Bitka pri Zemune alebo bitka pri Sirmiu () bolo stretnutie 8. júla 1167 medzi Byzantskou ríšou a Uhorským kráľovstvom. Byzantínci dosiahli rozhodujúce víťazstvo a prinútili Uhrov žiadať o mier za byzantských podmienok. Bitka upevnila byzantskú kontrolu nad západným Balkánom.
Predohra Od polovice 11. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie a vplyv smerom na juh s cieľom anektovať regióny Dalmácia a Chorvátsko. Toto úsilie a uhorské spojenectvo so srbskými kniežatstvami boli príčinou napätia s Byzantskou ríšou, ktorá považovala uhorskú expanziu za potenciálnu hrozbu byzantskej nadvlády na Balkáne. Byzantínci a Uhri sa navzájom napádali územie a Byzantínci pravidelne pomáhali uchádzačom o uhorský trón (napr. Borisovi Kolomanovičovi). Trenice a vypuknutie otvorených vojen medzi Byzantíncami a Uhrami dosiahli vrchol v 50. a 60. rokoch 12. storočia.
náhľad|vpravo|Miniatúra zobrazujúca korunováciu kráľa Štefana III. roku 1162, Obrázková kronika, 13581370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Byzantský cisár Manuel I. Komnénos sa pokúsil dosiahnuť diplomatické a dynastické vyrovnanie s Uhorským kráľovstvom. V roku 1163, na základe podmienok existujúcej mierovej zmluvy, bol mladší brat kráľa Štefana III. Belo poslaný do Konštantínopolu, aby ho vychovával pod osobnou kuratelou samotného cisára. Ako Manuelov príbuzný (Manuelova matka bola uhorská princezná) a snúbenec jeho dcéry, sa Belo stal despotom (pre neho novovytvorený titul) a v roku 1165 bol vymenovaný za následníka trónu menom Alexios. Keďže bol aj následníkom uhorského trónu, spojenie medzi oboma štátmi bolo jasnou možnosťou. Ale v roku 1167 kráľ Štefan odmietol dať Manuelovi kontrolu nad bývalými byzantskými územiami pridelenými Belovi-Alexiovi ako jeho apanáž; to priamo viedlo k vojne, ktorá skončila bitkou pri Zemune.
náhľad|vpravo|Miniatúra zobrazujúca kráľa Bela III., Obrázková kronika, 13581370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť V roku 1167 zlý zdravotný stav znemožnil Manuelovi vstúpiť do poľa osobne, a preto poveril velením svojho poľného vojska svojho synovca Andronika Kontostefana (titulovaného ako megas doux) s rozkazom vybojovať bitku s uhorskými vojskami.
Bitka Začiatkom leta 1167 sa byzantskej armáde pod vedením Andronika Kontostefana podarilo primäť veľkú uhorskú armádu k bitke pri Zemune. Najpodrobnejší dochovaný popis bitky napísal byzantský historik Ióannes Kinnamos.
Byzantskú armádu tvorili z jednej tretiny zahraničné a z dvoch tretín domáce jednotky. Podľa Ióanna Kinnama sa do bitky zapojili Turci, Kumánci, varjažská garda, talianski žoldnieri z Lombardie, srbská pechota a kavaléria, nemeckí žoldnieri a dokonca aj niektorí západní žoldnierski rytieri. Boli usporiadané do troch divízií, ako bolo zvyčajnou praxou, v určitej vzdialenosti od rieky Sávy, ktorú mali za chrbtom. Hlavnú bojovú líniu chránila clona konských lukostrelcovTurkov a Kumánova niekoľkých západných žoldnierskych rytierov, ktorí tvorili predvoj armády. Centrálnej formácii, ktorá predstavovalo zadný voj na pochode, velil sám Kontostefanos a pozostávalo z jednotiek cisárskych stráží vrátane varjagov a hetaireiai, jednotiek talianskych žoldnierov z Lombardska (pravdepodobne kopijníkov) a spojeneckej jednotky 500 srbských obrnených pešiakov. Nezvyčajne mal Kontostefanos pod velením aj cisárových spoločníkov (oikeoi alebo domáce vojská).
Ľavé krídlo, ktoré bolo druhou divíziou na pochode, sa skladalo z pravidelných byzantských a spojeneckých jednotiek zoradených do štyroch taxiarchií alebo „brigád“ pod vedením Demetria a Geórgia Branasa, Tatikia Aspietesa a Kogha Vasila. Vpravotretie pri pochodeboli umiestnené elitné byzantské jednotky a nemeckí žoldnieri spolu s niekoľkými tureckými jednotkami. Tejto divízii velil chartoularios Andronikos Lampardas a pravdepodobne Ióannes (Ján) Kontostefanos, brat veliteľa Andronika. V blízkosti každej krídelnej divízie boli podľa štandardnej byzantskej praxe umiestnené jednotky na krytie byzantských bokov alebo na obídenie nepriateľa a útok na jeho tylo, ak by sa naskytla príležitosť (prokoursatores na pravom boku a defensores na ľavomz predchádzajúcich vojenských pojednaní). Za centrom v zálohe boli zostavené tri taxiarchie pechoty a lukostrelcov s množstvom ťažko obrnených Turkov (pravdepodobne aj pešiakov).
