteľ alebo riaditeľ školy) a Heleny, rod. Cserny. Zvláštne druhé krstné meno Lazár dostal po krstnom otcovi, ktorým bol žemberovský farár Lazár Bittner. Ako chránenec bulharského cára Ferdinanda Coburga a vychovávateľ následníka trónu a neskoršieho cára Borisa III. získal možnosť študovať právo v Budapešti, neskôr absolvoval študijné pobyty v Paríži a Berlíne. Ako 21 ročný (1901) získal titul Doktor práv (JUDr.). Po výkone právnického povolania v praxi (1900 – 1907) následné pôsobenie v akademickom prostredí na právnickej akadémii v Päťkostolí (Pécs) a na Alžbetínskej univerzite v prevažne maďarsko-nemeckom Prešporku mali na Tukove vyjadrovacie schopnosti veľký vplyv. Pod ochranou slovenského arcibiskupa kaločského Jura Častku sa stal v Pecsi profesorom.
Politické aktivity do roku 1929 Nemecko-maďarsko-slovanské prostredie ho ovplyvnilo, a keďže utkvel v teoreticko-právnych smeroch, ktoré si osvojil na katolíckych školách v Paríži, stal sa čoskoro známym príslušníkom slovenskej sekcie Krajinskej kresťansko-socialistickej strany. Jeho politické zmýšľanie tej doby, ktoré sa v ústavnoprávnej oblasti stalo základom neskoršieho diela a pôsobenia, sa prejavilo v pätkostolskej dizertačnej práci Sloboda, politická štúdia (A szabadság, politikai tanulmány).
V roku 1910 sa stal členom predsedníctva Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (antisemitskej) za jej slovenskú sekciu. V roku 1914 sa stal mimoriadnym profesorom štátneho práva a medzinárodného práva na Kráľovskej univerzite Sv. Alžbety v Bratislave (Alžbetínska univerzita), riadna profesúra mu bola zamietnutá kvôli slovenskej národnosti. V rokoch 19151916 navštevoval ako jediný predprevratový Slovák kňaza Jozefa Kačku, Hlinkovho spolukňaza, uväzneného za protivojnové a proruské kázne.
Tuka odmietol v roku 1919 presťahovanie Alžbetínskej univerzity z Bratislavy do Päťkostolia (Pécsu) v Maďarsku ako i ponuku na riadnu profesúru v Maďarsku, a prihlásil sa do služieb čs. štátu na novej česko-slovenskej štátnej univerzite v Bratislave (neskôr Univerzita Komenského). V prihláške na Právnickú fakultu, ktorá vznikla v roku 1921, zdôraznil, že z čias Uhorska sú známe jeho stanoviská vo veci autonómie a federalizmu, a že je stúpencom autonómie Slovenska. Napriek tomu, že bol vtedy jediný menovaný slovenský profesor právnych a štátnych vied, navyše s 15-ročnou praxou, nebol prijatý. Fakultná komisia Tukovu žiadosť odmietla s odôvodnením, že doposiaľ nepreukázal žiadnu vedeckú ani verejnú aktivitu v slovenskom jazyku. Na druhej strane Ministerstvo pre zjednotenie zákonov mu ponúklo spoluprácu na odbornej úrovni. Tuka túto ponuku okrem iného považoval za osobnú urážku, keďže znamenala prácu v úplnom protiklade s jeho právnym a politickým názorom.
Tuka bol hlboko veriacim katolíkom a k ideám sekularizmu, husitizmu, socializmu a liberalizmu, prichádzajúcich z českých krajín, zastával priam nepriateľské stanovisko. Motívom Tukovej politickej činnosti po vstupe do Slovenskej ľudovej strany roku 1922 bolo úsilie o hľadanie alternatívneho štátoprávneho postavenia Slovenska v rámci alebo mimo Česko-Slovenska, preto býva v súčasnosti označovaný za maďarského špióna alebo agenta. Historik Anton Hruboň poukazuje na to, že Tuka nebol kompatibilný s novou univerzitou ani s novou mnohonárodnou republikou, pretože nepovažoval unitárne štátne usporiadanie za životaschopné. Tuka sa s koncepciou unitárneho štátu jednotného československého národa nevedel stotožniť, čo viac či menej diplomaticky zdôrazňoval na rôznych fórach už od vzniku „Masarykovho Československa“. Vedenie ČSR považovalo návrhy na uvoľnenie centralistického modelu usporiadania česko-slovenského štátu za rozvracačstvo republiky.
