Hryhorij Fedorovyč Kvitka-Osnovianenko (* 29. november 1778, Osnova, dnes súčasť mesta Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina† 20. august 1843, Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina) bol ukrajinský spisovateľ, prozaik, dramatik, novinár, literárny kritik a kultúrno-občiansky aktivista.
Radí sa ku klasikom ukrajinskej literatúry a k najvýznamnejším osobnostiam v novej ukrajinskej literatúre popri Ivanovi Petrovičovi Kotľarevskom, Petrovi Petrovyčovi Hulakovi-Artemovskom, Jevhenovi Pavlovyčovi Hrebinkovi, Tarasovi Hryhorovyčovi Ševčenkovi, Markovi Vovčkovi, Pantelejmonovi Oleksandrovyčovi Kulišovi, Anatolijovi Patrykijovyčovi Svydnyckom, Ivanovi Semenovyčovi Nečuj-Levyckom, Panasovi Myrnom, Oleksovi Petrovyčovi Storoženkovi, Mychajlovi Petrovyčovi Staryckom a Ivanovi Jakovyčovi Frankovi. Považuje sa zakladateľa umeleckej prózy v novej ukrajinskej literatúre a sociálnej komédie v klasickej ukrajinskej literatúre. Svojimi dielami napísanými po ukrajinsky zohral významnú rolu pri formovaní ukrajinského národného jazykadôležité postavenie v ukrajinskej literatúre majú hlavne diela Marusia (po slovensky Marusia), Konotopska viďma (po slovensky Konotopská bosorka), Saldackyj patret (po slovensky Portrét vojaka) a Svataňňa na Hončarivci (po slovensky Podivné pytačky).
Jeho diela potvrdzovali vysoké morálno-etické hodnoty obyčajného človeka a mali viditeľný vplyv na rozvoj ukrajinského jazyka. Ako spisovateľ, vydavateľ, literárny kritik a publicista obhajoval možnosti na využitie ukrajinčiny v literatúre.
Patril k spoluzakladateľom profesionálneho divadla v Charkove (1812). Podieľal sa na vydávaní prvého časopisu na UkrajineUkrajinskyj visnyk (po slovensky Ukrajinský vestník; v rokoch 181617) a podporoval vydávanie almanachu Molodyk (po slovensky Nov; v rokoch 184344).
Pôvod Hryhorij Kvitka-Osnovianenko pochádzal z rodu Kvitkovcov patriaceho ku kozáckej staršine na Slobodnej Ukrajine, ktorý mal viacero predstaviteľov v období kozáctva aj cárstvaviacerí jeho predkovia sa angažovali na vojenskej obrane tamojšieho regiónu. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko spracoval históriu svojho rodu vo fantasticko-lyrickej poviedke Zasnuvaňňa Charkova. Starovynnyj perekaz (po slovensky Založenie Charkova. Starodávna legenda). História rodu je v diele podaná idealizovane a romanticky, a teda nezodpovedá realite. Podľa diela 13. júna 1604 ku kyjevskému pánovi Jasenkovskému prišiel chorý starec so 7 alebo s 8-ročným chlapcom Andrijom. Podľa ich rozprávania bývali v Rige a chlapcov otec bol moskovský bojar Afanasij. Starec zanedlho zomrel. Chlapec svojou krásou upútal manželku a dcéru pánazapáčil sa im tak, že ho začali volať „kvitka“ (po slovensky kvet). Ďalej sa život chlapca spája s dcérou kyjevského vojvodcu, o ktorú sa staral. Počas dospievania sa ich vzťah čoraz viac rozvíjal. Keď sa otec rozhodol vydať dcéru za iného, tajne sa vzali a utiekli z Kyjeva na východ. Manželka otehotnela, preto sa Andrij rozhodol zostať na brehu riečky Udy. Po čase sa k nim pripojili aj presídlenci z Pravobrežnej Ukrajiny. V okolí vznikali usadlosti, dediny a miesto, kde sa Andrij Kvitka usadil, sa stalo od daní oslobodenou obcou Osnova, čo je v súčasnosti časťou mesta Charkov. Práve pod vedením Andrija Kvitku na sútoku 2 riečok vzniklo mesto Charkov, a otec Onufrij (v skutočnosti jeho brat Hryhorij) sa stal duchovným vodcom v Charkovskej oblasti. Andrij Kvitka bol praprastarý otec Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a zakladateľ rodu Kvitkovcov. Rozprávanie bolo uvedené v jeho zbierke diel, avšak žiaden historik ho nikdy nepovažoval za dôveryhodný zdroj.