Uhorský veliteľ Dionýz, báčsky gróf (v byzantských prameňoch nazývaný Dionysios), roztiahol svoju armádu, v ktorej boli aj nemeckí spojenci, do troch divízií v jednej širokej bojovej línii. Byzantské pramene síce uvádzajú, že miešal pechotu a jazdu bez rozdielu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to odzrkadľuje zostavu s pechotou postavenou v strede za jazdou, na ktorý sa Uhri jednoznačne spoliehali v účinnosti svojho útoku. Choniates opisuje uhorskú armádu ako zloženú z rytierov, lukostrelcov a ľahkej pechoty. Vtedajším uhorským armádam často chýbala pechota a byzantské zdroje pravdepodobne označovali sluhov a iných stúpencov tábora ako pešiakov. Uhorskí jazdci sú popisovaní ako ťažko obrnení na obrnených koňoch.
Bitka sa začala tým, že byzantskí lukostrelci na koňoch postupovali vpred, aby sa stretli s nepriateľskými líniami a zaútočili na ne, a tým ich podnietili k útoku, pred ktorým mali ustúpiť. To sa podarilo a celá uhorská línia vyrazila vpred. Byzantské ľavé krídlo, s výnimkou brigád vedených Koghom Vasilom a Tatikiosom, bolo okamžite zatlačené späť a zlomilo sa, možno predstieraným útekom, smerom k rieke, kde sa rýchlo sformovalo. V strede a na byzantskom pravom krídle bol uhorský útok zadržaný. Byzantské pravé krídlo potom zaútočilo a zároveň sa do konfliktu opäť zapojili aj preskupené byzantské jednotky ľavého krídla, ktoré zaútočili na Uhrov, ktorí boli zovretí dvoma taxiarchami, ktoré sa nestiahli. Andronikos Lampardas potom viedol útok na jednotky okolo uhorského veliteľa a zastavil ich; nasledovala smrteľná bitka, kedy byzantská ťažká kavaléria použila svoje železné palcáty. Bitka dospela k rozhodujúcemu bodu. Kontostefanos, ktorý si uvedomoval vyvrcholenie bitky, teraz nasadil svoje zostávajúce zálohy. Zaútočil v strede a nariadil postup pechoty vpred po celom fronte, čím zahnal uhorské sily späť. Tie sa potom začali v neporiadku rozpadať a celá uhorská armáda sa dala na útek.
Byzantínci zajali hlavnú uhorskú štandardu, ktorá bola namontovaná na voze ťahanom ôsmimi volmi. Zajali aj vojnového koňa grófa Dionýza, hoci uhorskému veliteľovi sa podarilo ujsť. Mnohí z utekajúcich Uhrov boli zabití alebo zajatí byzantskou flotilou operujúcou na rieke, ktorú museli prekročiť, aby sa dostali do bezpečia. Zajatých bolo päť vyšších uhorských veliteľov s titulom župana a ďalších 800 vojakov. Z mŕtvych bolo odobraných viac ako dvetisíc brnení a nespočetné množstvo prílb, štítov a mečov. Nasledujúci deň byzantská armáda vyplienila opustené táborisko svojho nepriateľa.
Dohra náhľad|vpravo|200px|Mapa Stredomoria ukazujúca byzantskú vládu nad západným Balkánom, 70. roky 12. storočia Uhri žiadali o mier za byzantských podmienok a uznali kontrolu Byzantskej ríše nad Bosnou, Dalmáciou, Chorvátskom južne od rieky Krka, ako aj Fruška Gorou. Súhlasili tiež poskytnúť rukojemníkov, platiť Byzancii tribút a zásobovať vojská, keď o to požiadajú. Bitka pri Zemune ukončila Manuelovu kampaň na zabezpečenie byzantskej severnej hranice.
Keď sa Manuelovi narodil vlastný syn, Bela zbavili titulu despota a postavenia následníka byzantského cisárskeho trónu. V roku 1172 zomrel Štefan III. a Belo sa s pomocou cisára Manuela zmocnil uhorského trónu. Belo musel prisahať, že Manuelovi nikdy neublíži a zostal verný byzantskému impériu až do Manuelovej smrti. Potom však prísahu porušil a dobyl alebo anektoval územia, ktoré predtým držali Byzantínci.
Referencie
Zdroj
Kategória:Bitky stredoveku Kategória:Bitky Byzantskej ríše Kategória:Bitky v 1167