Ku-lang-jü (, ), historicky známy aj ako Kulangsu, je ostrov na juhovýchodnom pobreží Číny pri ústí rieky Ťiou-lung. Je súčasťou mesta Sia-men v provincii Fu-ťien, má rozlohu 2 km² a žije na ňom približne 20 tisíc obyvateľov.

Ostrov je možné dosiahnuť osemminútovou jazdou na trajekte a je významnou turistickou destináciou, ktorú ročne navštívi 10 miliónov turistov. Miesto je známe svojou historickou architektúrou, je na ňom zákaz používať autá a bicykle, povolené sú len malé elektrické vozidlá. V roku 2017 bolo zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dejiny Dejiny ostrova Ku-lang-jü sú úzko spojené s dejinami mesta Sia-men, historicky známeho ako Amoy, ktorého je dnes súčasťou. Oblasť juhofuťienského pobrežia tradične udržovala obchodné vzťahy s Japonskom a juhovýchodnou Áziou. Ako prví Európania do regiónu prišli Portugalci v roku 1517 a do konca 16. storočia udržovali s oblasťou, predovšetkým s 30 kilometrov vzdialeným ostrovom Quemoy (dnešný Ťin-men pod správou Taiwanu), obchodné styky. Po tom, ako sa v roku 1580 Portugalsko stalo súčasťou Španielska, sa obchodné vzťahy orientovali na Španielmi ovládanú Manilu. V 17. storočí sa v oblasti vyskytli Holanďania, ktorí sa neúspešne pokúsili Amoy dobiť zo svojej kolónie Formosa na Taiwane. Naopak, čínsky princ Koxinga v roku 1662 vyrazil z územia Amoya na Taiwan, kde porazil a vyhnal Holanďanov.

Na konci 17. storočia sa v Amoy začali zastavovať britskí obchodníci, ktorí mali s miestnymi obyvateľmi dobré vzťahy, pretože ich spájalo nepriateľstvo voči Holanďanom. Britská východoindická spoločnosť získala v roku 1675 licenciu na obchod v meste a v roku 1676 tam po vzore Kantonu založila faktóriu. Briti sa však z oblasti pomerne rýchlo stiahli, keďže turbulentný región na konci 17. storočia predstavoval poslednú baštu dynastie Ming v boji s mandžuskou dynastiou Čching.

Briti sa do oblasti vrátili v polovici 19. storočia počas Prvej ópiovej vojny. V roku 1840 sa v Amoy zastavila vojnová loď Blonde, ktorá chcela doručiť list čínskemu cisárovi. List však nebol prijatý a čínska posádka vytrelila na Blonde. Briti odpovedali bombardovaním nábrežia, počas čoho si všimli, že mesto má len slabé opevnenie. Čchingovia následne opevnenie opravili a na ostrove Ku-lang-jü postavili dve batérie. Briti sa nasledujúci rok vrátili a v Bitke o Amoy 26. augusta 1841 porazili čchingskú armádu. Veliteľ britskej flotily Henry Pottinger nasledujúci deň obsadil Ku-lang-jü a Amoy a na ostrove Ku-lang-jü, na ktorom vtedy žilo 4 tisíc obyvateľov, ponechal posádku 400 mužov. Po výhre v Prvej ópiovej vojne v roku 1842 nechali Briti v Nankinskej zmluve označiť Amoy za slobodný prístav sprístupnený zahraničným obchodníkom. Britská posádka na Ku-lang-jü ostala do roku 1845, kým Čína nezaplatila reparácie.

