Svätý Karol Boromejský (; * 2. október 1538, Arona, Milánske vojvodstvo – † 3. november 1584, Miláno) bol taliansky kardinál, milánsky arcibiskup, štátny sekretár Pápežského štátu za pontifikátu svojho ujca Pia IV. a jedna z dôležitých osobností protireformácie.
Život Mladosť Karol Boromejský sa narodil 2. októbra 1538 na hrade Arona ako tretie zo šiestich detí grófa Giberta Borromea a jeho manželky Margherity z rodu Mediciovcov. Margheritiným mladším bratom bol kardinál Giovanni Angelo de Medici. Margherita umrela okolo roku 1547 a Giberto sa znovu oženil.
Detstvo prežil striedavo v Arone a v milánskom Palazzo Borromeo. 13. októbra 1547, ako jedenásťročný, prijal tonzúru od biskupa Giovanniho Simonettu a stal sa titulárnym opátom benediktínskeho Opátstva sv. Gratiniána a Felina v Arone. Zisk zo svojich postov venoval chudobným. Otec ho potom poslal do Milána, kde študoval latinčinu. V októbri 1552 odišiel študovať na univerzitu v Pavii.
V auguste 1558 zomrel Karolov otec Giberto Borromeo a Karol sa zúčastnil na jeho pohrebe v Miláne. I keď nebol jeho najstarším synom, na žiadosť rodiny prevzal správu rodinných záležitostí. Hneď musel riešiť záležitosť vlastníctva svojho rodného hradu Arona, na ktorý si robili nároky Francúzsko i Španielsko – hrad nakoniec získal pod španielskou správou gróf Francesco Borromeo ako regent svojho synovca Federiga. Napriek mnohým prerušeniam štúdia 6. decembra 1559 získal Karol doktorát obojakého práva.
Rím V decembri 1559 bol za pápeža zvolený Karolov ujec, Giovanni Angelo de Medici, a prijal meno Pius IV. 3. januára 1560 nový pápež pozval Karola do Ríma, 13. januára ho vymenoval za apoštolského protonotára a 22. januára mu zveril správu Pápežského štátu a priznal mu ročný príjem vo výške tisíc zlatých korún. 31. januára bol kreovaný za kardinála-diakona s titulárnym kostolom Ss. Vito e Modesto a od septembra kostolom S. Martino ai Monti. 8. februára pápež Karola vymenoval za apoštolského administrátora sede vacante milánskej arcidiecézy a legáta v Bologni, Romagni a Ancone; stal sa protektorom Portugalska, severného Nemecka a katolíckeho Švajčiarska, dostal tiež na starosti dozor nad františkánskym rádom, karmelitánmi, humiliátmi, regulárnymi kanonikmi sv. Kríža v Coimbre, maltézskym rádom a portugalským rádom svätého Kristovho Kríža.
21. decembra 1560 bol vysvätený za subdiakona a diakona.
Karol vo Vatikáne popri svojich štátnických a rodinných povinnostiach v roku 1562 založil učenú akadémiu, ktorej členovia sa stretávali každý večer a vydávali svoje dielo pod názvom Noctes Vaticanae.
Tridentský koncil Karol sa snažil využiť svoj vplyv, aby obnovil zasadnutia Tridentského koncilu, ktorý nezasadol už od roku 1552, ale stále bolo veľa problémov, ktoré bolo potrebné vyriešiť. Napriek ťažkostiam zo strany Francúzska a Španielska koncil hlavne vďaka Karolovej vytrvalosti konečne zasadol 18. januára 1562 v Tridente a bol ukončený 4. decembra 1563 za účasti 255 koncilových otcov. Pius IV. na konzistóriu konanom 26. januára 1564 potvrdil dekréty koncilu a založil Posvätnú koncilovú kongregáciu pozostávajúcu z ôsmych kardinálov, ktorá mala dohliadať na uskutočňovanie koncilových dekrétov, ktorej prefektom sa stal Karol Boromejský.
Medzi zasadnutiami koncilu spoznal Karol na jeseň 1563 bl. Bartolomeja od Mučeníkov, arcibiskupom Bragy, ktorý sa stal jeho blízkym priateľom. On odhovoril Karola od vzdania sa svojich funkcií a vstupu do kláštora a neskôr aj od odchodu do Milána, ktorého duchovnú správu mal už niekoľko rokov na starosti, a prehovoril ho, aby zostal v Ríme a pokračoval v práci, ktorú začal. V rámci uplatňovania koncilových dekrétov mal Karol Boromejský významnú zásluhu na zostavení Rímskeho katechizmu, revízii Rímskeho misála a breviára a reforme cirkevnej hudby. Okrem iného práve on vybral Palestrinu, aby skomponoval niekoľko omší, medzi nimi aj známu Missa Papae Marcelli.
