Rostislav Michajlovič (, ) (* po roku 1210† okolo roku 1262) bol ruským kniežaťom (člen rodu Olgoviči) a hodnostárom Uhorského kráľovstva.

Bol kniežaťom novgorodským 1230, haličským 12361237, 12411242, luckým 1240 a černigovským 12411242. Keď sa mu nepodarilo získať Halič, odišiel na dvor uhorského kráľa Belu IV. a oženil sa s kráľovskou dcérou Annou Uhorskou. Bol slavónskym bánom 12471248, mačvianskym grófom 12481262 a spravoval južné časti uhorského kráľovstva. V roku 1257 obsadil Vidin a odvtedy sa označoval za bulharského cára.

Život Rostislav bol najstarším synom kniežaťa Michala Vsevolodoviča (ktorý bol kniežaťom perejaslavským a černigovským, keď sa Rostislav narodil) a jeho manželky Eleny Romanovny, dcéry Romana Mstislaviča, kniežaťa z Haliča a Volyne. Ruské anály ho prvýkrát spomínajú v roku 1229, keď Novgorodčania pozvali jeho otca, aby sa stal ich kniežaťom.

Knieža novgorodské náhľad|Katedrála Sv. Sofie v Novgorode z juhovýchodu Rostislav absolvoval rituálny obrad strihania vlasov (postrig/postrižiny) v Katedrále sv. Sofie v Novgorode 19. mája 1230 a jeho otec ho dosadil na trón. Postrig udelil Rostislavovi oficiálny štatút kniežaťa Novgorodu, a tak po obrade vládol Novgorodu ako plnoprávne knieža. Rostislav v súlade s politikou svojho otca pokračoval v schvaľovaní legislatívy v prospech Novgorodčanov.

V septembri mráz zničil úrodu v oblasti Novgorodu a spôsobil veľký hlad.

Novgorodčania, ktorí boli proti vláde jeho otca, využili nešťastie na podnecovanie nepokojov a podnietili mešťanov, aby vyplienili dvor posadnika Vodovika, ktorý bol prívržencom jeho otca. Hoci posadnik 6. novembra prinútil konkurenčných bojarov zložiť prísahu vernosti, o mesiac neskôr, keď s Rostislavom navštívili Toržok, Novgorodčania vyplienili Vodovikov dvor a dvor jeho priaznivcov. Krátko nato bol Rostislav nútený utiecť k otcovi.

Novgorodčania považovali za slobodných pozvať ďalšieho princa a zavolali knieža Jaroslava Vsevolodoviča z Vladimíra, ktorý prišiel 30. decembra.

Knieža haličský Koncom septembra 1235 obsadil Michail Vsevolodovič Halič, ktorého knieža (jeho švagor a teda Rostislavov strýko z matkinej strany) Daniel Romanovič utiekol z kniežatstva. Na jar 1236 sprevádzal Rostislav svojho otca, ktorý zaútočil na Volyňské kniežatstvo, ktoré bolo ešte pod vládou Daniela Romanoviča. Medzitým však Kumáni vyplienili haličský kraj a prinútili Michaila Vsevolodoviča ukončiť svoju kampaň.

Začiatkom leta 1236 Daniel Romanovič a jeho brat Vasiľko Romanovič zhromaždili svoje jednotky na pochod proti Michailovi Vsevolodovičovi a Rostislavovi, no tí sa opevnili v Haliči so svojou družinou, miestnou milíciou a kontingentom Uhrov vyslaným kráľom Belom IV. a Romanovičovci sa museli stiahnuť.

Po odchode uhorských jednotiek to Daniel Romanovič skúsil znova a Michail Vsevolodovič sa ho pokúsil upokojiť tým, že mu dal Przemyśl. Krátko nato bol Rostislav menovaný vládcom Haliče svojím otcom, ktorý sa chystal odísť do Kyjeva obsadeného Jaroslavom Vsevolodovičom. Potom, čo Michal znovu obsadil Kyjev, spolu s Rostislavom zaútočili na Przemyśl a vzali ho späť Danielovi Romanovičovi.

Rostislav si zachoval lojalitu haličských bojarov, ale nebol taký schopný vojenský veliteľ ako jeho otec. Okolo roku 1237 išiel proti Litovcom drancujúcim krajiny vojvodu Konráda Mazovského, ktorý bol jeho spojencom proti Danielovi Romanovičovi. Vzal so sebou aj všetkých bojarov a jazdcov a na obranu Haliča zostalo minimum vojska. Obyvatelia Haliča si zavolali Daniela Romanoviča a dosadili ho za princa. Keď sa Rostislav dozvedel túto správu, utiekol k uhorskému kráľovi Belovi IV.

