náhľad|Mestá, v ktorých sa tlačili inkunábuly. Zoznam bol vytvorený na základe Incunabula Short Title Catalogue v British Library Inkunábulistika je náuka o najstarších produktoch kníhtlače, inkunábulách, inak aj prvotlačiach. Skúma teda knihy vytlačené od vynájdenia kníhtlače do roku 1500.
História Za zrod tejto náuky možno považovať rok 1643, kedy vyšiel súpis norimberských tlačí od Johanna Sauberta – ako prvý ohraničil tieto tlače rokom 1500. I keď klasická periodizácia stanovila inkunábuly do roku 1500 vrátane, definitívna zmena nastala v období do roku 1530, kedy sa zmenila technika výroby inkunábulí. Knihy vyhotovené v tomto období sa nazývajú postinkunábuly. Inkunábuly tvoria prechod medzi rukopisom a knihou 16. storočia s vlastnosťami a problémami obidvoch foriem.
Určenie pôvodu diela Nemecký sedemdielny súbor Gesamtkatalog der Wiegendrucke obsahuje 9 255 bibliografických jednotiek inkunábulí. Na základe rozboru tohto katalógu možno konštatovať, že až 45% tlačí, teda inkunábul, neobsahuje ani najzákladnejšie údaje potrebné na ich určenie (autor, názov, miesto vydania a pod.). Tento nedostatok poznatkov nútil odborníkov vychádzať z ďalších identifikačných znakov, akými sú filigrány papiera, typografický rozbor písma, staré rukopisné poznámky v knihách a archívny výskum.
Najznámejším spôsobom spracovania inkunábulí okrem de visu („od pohľadu“) je ich určovanie na základe typografického rozboru. I keď bolo v 15. storočí známych okolo 2 500 rozličných typov písma, významný nemecký bádateľ Konrad Haebler vytypoval na začiatku 20. storočia ich 4 000 modifikácií vyskytujúcich sa v inkunábulách a rozčlenil ich do 5 skupín – štyri predstavujú gotické písma (textúra, pologotické písmo, rotunda a bastarda) a jedno antikvu. Gotické písmená klasifikoval podľa tvaru veľkého „M“ vybraného podľa frekventovanosti a pre jeho zložitosť. Talianske tlače zväčša písané v antikve posudzoval rovnako, ale podľa písmena „Q“.
Haebler však problematiku nezachytil komplexne – nesignalizoval niektoré gotické typy, francúzsku bastardu a písmo vo vzťahu k niektorým regionálnym osobitostiam, prípadne ďalšie písma jazykov ako hebrejčinu, alfabetu, cyriliku. Taktiež neregistroval datovanie tlačí. Preto sa postupne vyvinula ďalšia rozsiahla pomocná literatúra. Pri štúdiu inkunábulí by sa dali vyzdvihnúť i niektoré iné náležitosti, ktoré môžu pôsobiť ako identifikačný znak, akým je papier, prípadne pergamen, text a jeho umiestnenie na hárku a strane, skratky v písomnom prejave, formát knihy a jej zložky, registre, signatúry, paginácie, kustódy, punktúry, marginálie, niekedy incipit alebo explicit, impresum, čiže kolofón, ďalej výzdoba ako iniciálky, drevorezy, signety, notácia, rubrikovanie, sadzba (1-2 stĺpcová, glossa circumscripta, ako aj viacfarebnosť tlače), typografické ozdôbky a iné. Charakter prvotlače si vyžaduje osobitný prístup pri spracovávaní, ktorý sa riadi inými hľadiskami než všeobecná bibliografia. Z toho dôvodu zaujíma inkunábulistika ako vedná disciplína osobitné miesto vo výskume dejín knižnej kultúry.
Výskum inkunábulí Základné pravidlá popisu inkunábulí sú uverejnené v 3. zväzku Gesamtkatalog der Wiegendrucke, pripravila ich Komisia pre Gesamtkatalog der Wiegendrucke. Začala pracovať v roku 1904 v Lipsku, dnes sídli redakcia tohto svetového katalógu v Národnej knižnici Nemecka a spolupracuje so 4 tisícami knižníc z 24 krajín. Od roku 1925 vyšlo 10 zväzkov tejto súbornej bibliografie. Keďže súpis nie je kompletný, je treba pri spracovávaní týchto tlačí overovať exempláre i v ďalších bibliografiách, akými sú predovšetkým Repertorium Ľudovíta Haina registrujúce 16 299 inkunábulí, Copingerove i Reichlingove dodatky. Pri popise každého exemplára sa berie do úvahy osobitne záznam i z ďalších približne 40 titulov bibliografií, ktoré vyšli na základe spracovania najväčších svetových knižníc s bohatými historickými knižnými fondami vrátane knižníc alebo regiónov bývalého Česko-Slovenska. V British Library v Londýne sa od roku 1980 buduje svetová evidencia inkunábulí automatizovaným spôsobom a v skrátenej forme – Incunabula Short Title Catalogue. Táto databázová banka sústreďuje v súčasnosti viac ako 28 000 záznamov podľa Goffovej bibliografie.
Ďalšie popisné údaje inkunábulí K výskumu inkunábulí patrí aj popis ďalších údajov, ktoré doplňujú kultúrno-historické súvislosti vzniku a používania knihy v neskoršom období. Možno medzi ne zaradiť iluminácie, rukopisné rubrikovanie, ako aj ďalšie príväzky. Poznámky vlastníkov, ich exlibrisy alebo pečiatky poukazujú na provenienciu knihy.
Výskum inkunábulí na Slovensku Na Slovensku nebola sústavná tradícia výskumu, na inkunábuly i na kódexy upozorňovali od polovice 19. storočia jednotliví autori ako František Augustín Očkovský, Ľudovít Szerebényi, Karol Harmath, Aladár Ballagi, Jenö Ábel. Systematickému vedeckému štúdiu inkunábulí sa venoval až Imrich Kotvan.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Knihy z 15. storočia Kategória:Knižničná a informačná veda Kategória:Stredoveká historiografia