thumb|300px|right|Ku-lang-jü v roku 1908 thumb|300px|right|Dnešný pohľad z Ku-lang-jü na Sia-men thumb|300px|right|Historické budovy na Ku-lang-jü thumb|300px|right|Budova bývalého japonského konzulátu na ostrove thumb|300px|right|Socha Koxingu, ktorý z ostrova vyrazil v 17. storočí na Taiwan a úspešne odtiaľ vyhnal Holanďanov thumb|300px|right|Tradičná záhrada na Ku-lang-jü Slobodný prístav Prvý britský konzul sa na Ku-lang-jü usadil v roku 1843 a zahraničná populácia na ostrove začala rýchlo rásť spoločne s nárastom námorného obchodu v Amoy. Námorníci preferovali prístav v Amoy pred tým v Kantone, pretože do Kantonu sa bolo potrebné plaviť desiatky kilometrov proti ústiu Perlovej rieky, kým Amoy ponúkal veľký a chránený prírodný prístav. Obchod rástol v prvom rade vďaka exportu čaju, ktorého varianty oolong a wu-i pochádzajú z provincie Fu-ťien. Zahraničný obchod v Amoy dosiahol vrchol v roku 1875, kedy na Ku-lang-jü žilo takmer 300 zahraničných residentov. Po 1875 však obchod prudko upadal, jednak kvôli tomu, že Briti začali vo veľkom piť čaj z Cejlónu a Indie, a jednak kvôli prístupu k daneniu čaju čínskymi úradmi, ktorý nabádal obchodníkov k preferovaniu kvantity nad kvalitou. Výsledkom bolo, že obchodníci často predávali čaj mizernej kvality, čo dokonca v roku 1899 viedlo k dočasnému americkému zákazu na dovoz amoyského čaju. Chvíľu sa darilo situáciu zachrániť tým, že sa cez mesto prepravoval čaj pestovaný na Taiwane, ale aj to sa zmenilo po roku 1895, keď sa Taiwan stal japonskou kolóniou a tento obchod sa preorientoval smerom na Japonsko.

Obchod s čajom však bol rýchlo nahradený novým fenoménom - emigráciou. Chudobné vnútrozemie provincie Fuťien bolo po stáročia zdrojom emigrantov do juhovýchodnej Ázie. V druhej polovici devätnásteho storočia prevzali britské firmy organizáciu dopravy kuliov, ktorí boli podľa destinácie označovaní písmenami C (Kalifornia), P (Peru), a S (Sandwichove ostrovy). Hoci ostatné juhočínske prístavy - predovšetkým Kanton, Hongkong a Swatow - prevýšili Amoy v exporte kuliov do Ameriky, Amoy ostal najväčším zdrojom emigrácie do juhovýchodnej Ázie, kam na prelome 19. a 20. storočia ročne odchádzalo viac než 70 tisíc ľudí.

Medzinárodné sídlisko Od otvorenia prístavu Amoy voľnému obchodu roku 1843 sa cudzinci usádzali na ostrove Ku-lang-jü len neformálne, bez akejkoľvek právnej zmluvy. Po obsadení Taiwanu Japonskom sa japonská vláda snažila rozšíriť vplyv aj na druhú stranu Taiwanského prielivu. V roku 1900 vyhorel v Amoy japonský buddhistický chrám, následne sa v meste vylodili japonskí námorníci a obsadili prístav. V strachu z Japoncov z mesta utieklo viac než 40 tisíc Číňanov. V snahe obmedziť prenikanie Japonska súhlasila Čchingská vláda v roku 1902 s vytvorením Medzinárodného sídliska (International settlement) na Ku-lang-jü, ktoré bolo pod spoločnou ochranou najprv deviatich, a neskôr trinástich krajín, vrátane Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Spojených štátov, Japonska a ďalších.

V novom sídlisku, vybudovanom podľa šanghajského modelu, malo konzuláty 12 krajín, hoci len štyri z nich - Veľká Británia, Spojené štáty, Nemecko a Japonsko - tam mali skutočných diplomatov, kým ostatné zastupiteľstvá sa starali len o záležitosti svojich obchodníkov. Bola vytvorená zahraničná polícia, ktorej velil európsky dôstojník a slúžili v nej Sikhovia. Vďaka svojmu novému postaveniu sa na ostrov začalo presúvať množstvo cudzincov. Vyrástli tam kostoly, hotely, dve nemocnice, kluby a obchody. Pôsobilo tam aj množstvo misionárov, jeden z nich, George M. Wales, na ostrove v roku 1898 založil vôbec prvú škôlku v Číne.

