Partizánsky oddiel Sitno bolo partizánske zoskupenie, ktoré vzniklo na báze tzv. bojovej jánošíkovskej družiny. Tá vznikla na základe pokynov II. ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska v priestore Štiavnických vrchov v prvej polovici roka 1942 z iniciatívy Ladislava Exnára. Skupina pretrvala až do vypuknutia Slovenského národného povstania, kedy sa 5. septembra 1944 pretvorila na partizánsky oddiel Sitno. Ten bol začlenený do partizánskej brigády kpt. Nálepku ako jej 6. oddiel. Pôsobil v Štiavnických vrchoch. S Červenou armádou sa spojil 22. decembra 1944 pri Leviciach, no nebol rozpustený a zúčastnil sa ďalších bojov. Začiatkom marca previedol banskou štôlňou do nemeckého tyla jednotku Červenej armády a zúčastnil sa na dobytí Banskej Štiavnice.
História Vznik Na základe výzvy Všeslovanského kongresu konaného 10.11. augusta 1941 v Moskve začalo II. ilegálne vedenie Komunistickej strany Slovenska formovať prvé odbojové skupiny, tzv. jánošikovské družiny. Všetky takéto skupiny sformované v roku 1942 sa represívnym orgánom ľudáckeho režimu podarilo zlikvidovať, výnimkou zostala len skupina, ktorá vznikla z iniciatívy Ladislava Exnára v polovici roka 1942 a od marca 1943 sídlila v bunkri pod vrchom Sitno. Jej príslušníci sa okrem drobných sabotáží venovali aj plneniu politických úloh pod vedením ilegálneho pracovníka a komisára skupiny Karola Dolinského. Skupina vydávala ilegálny časopis „Jánošík“ a v rokoch 19431944 „Hlas ľudu“. Zostala činnou až do vypuknutia Slovenského národného povstania.
V roku 1944 Dňa 4. júla 1944 bol Ladislav Exnár zatknutý a velenie nad skupinou prevzal Jozef Jusko. V auguste sa skupina, ktorá bola v tom čase zložená z asi 12 až 14 osôb, nachádzala dočasne v priestore bane Cígeľ, odkiaľ sa vrátila do Štiavnických vrchov, 28. alebo 29. augusta skupina prenikla do vojenských kasární Stará Huť pri Banskej Štiavnici, kde za pomoci vojakov miestnej posádky vznikol partizánsky oddiel, Veliteľ Jusko a komisár Pavel Piecka jazdili po okolitých obciach a získavali dobrovoľníkov. V kasárňach ich potom ošatili a vyzbrojili z armádnych skladov a ak nespadali pod brannú povinnosť vstúpili do partizánskeho oddielu. Veliteľ dal zrekvírovať dve firemné autá a na začiatku septembra sa skupina vydala do Banskej Bystrice podporiť povstanie.
Počas presunu cez obec Vyhne rozpustili miestny židovský tábor, v ktorej bolo zaistených asi 100 osôb, no napriek výzve sa k partizánom nepridal nik. O ďalších dobrovoľníkov sa oddiel rozšíril až v Hliníku nad Hronom.
Súčasť brigády kpt. Nálepku Počas presunu sa Jusko dozvedel, že v obci Kováčová sa formuje partizánska brigáda pod velením Michala Sečanského. Padlo rozhodnutie sa k brigáde pripojiť.
Michal Sečanský ochotne prijal oddiel SItno do radov brigády. Ponechal vo funkciách ako Juska, tak aj Piecku. Náčelníkom štábu oddielu sa stal Ladislav Bardiovský. Oddiel Sitno nebol včlenený do organizačnej štruktúry brigády, ale existoval ako samostatná jednotka. Po absolvovaní príslušného výcviku, ktorého súčasťou bolo aj nočné taktické cvičenie, doplnení o ďalších dobrovoľníkov a zložení prísahy česko-slovenského partizána sa oddiel v polovici septembra dočkal svojho prvého bojového nasadenia.
Stalo sa tak 16. septembra 1944, keď bol spoločne s práporom Gejzu Šprochu nasadený na Hornej Nitre v úseku 4. taktickej skupiny. Zaujal obranu asi 200 m pred horárňou v blízkosti obce Veľká Čausa. Oddiel pôsobil samostatne bez koordinácie s ďalšími jednotkami.
Na 18. septembra naplánovalo velenie povstaleckej armády naplánovalo protiútok s cieľom oslobodiť Prievidzu. Operácie sa mal zúčastniť aj oddiel Sitno, no napokon k tomu nedošlo. Keď sa začal útok, oddiel zostal na mieste. Krátko na to vyslal Jozef Jusko komisára Piecku na prieskum. Ten zistil, že dolinou smerom k Handlovej sa pohybovali nemecké útočné delá. V reakcii na to vydal Jusko z vlastnej iniciatívy rozkaz na ústup. Ostreľovaný miestnymi Nemcami sa oddiel presunul k Handlovej, kde sa spojil s velením brigády od ktorého dostal rozkaz presunúť sa ku Svätému Krížu nad Hronom.