Mongolská invázia na Kyjevskú Rus V zime roku 1237 tatárske jednotky vedené Batuchánom spustošili Riazaň; do roku 1240 ležali takmer krajiny Černigov, Perejaslavl, Riazaň a Suzdaľ v ruinách. Počas prvej polovice roku 1240 Michail Vsevolodovič vzdoroval Batuchánovi a zabil jeho vyslancov, ktorí sa ho snažili presvedčiť, aby sa podrobil. Jedinými spojencami, na ktorých sa mohol obrátiť o pomoc, boli Uhri a Poliaci, a preto utiekol do Uhorska. Pokúsil sa dohodnúť manželstvo Rostislava s kráľovskou dcérou, ale Belo IV. nevidel žiadnu výhodu spojenectva a obe kniežatá z Uhorska vyhnal.

V Mazovsku sa Rostislav a jeho otec rozhodli zmieriť sa s Danielom Romanovičom, ktorý dovtedy ovládal jeho panstvá a držal manželku Michala Vsevolodoviča (a svoju vlastnú sestru) v zajatí. Michail Vsevolodovič poslal k svojmu švagrovi vyslancov s priznaním, že sa proti nemu pri mnohých príležitostiach prehrešil vedením vojny a nedodržaním svojich sľubov. Zaviazal sa, že si už nikdy nebude nepriateľom Daniela Romanoviča a prisahal, že sa vzdáva nárokov na Halič. Daniel Romanovič ho pozval na Volyň, vrátil mu manželku a vzdal sa kontroly nad Kyjevom a Luck dal Rostislavovi.

Medzitým Tatári vyplienili Kyjev, ktorý padol 6. decembra 1240. Keď sa Michail Vsevolodovič a jeho rodina dozvedeli o osude Kyjeva, stiahol sa z Volyne a po druhý raz sa utiahol ku Konrádovi Mazovskému. Na jar roku 1241 odišiel Michail Vsevolodovič domov do Kyjeva a dal Černigov Rostislavovi.

Bojarská chamtivosť dala Rostislavovi zámienku na oživenie jeho snáh získať haličský trón, kde miestni magnáti uznali Daniela Romanoviča za svoje knieža, ale moc si prisvojili sami. V roku 1241 Rostislav zhromaždil bolchovské kniežatá a obliehal Bakotu, ktorá bola dôležitým dodávateľom soli. Keď sa mu nepodarilo dobyť mesto, stiahol sa do Černigova, no neskôr svoj útok presmeroval proti dôležitejším mestám Halič a Przemyśl. Mal silnú podporu miestnych bojarov, ktorí primäli aj samotných mešťanov Haliča, aby bez boja kapitulovali. Po obsadení Haliča Rostislav ustanovil knieža Konstantina Vladimiroviča Riazanského vládcom Przemyślu.

Jeho strýkovia (Daniel a Vasilko Romanovičovci) však zahájili pochod proti Haliči; Rostislav nedokázal odolať ich útoku, utiekol aj so svojimi priaznivcami a hľadal útočisko v Ščekotove. Jeho strýkovia ho prenasledovali, ale keď sa dozvedeli, že Tatári odišli z Uhorska a vracajú sa cez Halič, od prenasledovania upustili. Keď Tatári prechádzali cez Halič, zahnali vyhnali Rostislava a ten opäť utiekol do Uhorska.

Boj o Halič Belo IV., ktorý sa v máji 1242 vrátil domov z Dalmácie, schválil Rostislavov sobáš s dcérou Annou. Kráľ sa snažil zorganizovať nový obranný systém vytvorením klientskych štátov na juhu a východe Uhorska a pri hľadaní vazala, ktorého by mohol ustanoviť v Haliči, si vybral Rostislava. Keď sa jeho otec dozvedel, že Belo IV. vydal svoju dcéru za Rostislava, veril, že jeho snahy o spojenectvo s dynastiou Arpádovcov sa konečne naplnili. Michal Vsevolodovič preto išiel do Uhorska v očakávaní rokovaní o dohodách, ktoré zvyčajne sprevádzali takéto spojenectvo. Belo IV. ho však odbil a on, nahnevaný aj na svojho synom, sa vrátil do Černigova a Rostislava vydedil.

Rostislav ako agent svojho svokra podnikol dva neúspešné útoky na Halič. Niekedy v roku 1244 viedol uhorské vojsko proti Przemyślu; Daniel Romanovič však zorganizoval svoje jednotky a útočníkov porazil a prinútil Rostislava utiecť do Uhorska.

V nasledujúcom roku Rostislav naverboval mnoho Maďarov a Poliakov a podnikol útok proti Jarosławu severne od Przemyślu; 17. augusta 1245 strýko s kumánskou pomocou zvíťazil v bitke pri Jarosławe a Rostislav musel opäť utiecť do Uhorska a už sa do Haliča nevrátil.

