Habsbursko-osmanské vojny (v Uhorsku) v rokoch 1526 až 1568 (iné názvy: osmansko-habsburské [alebo rakúsko-turecké alebo turecko-rakúske alebo turecké] vojny v rokoch 1526 až 1568, prvá a druhá rakúsko-turecká [alebo turecko-rakúska alebo habsbursko-osmanská alebo osmansko-habsburská alebo turecká] vojna) je súhrn vojen medzi rakúskymi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, ktoré prebiehali na území terajšieho Chorvátska, Maďarska, časti Sedmohradska ako aj južného Slovenska od Bitky pri Moháči do uzavretia Drinopolského mieru dňa 17. februára roku 1568.
Počas celého obdobia samotných výbojov sa jasne ukázalo, že osmanské výboje v Uhorsku znamenali spočiatku snahu Osmanskej ríše dobyť Viedeň ako sídlo rakúskeho arcivojvodu a neskôr uhorského a českého kráľa Ferdinanda I. Habsburského, sídla sultánovho najväčšieho súpera lenže bez úspechu.
Z vojenského hľadiska dali ozbrojené výpravy Osmanskej ríše jasne najavo, že sila jej armád nie je natoľko silná, že by dokázala úspešne napredovať na bojovom poli v strednej Európe presne tak, ako na Balkánskom polostrove.
Bitka pri Moháči a jej bezprostredné dôsledky (29. august 1526)
Dňa 29. augusta roku 1526 došlo k ozbrojenému stretu uhorského vojska v počte 25-tisíc mužov pod velením kaločského arcibiskupa a hlavného dolnouhorského kapitána Pavla Tomoriho spolu so 60-tisícovou osmanskou armádou pod velením osmanského sultána Sulejmana I. Uhorské zbory v počte desaťtisíc vojakov, ktorým velil sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, táborili blízko Segedína, pričom na bojisko nedorazili. Na bojisko nestihli prísť ani ozbrojené oddiely z Chorvátska na čele s Krištofom Frangepánom. Bitka trvala približne poldruha hodiny, pričom sa skončila katastrofálnou porážkou pre uhorskú stranu. Krátko po bitke sa v Csele ako prítoku Dunaja utopil samotný kráľ Čiech a Uhorska Ľudovít II. Jagelovský. Správe o uhorskej porážke na bojovom poli dorazila do Budína o polnoci, dňa 30. augusta toho istého roku, teda po tridsiatich hodinách. Bitka pri Moháči znamenala pre Uhorsko vážne ohrozenie, keďže práve ďalšie vojenské nájazdy a ťaženia sa stali takmer každodennou realitou nasledujúcich desaťročí. Uhorsko tak na jednej strane prestalo existovať vo svojej stredovekej podobe. Na druhej strane sa však opäť prebudovalo na hrádzu, ktorá podobne ako pri vpáde Mongolov v roku 1242, tentoraz nepustila turecký nápor do západnej Európy.
Diplomatická rozbuška po moháčskej bitke (1526 až 1527) Po prehratej bitke pri Moháči roku 1526 vnútorný rozklad a mocenský boj v Uhorsku pokračoval. Časť šľachty dala korunovať za uhorského kráľa sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Druhá prešla na stranu rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda Habsburského. Smrť panovníka Ľudovíta II. Jagelovského znamenala uprázdnenie kráľovského trónu, v dôsledku čoho sa tak rozpútal boj medzi sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským ako kandidátom tzv. národnej strany a rakúskym arcivojvodom Ferdinandom Habsburským.
Osobnosť Jána Zápoľského Ján Zápoľský bol známy ako potomok Štefana Zápoľského, ktorý zastával v čase vlády českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského funkciu palatína. Z matkinej strany mal kráľovský pôvod, keďže ako princezná pochádzala z dynastie Piastovcov. Už vo veku trinásť rokov sa stal hlavným županom Liptova, Spiša a Šariša. Okrem iného disponoval bohatstvom, ktoré zahŕňalo viac než 72 hradov a panstiev a približne 12 000 poddanských usadlostí, čo predstavovalo takmer osem percent všetkej pôdy. Sám Zápoľský si získal popularitu vďaka presadeniu zákona z roku 1505, ktorý naznačoval, že uhorský kráľovský stolec nesmie získať cudzinec. V roku 1510 získal titul sedmohradského vojvodu. Neskôr, v roku 1514, vzbudil u uhorskej šľachty silné sympatie za potlačenie nespokojnosti sedliakov počas Dóžovho povstania. Podporu získal najmä zo strany strednej a nižšej šľachty. Odpor voči nemu však prejavili vyšší cirkevní hodnostári a magnáti.
