Gelotológia (z gréckeho gelos (smiech) a logos (reč, diskurz)) je štúdium smiechu a jeho účinkov na telo. Hranice tejto disciplíny, ktorá sa nedávno zrodila v Spojených štátoch nie sú veľmi presné. Cieľom tejto novej praxe je upokojenie pacienta. Je zaraďovaná pod psychológiu a medicínu, avšak tento fenomén má určité spojenie aj so sociológiou, antropológiou, etológiou, filozofiou alebo históriou.

Geloterapia je aplikácia gelotológie v oblasti medicíny. Propagátori tohto prístupu ju niekedy nazývajú „terapia smiechom“. Terapia je často prezentovaná ako doplnková liečba s terapeutickými účinkami.

Príčiny smiechu Smejeme sa nielen vtedy, keď sme šťastní, ale aj keď sme nervózni, vystrašení alebo nás niečo šteklí. Keď sa z niekoho vysmievame, smiech vyjadruje agresiu, zatiaľ čo spoločný smiech v posteli môže byť prejavom sexuálneho vzrušenia. Niektorí psychológovia rozlišujú 18 rôznych typov úsmevov, ale iba jeden variant je prejavom úprimného a spontánneho potešenia.

Účinky smiechu

Psychologické účinky smiechu

Zníženie bolesti Smiech zlepšuje krvný obeh, a tým znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. Pacienti trpiaci bolesťou pocítili úľavu už po niekoľkých minútach smiechu, ktorá trvala až niekoľko hodín.

Svalové napätie, ktoré sprevádza bolesť sa dá počas smiechu zmierniť pôsobením na parasympatický nervový systém.

Stres Počas smiechu sa uvoľňujú endorfíny, nazývané aj hormóny šťastia. Aj pri pracovnom strese sa teda smiatím znižuje napätie.

E. Smadja píše, že „experimenty s chémiou rozkoše (...) nás nabádajú k myšlienke, že katecholaminové systémy (noradrenalín, adrenalín a dopamín) môžu byť zapojené do smiechu.“ Uvoľnené katecholamíny zostávajú v činnosti a zvyšujú srdcovú a dýchaciu frekvenciu.

Hajime Kimata skúma fyziologické účinky smiechu na pacientov s atopickou dermatitídou. Vedie viacero výskomov s nasledujúcim protokolom: polovica účastníkov si pozrie komediálny film a druhá polovica si pozrie nehumorný kontrolný film rovnakej dĺžky. Po expozícii Kimata meria určité biochemické ukazovatele. Tvrdí, že sledovanie humorného filmu ovplyvňuje určité časti mozgu súvisiace so stresom, čo následne ovplyvňuje príznaky atopickej dermatitídy.

Fyziologický účinok smiechu „Podľa Frya a Hadera smiech začína dlhým výdychom, po ktorom nasleduje pauza, a potom je smiech udržiavaný krátkymi, trhavými nádychmi a výdychmi (mikrocyklami), ktoré pomáhajú úplne vyprázdniť pľúca od ich rezervného vzduchu. Smiech končí hlbokým nádychom, po ktorom nasleduje pauza.“ Pri smiechu sa zvyšuje tepová pulzia a posilňuje sa imunitný systém. Telo uvoľňuje endorfíny, ktoré prirodzene utlmujú bolesti.

Počas smiechu vykonávajú hlasivky rýchle synchrónne abdukčné a addukčné pohyby bránicovej motorickej funkcie. Hrtanový systém je tiež oživovaný pohybmi, ktoré sú vertikálne a predozadné, prerušované synchrónnymi vokalizáciami velárnej aktivity zloženej z rýchlych a trhavých pohybov mäkkého podnebia a zadných pilierov.

John H. Esling rozlišuje niekoľko stavov hrtana: keď je zdvihnutý, tón smiechu je nízky, zatiaľ čo keď je znížený, tón je vysoký.

História štúdia smiechu Aj keď už pred 20. storočím bola komickosť bežným prvkom, len zriedkakedy bola predmetom štúdia. Štúdium smiechu pravdepodobne iniciovali spisovatelia a niektorí filozofi.

Staroveké Grécko a Rím V starovekom Grécku nachádzame prvky humoru, ako napríklad sokratovskú iróniu alebo určité apostrofy Diogena zo Sinópy. Použitie irónie je niekedy strategické, ako je to v prípade niektorých rétorov. Iróniu možno nájsť napríklad v mnohých literárnych dielach, ako Lukianos zo Samosaty alebo Montaigne.

Niektoré poznámky navyše uvádzajú, že v starovekom Grécku boli nemocnice postavené v blízkosti divadiel a pacienti, ktorí počuli smiech a radosť publika, sa rýchlejšie zotavovali.