Podľa niektorých jeho súčasníkov svoj rodný (materinský) jazyk – slovenčinu neovládal a mal silný maďarský prízvuk, no v kruhu katolíckych slovenských intelektuálov v medzivojnovom období vôbec nešlo o ojedinelý jav. Hlinka prezieravo prijal do svojej strany viacero takýchto „maďarónov“. Koniec koncov aj Jozef Tiso (Tukov o 7 rokov mladší stranícky súper) absolvoval vzdelanie v maďarčine a do HSĽS (vtedy Slovenskej ľudovej strany) vstúpil už v roku 1918. Tuka sa rýchlo stal jedným z vodcov v HSĽS a bol spoluzakladateľom jej organizácie Rodobrana. V rokoch 19251929 pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe a súbežne s tým redigoval stranícky denník Slovák. Viedol kampane za „federalizáciu“ Česko-Slovenska (ČSR), vo Viedni vydával Correspondence slovaque a získaval pre ideu nezávislosti sympatie niektorých cudzích štátov, najmä Francúzska, Nemecka, Talianska, Anglicka a Japonska, ale aj bielej ruskej emigrácie.
Tukova aféra, súd a väzenie (1929 – 1937) Takzvanú „Tukovu aféru“ inicioval jeho článok s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie, zverejnený 1. januára 1928 v Slováku, v ktorom označil zápisnicu z porady z 31. októbra 1918 za tajnú klauzulu Martinskej deklarácie, ktorá vraj obmedzovala dĺžku trvania československého štátu na desať rokov (teda do októbra 1928). Autor v ňom tvrdil, že deklarácia vydaná 30. októbra 1918 obsahovala tajnú doložku vydanú o deň neskôr, podľa ktorej sa Slovensko pripojilo k novovzniknutému štátu len na desať rokov a po ich uplynutí nastáva právne vákuum (Vacuum iuris). Štátni zamestnanci sa stanú obyčajnými občanmi a armáda nie je povinná bojovať. Východná časť štátu by sa mohla hoci aj osamostatniť. Tuka takto vyzýval na uplatnenie samourčovacieho práva a vyhlásenia samostatnosti Slovenska. Cieľom článkuTomáš Gális: Tukova aféra, .tyzden.sk, 11. október 2009 bolo aktivizovať radikálnych autonomistov v HSĽS. Poslanec Československej národno-demokratickej strany Milan Ivanka v máji 1928 podal na Tuku trestné oznámenie a Imunitný výbor 20. decembra 1928 odporučil zbaviť ho poslaneckej imunity, s čím snemovňa súhlasila. Dňa 3. januára 1929 ho zatkli a previezli do vyšetrovacej väzby v Bratislave. V procese v októbri 1929, ktorý vzbudil reakcie doma i v zahraničí, bol usvedčený a odsúdený za vlastizradu (podieľal sa na vojenskej protištátnej činnosti) a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia.
Názory na aféru a súd Podľa časti historikov sa podarilo preukázať oprávnenosť procesu po odtajnení maďarských archívov. Historik Ivan Kamenec, ktorý s dokumentmi pracoval však sám nevylúčil, že je možný aj výklad, ktorý špionáž popiera. Podozrenie, že v Tukovom prípade ide o politický motivovaný proces, výrazne zasiahlo medzinárodné renomé ČSR a najmä v britských a francúzskych kruhoch posilnilo názor o ČSR ako „predsieni sovietov“. Presvedčenie o nespravodlivosti procesu zdieľali aj československý minister Jaromír Nečas (ktorého Tuka neskôr intervenciou vyslobodil z koncentračného tábora) a rovnako šéf Národných demokratov Karel Kramář, jeden zo zakladateľov ČSR, ktorý podľa osobného tajomníka Tuku z tej doby, ponúkal Tukovi pomoc pri úteku do exilu.