Ferdinand Habsburský a jeho spojenci Opozíciu proti tzv. národnému kandidátovi predstavoval Ferdinand Habsburský ako brat uhorskej kráľovnej Márie. Zároveň išlo o mladšieho brata rímsko-nemeckého cisára a španielskeho kráľa Karola V. Svoju legitimitu dokazoval prostredníctvom dynastických dohôd z roku 1515, ktoré boli uzavreté ešte medzi jeho starým otcom, cisárom Maximiliánom I. Habsburským a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským. Dohoda znamenala v politickej praxi, že ak by niektorý z kráľov umrel bez mužského potomka, krajina má byť pod vládou jeho švagra.
Potýčky na snemoch Dňa 10. novembra roku 1526 sa uskutočnilo zasadnutie uhorského snemu. Stalo sa tak v meste Stoličný Belehrad, kde sa šľachta rozhodla zvoliť si kráľa. Vyslanci Ferdinanda Habsburského sa však nedostali k slovu. O deň neskôr bol napokon aklamáciou zvolený za kráľa Ján I. Zápoľský, čo znamenalo nerešpektovanie dynastických dohôd z roku 1515. Ferdinand sa ešte skôr, dňa 23. októbra toho istého roku stal českým kráľom korunováciou v Prahe. Voľba bola úspešná najmä prísľubu ochrany pred osmanskými Turkami. V decembri sa dočkal priazne zo strany uhorských prívržencov ako taverníka Alexia Thurza, palatína Štefana Bátoriho a magnáta Petra Révaia, dôsledkom čoho bol dňa 16. decembra roku 1526 zvolený za uhorského kráľa na zasadnutí snemu v Prešporoku. Zároveň si získal aj podporu chorvátskych stavov a to voľbou z dňa 1. januára roku 1527 na hrade Cetín.
Vojna protikráľov v Uhorsku (1526 až 1528) Dvojitá korunovácia mala za následok vznik dvojvládia, čo napokon viedlo k vypuknutiu vnútornej vojny dvoch protikráľov. Na konci júla roku 1527 sa podarilo habsburským žoldnierom prekročiť hranice blízko Prešporku. Po týždni sa podarilo vojskám úspešne dobyť od Zápoľského prívržencov hrad Devín. Po obsadení Prešporku došlo k rozdeleniu vojsk na dva smery. Prvá časť habsburských žoldnierov pod velením Jána Kaciána úspešne obľahla Trnavu a Nitru. Po obsadení týchto dvoch miest nasledovalo dobytie stredoslovenskej banskej oblasti.
Druhá časť cisárskych žoldnierov na čele s Mikulášom zo Salmu a Viliamom Rogendorfom napredovala vojensky v oblasti pravého brehu rieky Dunaj takmer bez odporu. Dňa 20. augusta roku 1527 sa cisárskym žoldnierom podarilo obsadiť Budín. Ján I. Zápoľský tak musel opustiť kráľovský palác, pričom po tomto kroku odtiahol spolu so svojimi prívržencami na východ Uhorska. Ján I. Zápoľský tak musel hľadať nových spojencov. K významnému bojovému stretu došlo dňa 8. marca roku 1528 v bitke pri Seni blízko Košíc, kde došlo k vojenskému víťazstvu o uhorskú korunu, keďže veliteľ habsburských žoldnierov, Ján Kacián, zvíťazil nad oddielmi Zápoľského, keďže časť vojakov národného kráľa prešla na stranu Ferdinanda. Táto vojenská porážka znamenala pre Zápoľského to, aby našiel nové útočisko. Napokon sa mu podarilo aj s jeho najvernejšími prívržencami dostať do hradu krakovského biskupa Jána Tarnovského.
Výprava Sulejmana I. a podpora Jána Zápoľského (1528 až 1529)
Na jar roku 1529 sa situácia začala meniť v prospech Jána I. Zápoľského. Začiatkom mája roku 1529 sa vyše dvestotisícová armáda osmanských Turkov na čele so samotným sultánom vydala na pochod do Uhorska. Pri meste Moháč sa národný kráľ zišiel so sultánom, ktorému preukázal lojalitu bozkom ruky. Dňa 3. septembra roku 1529 prenikli osmanské armády k Budínu, ktorý bránili vojaci pod velením Tomáša I. Nádašdyho. Nemeckí žoldnieri však odmietli položiť život za Ferdinanda I. Habsburského a po piatich dňoch odtiahli z pevnosti. Sultán prenechal hlavné mesto svojmu kresťanskému spojencovi a ďalej postupoval popri Dunaji k Viedni.
Výboje pri Viedni (25. september až 14. október 1529)
Na sklonku septembra roku 1529 armády osmanských Turkov postúpili natoľko, že mohli obliehať Viedeň. Mesto však dokázalo ich vojenskému tlaku odolať šesť týždňov, kým začiatok zimy a predlžené zásobovacie línie neprinútili Turkov obrátiť sa. V polovici októbra tak museli obliehanie ukončiť. Počas spiatočného pochodu zanechal sultán Jánovi I. Zápoľskému pomocné oddiely. Takouto podporou vďaka osmanskej intervencii získal kontrolu nad veľkou časťou uhorskej krajiny.