Cicero píše v diele De oratore :„Teda oklamať očakávania poslucháčov, vysmievať sa chybám iných, vtipne poukázať na svoje vlastné, zosmiešniť príjemným prirovnaním, zamaskovať svoje myšlienky iróniou, zámerne nechať uniknúť naivite, prevziať hlúposti našich protivníkov; toľko spôsobov, ako ľudí rozosmiať.“

Štúdium smiechu v 19. storočí

Immanuel Kant píše v Kritike súdnosti: „Pri žartovaní hra začína myšlienkami, ktoré ako celok, keď sa majú tendenciu vyjadrovať citlivým spôsobom, uvádzajú do činnosti aj telo; a zatiaľ čo chápanie v tomto podaní, v ktorom neobjavuje to, čo očakáva, sa náhle uvoľní, človek pociťuje účinok uvoľnenia v tele prostredníctvom kmitania orgánov, čo dosahuje obnovenie ich rovnováhy a má priaznivý vplyv na zdravie (...). Vo všetkom musí byť niečo absurdné, čo musí vyvolať živý a zvučný smiech (...). Smiech je cit vyplývajúci z náhleho zničenia očakávania plného napätia.“ Schopenhauer navrhuje teóriu podobnú Kantovej v diele Svet ako vôľa a predstava: „Často sa smejeme, keď zrazu objavíme nápadný nesúlad medzi jediným reálnym objektom a pojmom, pod ktorý bol správne zahrnutý, ale z jedného uhla pohľadu. Čím silnejšie je zahrnutie takejto reality pod daný pojem, tým výraznejší a ostrejšie zvýraznený bude ich kontrast s ním, a tým silnejší bude smiešny efekt, ktorý z tohto protikladu vyplynie (...) Smiech teda vždy vzniká ako výsledok paradoxného, a teda neočakávaného zahrnutia, či už vyjadreného slovami alebo skutkami.“ V roku 1841 Kierkegaard publikoval svoju dizertačnú prácu s názvom Pojem irónie neustále súvisí so Sokratom, v ktorej ukazuje, že Sokrates používa iróniu na uľahčenie zrodu subjektivity u svojich poslucháčov, ktorí sú nútení opustiť svoje bezprostredné odpovede, a tak začínajú myslieť samostatne. Sokratovskú iróniu chápe ako schopnosť univerzálnej a neobmedzenej negácie: „Irónia sa už netýka toho či onoho konkrétneho javu, izolovanej skutočnosti, ale život ako celok sa stal cudzím ironickému subjektu, ktorý sa zase stáva cudzím životu. Keďže realita v jeho očiach už nemá žiadnu hodnotu, aj on sa do istej miery stáva neskutočným. “ V roku 1885 Alexander Bain v knihe Emócie a vôľa vysvetľuje: „Z tohto hľadiska je komiks reakciou vážnosti. Dôstojné, slávnostné, stabilné atribúty vecí od nás vyžadujú určitú strnulosť, určité obmedzenie; ak sa zrazu oslobodíme od tohto obmedzenia, nasleduje reakcia veselosti. (...) Práve vo svojej vynútenej forme vážnosť, slávnostnosť, ktorá sprevádza oficiálne postavenie, vyvoláva v kontakte s trivialitou alebo vulgárnosťou reakciu, najúprimnejšie veselé potešenie, aké len môže existovať...“

Štúdium smiechu od 19. storočia až po súčasnosť Henri Bergson v roku 1900 publikoval dielo Smiech ().

Na začiatku 20. storočia sa objavila psychológia, ktorá prevzala štúdium smiechu. Na vysvetlenie komédie sa používa určitý výskum jazyka alebo komunikácie. To je prípad aj Sigmunda Freuda v diele Vtip a jeho vzťah k nevedomiu, ktoré bolo publikované v roku 1905.

Zdá sa, že samotný termín „gelotológia“ sa objavuje až v 21. storočí súbežne so vzostupom neurovedy a psychológie. Gelotológiu prvýkrát študovali psychiatri ako formu medicíny nazývanú geloterapia. V súčasnosti je táto disciplína stále relatívne neznáma a termín geotológia sa aktuálne ešte neobjavuje vo väčšine slovníkov.

Terapie Už v roku 1963 William Fry, psychiater na Stanfordovej univerzite, vo viacerých článkoch demonštruje terapeutické účinky smiechu.

Podobne ako v Európe, aj na Slovensku pôsobia organizácie, ktoré navštevujú detské polikliniky, nemocnice a liečebné zariadenia, aby pacientov zabavili ako zdravotní klauni. Humorné situácie, improvizácie či vtipy majú za cieľ dočasne uľaviť bolestiam a znížiť napätie a stres. Jóga smiechu Jóga smiechu je relatívne nový koncept, ktorý založil indický kardiológ Madan Kataria. Cvičenie pozostáva z dýchacích techník, relaxácie a smiechu, často založených na emocionálnej nákaze. Vychádza z faktu, že mozog nevie rozlíšiť prirodzený a predstieraný smiech.

Z psychosomatického hľadiska spočíva priaznivý účinok smiechu na zdravie najmä v prekonávaní nepriazne osudu. Smiech teda môže poskytnúť únik zo zdanlivo neprekonateľnej situácie. Keď sa rozpoznajú súvislosti stresovej situácie, vnútorné napätie sa uvoľní vo forme smiechu.

Osobný rozvoj Novinár Norman Cousin vo svojej autobiografickej knihe Ako som sa uzdravil smiechom opisuje svoje zotavenie, pričom mu pomohli lekári Patch Adams a Madan Kataria, a placebo efekt smiechu. Každý deň pozeral komediálny film počas desiatich minút a následne mal dve hodiny slabšie bolesti, ktoré sprevádzali jeho Bechtererovu chorobu.

Corinne Cosseron založila v roku 2002 Medzinárodnú školu smiechu a šťastia.

Referencie

Literatúra

NEŠPOR, Karel: Léčivá moc smíchu : smích a zdraví, smích a vztahy, smích a práce, smích a výchova. Vyšehrad, 2022, 135 s. ISBN 807021581X

Pozri aj

Zdravotný klaun

Zdroj

Kategória:Alternatívna medicína