Počas zasadaní koncilu umrel Karolov starší brat Federigo, čo Karola zasiahlo a primälo k väčšej duchovnej striktnosti. Keď na neho jeho rodina vrátane pápeža niekoľko mesiacov tlačila, aby sa vzdal služby v Pápežskom štáte a oženil sa, rozhodol sa tajne stať sa kňazom. Vysvätil ho Federico kardinál Cesi 4. septembra 1563 v Bazilike Panny Márie Väčšej, prvú omšu celebroval na hlavnom oltári Baziliky svätého Petra. 7. decembra 1563 bol vysvätený za biskupa v Sixtínskej kaplnke rukami svojho bratranca, kardinála Giovanniho Antonia Serbelloniho, 23. marca 1564 prijal pálium a 12. mája bol povýšený do úradu milánskeho arcibiskupa.
Milánsky arcibiskup Karol Boromejský bol administrátorom Milánskej arcidiecézy už od roku 1560, ale vzhľadom na svoje rímske povinnosti ju nemohol navštíviť ešte niekoľko rokov. Za svojho vikára ustanovil v máji 1560 Antonia Robertiho a do diecézy poslal ako pomocného biskupa Sebastiana Donata, biskupa v Bobbiu, aby sa zatiaľ starali o riadny chod arcibiskupstva, Donato však v nasledujúcom roku umrel a na jeho miesto poslal Karol Girolama Ferragata O.S.A., ktorý do Milána dorazil 23. apríla 1562. V tomže roku poslal do diecézy dvoch jezuitov, aby sa postarali o vykonanie reforiem Tridentského koncilu.
V roku 1564 pozval do svojej diecézy aj Nicola Ormanetta, o ktorom bol počul veľa dobrého a ktorý dovtedy slúžil vo Veronskej diecéze; do Milána dorazil 1. júla 1564 a zvolal diecéznu synodu na uplatnenie koncilových dekrétov, na ktorej sa zúčastnilo 1200 kňazov. Po synode nasledovala Ormanettova vizitácia arcidiecézy. V septembri Karol poslal do Milána ďalších 30 jezuitov, z ktorých niektorí založili 11. novembra kňazský seminár.
Jednou z Karolových reforiem, ohľadom ktorej naliehal na Ormanetta, bol návrat k striktnej observancii reguly v konventoch mníšok vrátane osadenia mreží v sieňach pre návštevníkov. Dve Karolove tety, dominikánky, však tomuto verejne odporovali a po tom, čo nepomohlo ani Karolovo presviedčanie, musel 26. mája 1565 zasiahnuť sám pápež, brat týchto mníšok. Ormanetta tieto a ďalšie problémy odradili a žiadal návrat do svojej diecézy.
Karol naliehavo žiadal Ormanetta, aby zostal, a zároveň pápeža, aby ho nechal ísť do svojej diecézy predsedať miestnemu koncilu. Pápež neochotne privolil a ustanovil ho za svojho legáta a latere pre celé Taliansko. 1. septembra 1565 vyrazil z Ríma a do Milána slávnostne vstúpil 23. septembra. Bolo to po prvýkrát po 80 rokoch, keď milánsky arcibiskup vstúpil do svojho biskupského sídla. 15. októbra Karol otvoril prvé zasadnutie koncilu, na ktorom sa zúčastnilo desať biskupov zo sufragánnych diecéz a reprezentanti ďalších piatich. Karol zdôraznil, že biskupi musia ísť kléru príkladom pri zavádzaní reforiem. Koncil bol ukončený 3. novembra.
7. novembra 1565 bol Karol Boromejský vymenovaný za hlavného penitenciár Apoštolskej penitenciárie. Deň predtým vyrazil do Tridentu ako legát, aby odprevadil arcivojvodkyne Janu a Barboru Habsburskú do Florencie a Ferrary, kde sa mali vydať za miestnych panovníkov. Po splnení tejto úlohy, ale stále na ceste, sa Karol dozvedel o pápežovom vážnom zdravotnom stave a ihneď odcestoval do Ríma, kde pápež následne 10. decembra umrel po boku jeho a sv. Filipa Neriho. Karol Boromejský sa zúčastnil na konkláve, ktoré do pápežského úradu zvolilo 7. januára 1566 kardinála a dominikána Michela Ghislieriho, ktorý si zvolil meno Pius V. Nový pápež si želal mať Karla po boku, ale nakoniec na jeho žiadosť povolil jeho návrat do Milána, kam sa vrátil 5. apríla toho roku.
V Miláne pokračoval v reformách, a miestnu cirkev zreformoval zvnútra aj zvonka. Osobne viedol asketický život, sám sa dopodrobna riadil všetkými predpismi, ktoré vydal, a rozdal mnoho majetku núdznym. Z jeho okolia vzišlo mnoho významných biskupov a prelátov, medzi nimi napr. aj generálny vikár Owen Lewis, neskorší biskup v Cassane. Karol zreorganizoval svoju biskupskú kúriu a vykonával pastoračné vizitácie, zreformoval aj kapitulu a založil Konfraternitu kresťanského učenia, ktorá sa mala starať o katechézu detí. Pápež Pius V. mu blahoželal za jeho úspešnú prácu.