Opätovná snaha dobytia „Zlatého jablka“ (5. až 30. august 1532)
V roku 1532 sa armáda osmanského sultána Sulejmana I. znovu vydala na vojenský pochod s cieľom opätovného dobytia Viedne ale plány jej skrížila nečakane húževnatá obrana hradu Kysek na čele s jeho kapitánom Mikulášom Jurišičom.
Varadínsky mier a zrada kráľovnej Izabely (1538)
Vzájomná vyčerpanosť obidvoch bojujúcich uhorských panovníkov viedla napokon v roku 1538 k podpisu mierovej zmluvy v meste Veľký Varadín (Oradea, Rumunsko). Ján I. Zápoľský získal pod svoju vládu oblasť Sedmohradska, severovýchodného Uhorska spolu s mestom Košice. Na druhej strane Ferdinand I. Habsburský si udržal pod svojou kontrolou západnú časť kráľovstva, pričom išlo o oblasť Chorvátska ale aj časti dnešného západného a stredného Slovenska. Ján I. Zápoľský však dňa 17. júla roku 1540 umrel v Šebeši. Po jeho smrti malo dôjsť k spojeniu celého Uhorska pod vládou Habsburgovcov. Osmani, ktorí bránili nástupnícke práva jeho maloletého syna Jána II. Žigmunda sa napokon rozhodli vtrhnúť do Uhorska.
Predohra zadunajskej expanzie (1536 až 1537) Osmanskí Turci, ktorí získali silnejšie sebavedomie vojenskými ústupkami Ferdinanda I. Habsburského, sa rozhodli opäť rozšíriť svoje územie na bývalej južnej hranici Uhorska. V lete roku 1536 získali ďalšie hrady na území Chorvátska a Slavónie, pričom išlo Požegu, Dubicu a Jasenovac. Ferdinand I. Habsburský však reagoval na tieto ťaženia rovnako vojensky. V roku 1537 sa mu podarilo úspešne v sile približne 16-tisíc mužov a to na území dedičných a českých krajín. Na konci leta roku 1537 sa táto armáda, ktorej velil Ján Katzianer odobrala smerom do Chorvátska, s cieľom obľahnúť opevnený turecký tábor. Napokon po niekoľkých týždňoch, ktoré sa prejavovali nečinnosťou sa hlavný veliteľ žoldnierov v čase, keď prišlo jesenné počasie, rozhodol bez boja odtiahnuť. Išlo však o veľkú chybu. Armády osmanských Turkov sa rozhodli pre nečakaný útok, dôsledkom čoho silnejšie Ferdinandovo vojsko tak utrpelo v októbri roku 1537 zdrvujúcu porážku.
Dobytie horného Zadunajska (1541 až 1543) Diplomatický boj o nástupnícke právo však naďalej pokračoval. Prejavilo sa to vojenským obliehaním Budína v polovici júna roku 1541, keď cisárski žoldnieri pod velením veliteľa Viliama Rogendorffa chceli získať pre Ferdinanda I. samotné mesto. Izabela Jagelovská, vdova po zosnulom Jánovi I. Zápoľskom, napokon mesto vydala. Po tomto kroku bola napokon internovaná na základe rozhodnutia členov krajinskej rady na čele s regentom Jurajom Utešenovičom. Dňa 29. augusta roku 1541 sa však k Budínu priblížila osmanská armáda pod velením samotného sultána Sulejmana I., ktorého pozvanie kráľovná Izabela napokon prijala. Habsburskí žoldnieri bojujúci proti Zápoľského prívržencom tak museli obliehanie Budína ukončiť a prejsť do ofenzívy proti armádam osmanských Turkov, čo malo katastrofálne následky, keďže polovica Rogendorffových oddielov bola zmasakrovaná. Janičiari následne vtrhli do hradu a prekvapeným strážcom odobrali zbrane. Sultán Sulejman I. tak obsadil Budín, ktorý sa stal centrom nového pašalíka. V dôsledku tejto vojenskej operácie sa Uhorsko rozpadlo na tri časti, pričom jeho severná oblasť, v ktorej panoval Ferdinand I. sa tak dostala do trvalej hrozby osmanskej expanzie. Oblasť medzi riekami Dunaj a Tisa bola vyhlásená za chránené územie Osmanskej ríše. Bývalé sídlo uhorských kráľov sa tak stalo centrom osmanskej moci, kde sa usídlil paša. Izabela Jagelovská sa však musela spolu so svojím synom a veľmožmi na príkaz osmanského sultána presunúť do oblasti Zátisia a Sedmohradska, pričom práve tam im bola zverená nová vláda.