Životopis Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa narodil 29. novembra 1778 v obci Osnova (v dnešnej súčasti mesta Charkov) v rodine nižšieho šľachtica a potomka kozáckeho rodukolegiálneho radcu a statkára Fedora Ivanovyča Kvitku a Marije Vasylivny Kvitkovej (za slobodna Šydlovskej). Narodil sa ako druhé dieťa v rodine. Andrij, jeho starší brat, bol tajný radca a štátnik, čo pôsobil ako náčelník dvoranstva Charkovského okresu (18071810) a Slobodno-Ukrajinskej gubernie (18101825, 18311835) aj ako pskovský gubernátor (18251830) a senátor od roku 1835. Mladšie sestry sa volali Marija, Lyzaveta a Paraskovija. Ich otec vlastnil v Osnove majetok, pôsobil na civilnej službe a na vojenskej službe slúžil ako staršina Čiernomorského kozáckeho vojska s hodnosťou na pozícii zásobovacieho dôstojníka. Jeho strýko bol ukrajinský historik a spisovateľ – Iľľia Ivanovyč Kvitka a sesternicou bola ukrajinská poetka Ľubov Jakivna Kryčevska. vľavo|náhľad|Rodný dom v Osnove. V detstve mal zdravotné problémy. Postupne do 6 rokov strácal zrak, až oslepol v následku rozšírenia škrofulózy na obidve oči. Mama ho priviedla k Ozerianskej ikone, ktorá sa vtedy nachádzala v Kuriazskom Preobraženskom monastieri s nádejou, aby sa vyliečil. Po tom, čo sa dlho modlila pri ikone a umývala tvár dieťaťa vodou z Onufrijivského prameňa, sa stal zázrakHryhorij začal vidieť. Najskôr sa začal vzdelávať doma, neskôr sa učil v Kuriazskej monastierskej škole, kde strávil približne 4 roky. V rodine panoval hlboký vzťah k národnému jazyku, k histórii, k folklóru, k umeniu. Rodinné zvyky sa vyznačovali jednoduchosťou, jednotliví členovia veľa čítali, stálymi sa stali predstavenia ochotníckeho divadla, inšpirátorom pre ktoré bol Hryhorij Kvitka-Osnovianenko (on sám hral aj hlavné úlohy). To všetko formovalo umelecký vkus mladého Hryhorija Kvitku-Osnovianenka a malo vplyv na jeho silný vzťah k ľudovej poézii a k obyčajnému človeku. Rodinu často navštevoval tiež Hryhorij Savyč Skovoroda. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko možno aj pod jeho vplyvom si vytvoril veľký vzťah k čítaniu a k literatúre (k dielam od rôznych spisovateľov, ako napríklad boli Hryhorij Savyč Skovoroda, Petro Petrovyč Hulak-Artemovskyj, Ivan Petrovyč Kotľarevskyj, Michail Vasilievič Lomonosov, Molière, Vasilij Andrejevič Žukovskij, Miguel de Cervantes...). Rád počúval legendy, povery a rozprávania o hrdinských bitkách kozákov.
Ako 15-ročný chlapec narukoval na vojenskú službuvstúpil do jazdeckého pluku osobnej stráže v hodnosti vachmajstrapodľa archívneho záznamu bol zapísaný 24. decembra 1793. V armáde však pôsobil iba formálne. Zo služby ho prepustili 14. januára 1794. Katarína II. ho 16. mája 1794 oficiálne povýšila do hodnosti kapitána, po čom prešiel do civilnej služby. 26. októbra 1796 bol na základe vlastnej žiadosti opätovne prijatý do vojenskej služby. Najskôr s hodnosťou rotmajstra pôsobil v Severskom konnojegerskom polku (po slovensky Severskom streleckom pluku). Nariadením cára Pavla I. sa 18. januára 1797 sa presunul do Charkovského kirasyrského polku (po slovensky Charkovskom kyrysníckom pluku), odkiaľ ho na základe jeho vlastnej žiadosti 9. februára prepustili.
V roku 1798 ako statkár využil možnosť v Osnove zriadiť domáce divadlo s nevoľníckymi hercami. So svojim súborom vystupoval po rôznych obciach a na jarmokoch. Zloženie súboru však bolo nestabilné. Od júna 1804 do apríla 1805 pôsobil ako novic v Kuriazskom monastieri. Monastier opustil samovoľne, čo odôvodnil charkovskému biskupovi Charytonovi Semenovyčovi Sulymovi svojim zdravotným stavom v liste z 9. mája 1805.Zopár príčin, prečo vstúpil aj neskôr vystúpil z monastiera, uviedol Hryhorij Kvitka-Osnovianenko v liste z 27. novembra 1808 A. V. Vladimirovovi. Po vystúpení z monastiera viedol napoly mníšsky život, kým sa nezačal venovať spoločenskému životu a divadlu.
Hryhorij Kvitka-Osnovianenko si podľa historikov vytvoril vrúcny vzťah k svojej rodnej obci a k mestu Charkov, kde strávil takmer celý svoj život.