Slavónsky bán a mačviansky gróf Rostislav sa po boku svojho svokra zúčastnil v roku 1246 bitky na Litave proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. Uhorské vojská boli síce porazené, ale sám vojvoda Fridrich II. v bitke padol, keď sa dostal až doprostred oddielov Rostislava Michaloviča a tam bol zabitý bez toho, aby to jeho sprievod spozoroval. Mŕtvolu po rakúskom víťazstve našiel na bojisku až jeho pisár Heinrich. Rostislav dostal od svojho svokra léna v Uhorsku, a tak sa stal pánom kráľovského majetku Bereg a hradu Füzér. V roku 1247 bol medzi hodnostármi Belu IV. spomínaný ako bán Slavónie a od roku 1254 bol spomínaný ako vojvoda z Mačvy (po latinsky „dux de Macho“). Banát Mačva sa pôvodne sústreďoval okolo rieky Kolubara, ale neskôr k nemu patril aj Belehrad a od roku 1256, ak nie skôr, aj Braničevo.

V roku 1255 bol spečatený mier medzi Uhorským kráľovstvom a Bulharskou ríšou a bulharský cár Michal sa oženil s Rostislavovou dcérou. V roku 1256 Rostislav sprostredkoval mier medzi svojim zaťom a nikejským cisárom Theodorom II. Nikajským.

Boj o Bulharsko

Koncom roku 1256 (pravdepodobne v decembri) skupina bojarov, ktorí sa rozhodli zabiť bulharského cára Michala a nahradiť ho jeho bratrancom Kolomanom, zaútočila na Michala, ktorý čoskoro nato na následky zranení zomrel. Na podporu svojich nárokov sa Koloman II. násilne oženil s vdovou po Michalovi, dcérou Rostislava, no nedokázal si upevniť moc a bol takmer okamžite zabitý. Na ochranu svojej dcéry Rostislav začiatkom roku 1257, vtrhol do Bulharska; zdá sa, že ju používal ako zámienku na získanie bulharského trónu pre seba. Rostislav sa objavil pred bránami Tărnova a oslobodil svoju dcéru; no aj keď sa niekedy uvádza, že nakrátko získal Tărnovo, ale zdá sa, že mesto v skutočnosti nikdy nezískal.

Keďže sa mu nepodarilo dobyť Tărnovo, Rostislav sa stiahol do Vidina, kde sa usadil, prijal titul bulharského cára a Uhri ho pod týmto titulom uznali. Medzitým v juhovýchodnom Bulharsku bol za cára vyhlásený Mico (príbuzný Ivana Asena II.), ale bojari, ktorí držali Tărnovo, si za cára zvolili jedného z nich, Konštantína Ticha.

Krátko nato odviedol Rostislav veľkú časť svojich jednotiek do Čiech, aby pomohol svojmu svokrovi proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. Jeho provincia Vidin sa tak oslabila a situácia bola ideálna pre cára Konštantína Ticha, ktorý zaútočil na symbolické sily brániace Vidin a získal späť nielen mesto, ale aj celú provinciu až k hraniciam provincie Braničevo.

Len čo Uhri v marci 1261 uzavreli mier s Čechmi, zaútočili pod vedením Štefana V. Uhorského (Belov spolukráľ a Rostislavov švagor) na Bulharsko. Ako prvé obsadili provinciu Vidin a prinútili cára Konštantína Ticha stiahnuť z nej svoje jednotky. V dôsledku akcie Uhorska sa mohol Rostislav vrátiť do pozície, ktorú zastával pred útokom Konštantína Ticha v roku 1260.

Keď Rostislav zomrel, jeho panstvo bolo rozdelené medzi dvoch synov: Rostislavova časť Bosny pripadla jeho staršiemu synovi Michalovi, zatiaľ čo Mačva pripadla jeho mladšiemu synovi Belovi; bezprostredný osud Vidina nie je známy.

Manželstvo a deti V roku 1243 sa Rostislav oženil s Annou Uhorskou (* okolo 1226 † po 1274), dcérou uhorského kráľa Belu IV. a jeho manželky Márie Laskariny. Spolu mali tieto deti: Vojvoda Michal z Bosny (*? – † 1271) Vojvoda Belo z Mačvy (?† november 1272) Nemenovaná dcéra (možno Anna), manželka najskôr bulharského cára Michaela Asena I., potom bulharského cára Kolomana II. Kunhuta Uhorská (*1245† 9. septembra 1285), manželka najskôr českého kráľa Přemysla Otakara II., potom šľachtica Záviša z Falkenštejna (Rožmberka) Agrippina (*?† 26. máj 1303/1309), manželka krakovského kniežaťa Leška II.

Referencie

Pozri aj Zoznam panovníkov Ruska

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Úmrtia v 1262 Kategória:Kniežatá Ruska Kategória:Pravoslávni panovníci Kategória:Rurikovci