Po páde cisárstva a založení republiky, a predovšetkým od Hnutia štvrtého mája roku 1919, sa po Číne šírili proticudzinecké nálady, ktoré žiadali návrat všetkých kolónií, zrušenie extrateritoriality a iných privilégií. Agitácia zasiahla v dvadsiatych rokoch aj Ku-lang-jü a medzi na ostrove usadenými cudzincami prevládla podpora návratu polokoloniálneho ostrova pod čínsku správu. Mesto Sia-men napokon prevzalo nad Ku-lang-jü kontrolu v roku 1930. Japonci obsadili Sia-men počas čínsko-japonskej vojny v roku 1938, ale Ku-lang-jü nebol pod ich kontrolov vďaka zásahu britských a amerických vojnových lodí. To sa zmenilo v roku 1941 keď Japonsko vyhlásilo vojnu obom krajinám a obsadilo Ku-lang-jü. V roku 1945 prevzali kontrolu nad oblasťou nacionalisti z Kuomintangu, v roku 1949 obsadila Ku-lang-jü v rámci druhej čínskej občianskej vojny komunistická armáda.

Architektúra Architektonický vývoj na ostrove Ku-lang-jü sa delí na dve fáze, prvá prebehla v rokoch 1843 až 1903 a druhá od 1903 do 1945. V prvej fáze žili cudzinci a miestni obyvatelia v relatívne oddelených štvrtiach, avšak vzájomne na seba vplývali, preto sa tomuto obdobiu hovorí aj "doba kolízie a výmeny." Západné stavby sa museli prispôsobiť miestnemu subtropickému podnebiu, preto si osvojii určité prvky miestnej architektúry. Platilo to aj naopak, keď miestni obyvatelia prevzali pokročilejšie stavebné techniky od cudzincov.

V druhej fáze, po ustanovení medzinárodného sídliska, nastal obrovský rozmach výstavby. Zaujímavé je, že hnacou silou tohto rozmachu neboli ani cudzinci ani miestni Číňania, ale navrátilci, predovšetkým z juhovýchodnej Ázie, ktorí za zarobené peniaze chceli postaviť honosnejšie domy. Miešaním juhofuťienských tradičných štýlov, koloniálneho verandového štýlu, klasicistickej architektúry, moderny a Art Deca vznikol jedinečný architektonický štýl Amoy Deco (názov je odvodený od názvu mesta Sia-men v miestnom hokkienskom dialekte), ktorý sa vyskytuje na viacerých miestach juhovýchodnej Ázie. Vznikol však na Ku-lang-jü, kde je aj najviac zachovaných stavieb v tomto štýle, vďaka čomu sa ostrov dostal na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Okrem osobných príbytkov, najmä víl, bolo v tomto štýle na ostrove postavených aj množstvo verejných budov. Patria medzi ne konzultáty, predovšetkým ten najväčší z nich - japonský, kostoly a chrámy, nemocnice, školy, vládne a obchodné budovy. Špecifikom Ku-lang-jü sú aj dômyselné záhrady a parky, do ktorých boli často osadzované cudzokrajné rastliny.

Turizmus Ku-lang-jü je jednou z najnavštevovanejších lokalít v provincii Fu-ťien, ktorú ročne navštívi okolo 10 miliónov ľudí.. Vďačí za to aj jednoduchému prístupu krátkou plavbou na lodi. UNESCO odporúča v záujme udržateľnosti pamiatok limitovať počet návštevníkov na nanajvýš 35 000 denne a miestna vláda limituje turizmus na 30 tisíc osôb denne.

Ku-lang-jü sa niekedy hovorí aj ostrov klavírov, keďže je tam najvyššia hustota klavírov v Číne a zároveň je na ostrove aj Múzeum klavírov. Ďalšou významnou pamiatkou je socha Koxingu, čínskeho hrdinu zo 17. storočia.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Lokality Svetového dedičstva v Číne Kategória:Fu-ťien Kategória:Ostrovy Číny