Viktor Isaakovič Fajnberg (; * 26. november 1931, Charkov – † 2. január 2023) bol ukrajinský filológ a disident, účastník demonštrácie na Červenom námestí v auguste 1968 proti okupácii Česko-Slovenska a kritik politického zneužívania psychiatrie v ZSSR.

Životopis Narodil sa v ukrajinskom Charkove v židovskej rodine. Jeho otec bol inžinier, pracoval v továrni na traktory. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa rodina presťahovala do ruského Buzuluku, neskôr do kazašskej Alma-Aty. Tam sa prvýkrát dostal do konfliktu s autoritami, keď nemohol vystáť antisemitské a despotické konanie vychovávateľky v sanatóriu (kde sa po operácii liečil) a utiekol domov. Po vojne sa rodina vrátila do Charkova. Aj naďalej sa dostával do konfliktov s autoritami, prvýkrát mu bola nariadená psychiatrická liečba. Podľa svojho vyjadrenia sa nebol ochotný zmieriť so silnejúcim antisemitizmom a jeho pôvodcov fyzicky napádal.

Posledné roky strednej školy trávil na vojenskej delostreleckej akadémii v Leningrade, odkiaľ bol však z disciplinárnych dôvodov vylúčený a preložený na civilnú leteckú školu. Od roku 1953 pracoval ako robotník v továrni. V dôsledku pracovného úrazu bol niekoľko rokov v invalidnom dôchodku, v tomto čase vyštudoval filológiu na Leningradskej univerzite. Následne pracoval ako sprievodca v Pavlovskom paláci neďaleko Leningradu. V roku 1957 bol po potýčke s policajtom (podľa svojho vyjadrenia opäť súvisela s antisemitizmom) odsúdený za poburovanie a strávil štyri mesiace vo väzení.

V 60. rokoch sa začal stýkať s leningradskými disidentmi. S nimi sa 1. augusta 1968 zúčastnil schôdzky, počas ktorej došlo k spísaniu listu česko-slovenským novinárom na podporu pražskej jari 1968. KGB však o stretnutí bola informovaná a jej účastníci boli zatknutí. Fajnberg bol prepustený, niektorí účastníci schôdze však boli odsúdení na dlhoročné tresty, okrem iného chemik Lev Kvačevskij a právnik Jurij Gendler.

O invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska sa dozvedel 21. augusta cestou vlakom do práce, okamžite sa rozhodol odísť do Moskvy s cieľom zorganizovať verejný protest. Kontaktoval Pavla Litvinova a dozvedel sa tak o plánovanej demonštrácii. Na demonštrácii na Červenom námestí proti okupácii Česko-Slovenska, ktorá sa konala 25. augusta 1968, bol krátko po jej začatí napadnutý neuniformovanými príslušníkmi KGB, ktorí mu vykopli štyri predné zuby. Spolu s ostatnými demonštrantami bol zatknutý a odvezený na výsluch. Po niekoľkých dňoch vo väzbe bol prevezený na psychiatrickú kliniku.

Na klinike bol uznaný duševne chorým a eskortovaný späť do Leningradu. Tam bol proti svojej vôli držaný na špeciálnom oddelení psychiatrickej kliniky a boli mu podávané silné lieky, hoci žiadnou psychickou chorobou netrpel. V roku 1971 začal, spolu s Vladimirom Borisovom, držať protestnú hladovku, následkom však bola izolácia, násilné podávanie jedla a časté upútanie na lôžko. Vďaka jednému z psychiatrov sa správa o hladovke dostala na verejnosť (účastníkov hladovky sa zastal aj Andrej Sacharov) a aj Západ. Po začatí druhej hladovky bol prevezený na inú kliniku a v roku 1973 bol prepustený na slobodu. Oženil sa s psychiatričkou Marinou, ktorá mu pomáhala vynášať informácie z nemocnice a bola za to prepustená.

V roku 1974 s manželkou odišli cez Izrael do exilu a usídlili sa v Spojenom kráľovstve. Tam Fajnberg založil organizáciu CAPA (Kampaň proti zneužívaniu psychiatrie na politické účely). Od roku 1978 žil vo Francúzsku. V roku 1983 bol Sovietsky zväz vylúčený zo Svetovej psychiatrickej asociácie (WPA).

Ocenenia V roku 1990 mu bolo udelené čestné občianstvo Prahy.

V roku 2014 ho prezident SR Andrej Kiska vyznamenal Medailou prezidenta SR. V tom istom roku bol tiež Poslaneckou snemovňou Parlamentu ČR navrhnutý na české štátne vyznamenanie Rad Tomáša Garrigua Masaryka, spolu s ostatnými demonštrantami z 25. augusta 1968. Prezident ČR Miloš Zeman však vyznamenal len Nataliu Gorbanevskú, pričom neskôr uviedol, že Fajnbergovi vyznamenanie neudelil pre jeho kritiku ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorého Fajnberg porovnával s Leonidom Brežnevom. Fajnberg na kritiku reagoval, že za podobnosťou Brežnevovej epochy a putinovského Ruska si stojí a kritizoval aj Zemanovu vulgárnu kritiku skupiny Pussy Riot.

Referencie

Iné projekty

Externé odkazy Protestoval proti invazi Sovětů. Rus strpí krutost, ale ne slabost, říká jeden z ‚osmi statečných‘ – rozhovor pre Lidovky.cz (2015)

Zdroj

Kategória:Osobnosti z Charkova Kategória:Sovietski filológovia Kategória:Sovietski disidenti Kategória:Židia na Ukrajine Kategória:Nositelia Radu T. G. Masaryka Kategória:Absolventi Petrohradskej štátnej univerzity Kategória:Držitelia Medaily prezidenta Slovenskej republiky