Ťažkosti v úrade náhľad|Sv. Karol Boromejský vstupuje do Milána V roku 1567 sa zdvihol odpor španielskych úradníkov voči arcibiskupovej svetskej moci, zvlášť tomu, že jeho úradníci mali zbrane a mohli väzniť ľudí. Napriek pápežovej podpore spor neustal a arcibiskupov veliteľ bol zatknutý, na čo Karol zareagoval exkomunikáciou španielskych úradníkov.
V októbri 1567 Karol začal vizitáciu Švajčiarska, kde bola morálka kléru v tom čase na veľmi nízkej úrovni, obtiažnosť vizitácie tiež umocňovala náročnosť terénu, ktorý musel zdolávať na mulici alebo peši. Nakoniec však bola cesta úspešná a Karolovi sa podarilo zdvihnúť morálku duchovenstva i laikov.
V auguste 1568 bola zorganizovaná druhá diecézna synoda v Miláne a v apríli 1569 druhý provinčný koncil.
V auguste 1569 vyvrcholil spor s kapitulou kolegiátneho kostola Santa Maria della Scala, ktorá sa na základe neplatného vyčlenenia z arcibiskupovej jurisdikcie z roku 1531 spoliehala na ochranu miestneho panovníka, vojvodu z Albuquerque vydavšieho edikt, podľa ktorého každý, kto naruší španielsku jurisdikciu, bude prísne potrestaný. Karol poslal svojho vizitátora, ktorý na mieste čelil odporu a urážkam, až nakoniec v septembri šiel na miesto sám a exkomunikoval zúčastnených. Kanonici pred Karolom zamkli dvere kostola, vojsko spustilo paľbu a nastali nepokoje. Kapitula neskôr ľutovala svoj čin a šokovaný Pius V. len s nevôľou dovolil Karolovi zdvihnúť kliatbu, čo sa udialo 5. februára 1570.
26. októbra 1569 niektorí členovia rádu humiliátov, ktorí boli nespokojní s Karolovými reformami, zorganizovali atentát na Karola Boromejského. Počas vešpier Girolamo Donato Farina, člen rádu oblečený v civilnom odeve, vystrelil na arcibiskupa. Počas paniky sa atentátnikovi podarilo ujsť, ale Karolovi sa nič nestalo, ako sa neskôr zistilo, guľka mu neprerazila ani odev. Po tomto dianí si aj vojvoda uvedomil, ako ďaleko veci zašli, a ponúkol Karolovi, že nájde vraha, čo ale arcibiskup odmietol. Napriek arcibiskupovmu nesúhlasu boli štyria organizátori atentátu popravení svetskou mocou. 7. februára 1571 pápež rád humiliátov rozpustil.
V roku 1570 šiel Karol po druhý raz do Švajčiarska, kde tentoraz navštívil všetky katolícke kantóny snažiac sa o odstránenie nerestí a návrat ku katolíckej viere.
V roku 1571 zasiahol celú oblasť strašný hladomor, počas ktorého sa Karol niekoľko mesiacov na vlastné náklady staral o stravu pre hladujúcich a jeho príklad nasledovali aj ďalší vrátane vojvodu, ktorý v tomže roku umrel. Karol sa zapojil aj do motlitbovej výzvy pápeža Pia V. počas bitky pre Lepante, v ktorej pápežským lodiam velil jeho švagor Marco Antonio Colonna a ktorá sa skončila víťazstvom európskych mocností.
Z prvej vážnej choroby v lete 1571 sa Karol nezotavil úplne a už sa pustil do prípravy tretej diecéznej synody, ktorá sa nakoniec konala v jeho neprítomnosti v apríli 1572. 1. mája toho roku umrel Pius V. a Karol sa 13. mája zúčastnil na jednodňovom konkláve, počas ktorého bol zvolený Gregor XIII. Karol Boromejský podstúpil liečbu, ktorá ale neúčinkovala, a 12. novembra dorazil naspäť do Milána. V decembri sa vzdal postov hlavného penitenciára a titulu arcikňaza Baziliky Panny Márie Väčšej. V apríli 1573 sa konal tretí provinčný koncil.
Neprajníci Karola Boromejského v roku 1573 poštvali nového guvernéra Milána, Luisa de Requesens, proti Karolovi a ten vydal mnoho proticirkevných listov, ktoré mali arcibiskupa inkriminovať. Karol ho s nevôľou exkomunikoval, na čo guvernér zareagoval vydávaním nenávistných spisov proti Karolovi, obmedzením činnosti konfraternít, odobratím hradu Arona rodu Borromeo a umiestnením ozbrojenej stráže na sledovanie biskupského paláca. Guvernér si neskôr uvedomil, že arcibiskupa nezlomí a žiadal o odpustenie od trestov a cenzúr, ktoré obdržal 26. novembra.