Aféra bola mimoriadne nepríjemná pre Hlinku a so škodoradosťou sa do nej zamiešali aj viacerí poslanci maďarských strán v Československu. Tuka počas procesu svoju vinu zapieral a sám seba predstavoval ako nezlomného zástancu slovenskej autonómie. Počas pojednávania viacero svedkov tvrdilo, že Tuka do roku 1922 vôbec nehovoril po slovensky. Vtedajšie noviny začali špekulovať aj o podpore Hlinkovej strany z Maďarska. Podľa súčasného slovenského historika píšuceho po maďarsky Bélu Angyala to neboli nepodložené tvrdenia, ale maďarské archívne zdroje vraj dokladajú, že strana, ktorá sa usilovala o slovenskú autonómiu, dostávala tajne podporu aj z Maďarska.
Presadzoval spoluprácou s Maďarskom autonómiu Slovenska? Tuka v záverečnej reči pred súdom zdôraznil, že „rozsudkom týmto kladú sa základy slovenského štátu na stá a stá rokov“. Odmietol miesto v snemovni, ktoré mu HSĽS ponúkala v rámci mandátov z druhého skrutínia a nastúpil výkon trestu. Počas väčšej časti trestu neboli umožnené návštevy ani jeho manželke. V roku 1937 bol Tuka „prepustený“ do domáceho väzenia v Plzni so zákazom stykov s bývalými spolupracovníkmi.
Tuku súdili za vlastizradu, špionáž, prípravu úkladov (rozvracania) proti ČSR a to na základe zákona na ochranu republiky (platil od roku 1923). V najväčšom politickom súdnom procesu tej doby spolu s Tukom zasadli na lavici obžalovaných aj Anton Snaczký (odsúdený na 5 rokov) a Alexander Mach (oslobodený). Tuka so Snaczkým boli obvinení zo spáchania zločinu vojenskej zrady, ktorej sa mali dopustiť tým, že v rokoch 19231924 zriadili vo Viedni vyzvedačskú kanceláriu a vyzradili cudzím vojenským činiteľom utajované skutočnosti, týkajúce sa obrany republiky. Zároveň, spolu s Machom, zorganizovali Rodobranu s cieľom odtrhnutia Slovenska od ČSR. „Od začiatku 20. rokov jeho aktivity vyvolávali podozrenia z iredentistickej činnosti v prospech Maďarska s cieľom obnovenia územnej integrity bývalého Uhorska. Už po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov začal pôsobiť v zákulisí maďarských opozičných strán,“ píše historik Maroš Hertel s tým, že išlo len o zastieranie. Tuka totiž od začiatku sledoval snahy o autonómiu a neskôr aj samostatnosť Slovenska, uchádzal sa teda aj o podporu opozičných nemeckých a maďarských strán a pomoc zo zahraničia. Uvažoval dokonca o povstaní na Slovensku za pomoci Rodobrany, pri ktorom by pomohli aj maďarské a poľské vojenské oddiely.Soňa Gyarfašová: Storočie procesov: Ako súdili Tisa, Husáka či Tuku, sme.sk, 29. novembra 2013Soňa Gyarfašová: Storočie procesov: Ako súdili Tisa, Husáka či Tuku, sme.sk , 29. novembra 2013 Ako ukázal ďalší vývoj, Tukove plány o samostatnom Slovensku sa splnili aj keď nie s pomocou Maďarska.
Vojnové obdobie a trest smrti V rokoch 19381939 sa podieľal na záchrane aspoň časti území južného Slovenska pred maďarskými nárokmi z Prvej viedenskej arbitráže, hoci v tom čase nebol aktívny v politike. Tisova prvá vláda často vyžadovala jeho právnu pomoc v spore s Maďarskom (Jeho radu nepodpísať arbitrážny výrok „nech si to podpíšu Česi, my potom napadneme neplatnosť rozsudku pre nezávislé Slovensko“ vraj Jozef Tiso nemohol reálne politicky aplikovať, avšak takéto hodnotenie neberie do úvahy to, že i Mníchov bol neskôr anulovaný práve pre nedostatok vôle, navyše slovensko-maďarské vzťahy boli počas vojny dvakrát – v roku 1943 a 1944 – blízko ku revízii hraníc, a neuznanie jej platnosti mohlo byť vhodnou rokovacou pozíciou). Tuka sa rýchlo stal ikonou radikálneho profašistického krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany, na druhej strane však Tisov vplyv jeho aktivity paralyzoval. Počas neskorej jesene 1938 už plne presadzoval nezávislosť Slovenska, čoho príkladom bol bardejovský prejav v decembri 1938.
Pri vzniku Slovenského štátu