Oddiel sa zapojil do obrany mesta. Jeho príslušníci vykopali okopy pre ležiaceho strelca, ktoré sa tiahli od cesty vedúcej na Handlovú po Šibeničný vrch. No 3. októbra po začatí nemeckej delostreleckej paľby sa oddiel stiahol bez toho, aby prišiel do styku s nepriateľom. Ustúpili do priestoru horského lesnatého masívu medzi Svätým Krížom nad Hronom a Starou Kremničkou. Na druhý deň sa oddiel zúčastnil úspešného útoku proti nepriateľovi prenikajúceho do priestoru Starej Kremničky. Počas neho dokonca zachránil niekoľko mínometov, ktoré tu zanechali povstaleckí vojaci počas ústupu. Jurko dokonca vydal rozkaz na ich okamžité použitie, no neodborným zaobchádzaním ohrozovali partizáni skôr seba ako nepriateľa. Nasledoval rozkaz k ústupu a oddiel sa pravdepodobne ešte 4. októbra presunul do Kováčovej.
Počas následnej reorganizácie brigády dostal oddiel poradové číslo 6. Kontinuita bola zachovaná a velitelia potvrdení vo svojich funkciách. V tom období sa k jednotke pridal sovietsky dôstojník bieloruského pôvodu tankista Nikolaj Rumjancev. Takisto sa zvýšil počet žien pri jednotke na tri. Partizánka Viera Václaveková sa už skôr osvedčila v boji.
Oddiel Sitno sa stal prvým oddielom Sečanského brigády, ktorý z povstaleckého územia odišiel operovať do nemeckého tyla. Stalo sa tak z Juskovej iniciatívy, ktorý si svoj zámer nechal odsúhlasiť veliteľom Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) Karolom Šmidkem, od ktorého dostal aj 20 000 Ks. Dňa 7. októbra 1944 sa oddiel presunul z Kováčovej do Štiavnických vrchov.
Pôsobenie v Štiavnických vrchoch V čase keď sa oddiel Sitno presunul do Štiavnických vrchov, vypustilo velenie 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku Banskú Štiavnicu zo svojej obrany a povstaleckí vojaci sa z mesta stiahli. Oddiel sa ešte pred príchodom okupačných síl presunul do Ilije, čo bolo Juskovo rodisko. Pod dvoch dňoch sa presunuli do lesnej chaty blízko Počuvadlianskeho jazera.
Z oblasti Štiavnických vrchov a okolia Banskej Štiavnice pochádzala väčšina bojovníkov oddielu. Poznali okolie a mali tu preto prirodzené zázemie. Začiatkom októbra 1944 už oddiel predstavoval konsolidovanú vojenskú jednotku o 70 bojovníkoch, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Štáb oddielu mal jeho príslušníkov prirodzenú autoritu. Veliteľ oddielu a komisár boli členmi Komunistickej strany Slovenska a svoj boj úzko spájali s politickými cieľmi strany, ktorej boli členmi.
Po príchode do nového pôsobiska oddiel obnovil spojenia na bývalých ilegálnych pracovníkov z čias pred Povstaním. Pôvodne veľkú sieť informátorov a zásobovateľov tvorili miestny antifašisti a komunisti, či obetaví obyčajní ľudia, ktorí sa nezľakli nemeckých represií. Bola obnovená aj zásobovacia sieť fungujúca už v časoch Exnárovej skupiny. Štáb oddielu prísne dbal, aby partizáni nevystavovali miestne obyvateľstvo zbytočnému riziku.
Oddiel sa snažil vyvíjať agitačnú prácu medzi obyvateľstvom, ktorej základom bolo objasňovanie cieľov a podstaty svojho boja. Rovnako sa osvetovo pracovalo aj v oddiele, kde si 28. októbra pripomenuli aj vznik republiky, čo len dokazovalo, že sa oddiel sa hlásil k ideovej zásade Slovenského národného povstaniaobnove československej republiky.
Keď okupačné nemecké jednotky obsadili Banskú Štiavnicu a okolie, začali Juskovi partizáni so svojou podpornou sieťou sledovať ich rozmiestnenie a pohyby. Svoje poznatky a ako aj informácie o situácii v oddiele zaslali 14. októbra v hodnotiacej správe na HŠPO. Oddiel sa neprestal považovať za súčasť brigády kpt. Jána Nálepku.
Bojové aktivity oddielu V tom čase poklesol početný stav oddielu na 35 členov vrátane 3 zdravotných sestier a po vyriešení problémov spojených s presunom, začal oddiel s bojovou činnosťou. Využitím taktiky neustáleho manévrovania začali Juskovi partizáni ohrozovať komunikácie v okolí Banskej Štiavnice, najmä spojenie na Levice.