V názoroch a v činnosti Hryhorija Kvitku-Osnovianenka sa prejavovali humanizmusbránil utláčaných a ukrivdených, láska k obyčajných ľuďom, k ich kultúre či k ľudovej poézii. Odsudzoval a poukazoval na zneužívanie moci zo strany statkárov a úradníkov. Mal konzervatívno-náboženské a idealistické názory charakteristické pre verného poddaného človeka z ľudu. V jeho názoroch počas 30. rokov 19. storočia je badateľný prechod od dvoranského liberalizmu a osvietenstva k demokratickému zmýšľaniu. To sa odzrkadlilo aj v jeho dielach, kde dochádza k stretu protikladov osvietenstva a konzervativizmu.
Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa angažoval aj v rámci občiansko-spoločenskej činnostizostal známy ako aktívny a spravodlivý úradník. Na prelome rokov 1806 a 1807 slúžil v národnej domobrane vytvorenej v súvislosti s prípravou na vojnu s Napoleonom Bonaparte, kde sa 9. januára 1807 stal proviantným komisárom charkovského okresu. Z pozície bol na vlastnú žiadosť odvolaný 14. júna 1807. Začiatkom roka 1809 spolu s bratom Andrijom sa presťahoval do Charkova. 24. decembra 1816 ho zvolili za vodcu šľachty Charkovského okresuna pozícii pôsobil medzi rokmi 181728 (počas 3 volebných období), neskôr zastával funkciu predsedu Charkovskej komory trestného (kriminálneho) súdu. Usiloval sa o to, aby bol v Charkove otvorený zbor kadetovcárske povolenie, na čo bolo vydané koncom júla 1823. Zbor kadetov však premiestnili do Poltavy. Za aktívnu pomoc pri jeho založení v auguste 1825 získal Rád sv. Anny. Po tom, čo sa v máji 1828 oficiálne vzdal povinností vodcu šľachty Charkovského okresu, sa už naplno venoval iba literárnej činnosti.
Stal sa aktívnym spoločensko-kultúrnym činiteľom v Charkove. Zvolili ho za člena Tovarystva nauk (po slovensky Vedecké tovarišstvo) na Charkovskej univerzite. Patril k zakladateľom Charkovského profesionálneho divadla, kde od vzniku v roku 1812 pôsobil na funkcii riaditeľa a zároveň sa v širokej miere angažoval ako herec, dramatik a neskôr historik tohto divadla. Získal tak celoživotnú lásku k divadlu, vďaka čomu neskôr písal divadelné hry. Keď sa vo februári 1819 v Charkove uskutočnil Chreščenský jarmok, Hryhorij Kvitka-Osnovianenko na ňom inicioval a zorganizoval vystúpenie poltavského hereckého súboru. vľavo|náhľad|Budova inštitútu V Instytute šľachetnych divčat sa zoznámil s Annou Hryhorivnou Vuľf. S triednou dámou inštitútu, ktorá bola od neho o 22 rokov mladšia, sa oženil v roku 1821. Stala sa aj inšpiráciou pre mená postáv v jeho dielach a niektoré z nich jej venoval (Prijezžij iz stolicy, ili Sumatocha v ujezdnom gorode, Dvorianskije vybory, Marusia, Hannusia)považoval ju za svojho prvého kritika a zohľadňoval jej pripomienky.
Zaraďuje sa k zakladateľom viacerých inštitúcií: Blahodijnoho tovarystva (po slovensky Dobročinného tovarišstva; 1812), Instytutu šľachetnych divčat (po slovensky Inštitútu šľachetných dievčat; v roku 1812 tomuto inštitútu venoval svoje úsilie aj peňažné prostriedky; v máji 1818 vďaka nemu bol inštitút prijatý pod patronát Márie Fiodorovnej a zaradený medzi štátne školy), kde sa koncom apríla 1818 stal aj oficiálnym členom rady a túto pozíciu zastával do svojej rezignácie v máji 1821), a Charkivskoji hubernskoji publičnoji biblioteky (CHPB; po slovensky Charkovskej guberniálnej verejnej knižnice; 183238; so svojim bratom Andrijom patril k prvým vedúcim pracovníkom).bol kurátorom prvej verejnej zbierky kníh v Charkove.
Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa v októbri 1831 stal členom Komitetu pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výboru správcov CHPB), odkedy viedol svedomitý súd. Neskôr ako riaditeľ knižnice spravoval financie, uchovával dokumentácie, riešil predplatné a kúpu periodických vydaní a kníh, čo boli posielané do CHPB podľa registrov predajcu kníh Aleksandra Filipoviča Smirdina a úseku MNP. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa ako dvorný radca 29. októbra 1838 obrátil na Komitet pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výbor správcov CHPB) so žiadosťou o uvoľnenie z funkcie člena Komitetu (po slovensky Výboru) v súvislosti s domácimi pomermi a s výkonom funkcie sudcu svedomitého súdu. Medzi rokmi 184043 zastával funkciu predsedu senátu trestného súdu v Charkove.