Oddiel Sitno operoval v tyle bojovej skupiny Schill a najväčší prepad, ktorí partizáni z oddielu Sitno uskutočnili, sa odohral krátko pro príchode do Štiavnických vrchov. Partizáni čat. Jána Peška, ktorí v tom čase hostili skupinu francúzskych partizánov, nastražili v priestore Peciny na ceste južne od Piargu (Štiavnické Bane) medzi piarským rybníkom a rychnovskými jazerami pascu a neočakávane prepadli kolónu smerujúcu na Banskú Štiavnicu. Zničili jedno nákladné a jedno osobné auto a zabili 15 nemeckých vojakov. Pretože sa jednému nemeckému motocyklistovi z miesta prepadu podarilo ujsť, prepadová skupina rýchlo opustila miesto.
Počas októbra a v prvej polovici novembra 1944 bránili prepadové skupiny oddielu vstupu nemeckých hliadok do Štiavnických vrchov a prepadávali osamelo idúce automobily. V tomto období zneškodnili ďalších 15 nemeckých vojakov a poškodili ďalších 7 automobilov a 3 motorky pri minimálnych vlastných stratách.
Koncom októbra vykonala skupina partizánov Jána Peška diverziu na úpravni rudy v Hodruši. Partizáni úpravňu vyradili na dva týždne. Miestnych robotníkov, ktorí im v diverzii nebránili, zviazali, aby nepadli do podozrenia.
Neustále manévrovanie menších prepadových partizánskych skupín málopočetného oddielu Sitno vyvolávalo u nepriateľa dojem, že v oblasti operuje početné partizánske zoskupenie.
Boj s Domobranou V tomto období došlo ku stretom partizánov s vojakmi nanovo vytváraných ozbrojených síl režimu vojnovej Slovenskej republiky, tzv. Domobrany. Už v októbri došlo ku prvým incidentom. Najskôr došlo ku náhodnému boju pri Hodruši, keď si partizáni nevšimli zákop s vojakmi domobrany nad dedinou. Partizáni bez strát ustúpili.
K oveľa horšiemu incidentu došlo neskôr v októbri, keď traja partizáni vošli do Pukanca, kde si zobrali auto miestneho obchodníka Jána Kováčika aj s jeho šoférom a sprievodcom lesníkom Cigánkom a vybrali sa smerom na Bohunice. Cestou však v zákrute narazili na vojenské auto Domobrany. Vojaci mali na kapote guľomet a okamžite spustili paľbu Cigánika zabili a vodiča zranili.
Prepad oddielu na Počuvadlianskom mlyne
Dňa 23. novembra 1944 ráno sa väčšia časť oddielu nachádzala v Počuvadlianskom mlyne pri potoku Dobrá voda, kam sa urýchlene presunula po správach z informačnej siete, že sa chystá nepriateľský prepad. Veliteľ oddielu Jusko hodlal nasledujúci večer mlyn opustiť no všetko bolo napokon inak.
Stráž nepostrehla, že mlyn ešte v noci obkľúčila jednotka Edelweiss a vyčkávala na brieždenie, Prepadu velil zástupca veliteľa Edelweissu kpt. König a ako hlavnú prepadovú silu tvorili tri čaty tzv. Slovenskej pracovnej služby - špeciálnej protipartizánskej jednotky režimu vojnovej Slovenskej republiky pod velením por. Martina Kanioka. Okrem toho sa útoku zúčastnili aj dve čaty bývalých vojakov Červenej armády, ktorí vstúpili do nemeckých služieb,
V dobe prepadu sa v mlyne nachádzalo 22 partizánov z toho 4 ženy, ktoré sa ráno akurát prebúdzali, alebo chystali raňajky. Protipartizánske jednotky mlyn obkľúčili zo všetkých možných strán, zostal len malý úzky priestor na možný ústup. Bolo treba prebrodiť potok a vyšplhať sa do strmého svahu a tak za horizont a získať takto krytie pred paľbou. Osadenstvo pobývajúce na mlyne sa napriek zjavnej presile rozhodlo bojovať. Rudolf Valach obsluhoval guľomet a Viera Václaveková mu pomáhala podávaním munície. Guľometnou paľbou tak kryli ústup ostatných z mlyna. Pri tak veľkej presile to bol však márny boj. Tých, čo nestihli počas krycej paľby ustúpiť, Nemci zajali a celú stavbu nakoniec vypálili. Bilancia prepadu bola: 2 mŕtvi a to Viera Václaveková a Rudolf Valach a 7 zajatých: Anton Dúbravský, Imrich Lehotský, Viliam Gálus, Mária Demjančoková, Viliam Cicka, Helena Wiczowičová (ťažko ranená) a Marian Ladziansky. V archívnom dokumente sa uvádza, že jedno dievča bolo zranené, zajatý bol kuchár, 4 chlapi a ešte jedno dievča. Z počtov zajatých a mŕtvych by malo utiecť 13 príslušníkov skupiny. Zajatí mali byť odovzdaní Einsatzgruppe H a následne popravení v masových hroboch v Kremničke a Turčeku.