Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským () známy aj pod kratším menom Proces so Slánským, bol vykonštruovaný komunistický politický proces konaný v Československu v roku 1952. K procesu došlo na nátlak Stalina po jeho spore s juhoslovanským vedením komunistickej strany a roztržke s Izraelom, podozrenia voči obvineným boli podľa viacerých zdrojov priživené aj provokáciami západných tajných služieb (operácie Splinter Factor a Velký metař). Proces nasledoval po procese s László Rajkom v Maďarsku a Trajčo Kostovom v Bulharsku. Hlavným obvineným mal byť pôvodne Vladimír Clementis, no v priebehu vyšetrovania sa ním stal Rudolf Slánský, v rokoch 19491951 generálny tajomník ÚV KSČ a druhý muž komunistickej strany. Všetci obvinení sa v rámci zrežírovaného súdneho konania priznali k vine a požadovali pre seba prísne tresty. Bolo vynesených a vykonaných 11 rozsudkov smrti a tri rozsudky doživotia. Proces prebiehal od 20. novembra do 27. novembra 1952.
Pozadie Proces bol skonštruovaný na výstrahu a varovanie všetkým komunistickým štátom proti odchýlkam od sovietskej politiky. Stalin chcel zabrániť odcudzeniu ďalších ľudovodemokratických štátov, ako sa podarilo Titovi v Juhoslávii. K procesu došlo za podpory maďarských komunistov, ktorí poukazovali na to, že odsúdení v procese s László Rajkom (september 1949) mali kontakty s československými komunistami.
Aby bol efekt výstrahy čo najsilnejší, boli vybraní členovia KSČ z najvyšších straníckych miest. Keď Sovietsky zväz stratil možnosť ovplyvniť politiku Izraela cez ľavicové hnutie po voľbách v januári 1949, sovietska politika zaujala proarabské stanovisko a bola zahájená antisemitská propagandistická kampaň. Tento postoj tiež neskôr ovplyvnil výber obžalovaných v procese so Slánským.
Vlna zatýkanie a proces náhľad|vpravo|Titulná strana slovenskej verzie knižného vydania súdnej zápisnice Procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským vydanej ministerstvom spravodlivosti ČSR v roku 1953 Prvý zatknutý, Eugen Löbl, námestník ministra zahraničného obchodu, bol uväznený a vypočúvaný už na jeseň 1949. V októbri 1950 nasledoval brnenský tajomník KSČ Otto Šling. Zatýkanie pokračovalo v roku 1951, v januári bol zatknutý minister zahraničných vecí Vladimír Clementis a jeho námestník Artur London, vo februári Karel Šváb, námestník ministra národnej bezpečnosti. Pozícia Rudolfa Slánského v rámci strany bola dlho zdanlivo bezpečná a ešte v júli 1951 boli s veľkou pompou a oficiálnymi poctami oslavované jeho 50. narodeniny. Čoskoro potom však Slánský začal byť vo vnútri najužšieho straníckeho vedenia vystavovaný útokom pre nedostatočnú bdelosť a nedôsledný postup v boji proti vnútornému nepriateľovi, začiatkom septembra bol potom po vynútenej sebakritike zbavený funkcie generálneho tajomníka (ktorá bola oficiálne zrušená) a inštalovaný na podradnejšie miesto vicepremiéra.
11. novembra 1951 prišiel do Prahy inkognito Stalinov blízky spolupracovník Anastáz Mikojan s pokynom od Stalina, aby bol Slánský bezodkladne zatknutý. Klement Gottwald, pod sovietskou hrozbou, že sám bude do sprisahania vtiahnutý, dal v novembri 1951 súhlas na zatknutie svojho priateľa Slánského, generálneho tajomníka ÚV KSČ .
Sovietski poradcovia s pomocou Štátnej bezpečnosti zahrnuli do „sprisahania“ škálu osobností: od stalinistov Švába a Reicina cez umiernených komunistov Clementisa a Franka, až po neangažujúcich sa profesionálnych expertov, ako boli Margolius a Frejka, a nakoniec aj Slánského, ktorý bol istý čas za prípravu procesov zodpovedný.
Po mesiacoch fyzického nátlaku a nekonečných výsluchov sa obžalovaní prvýkrát zišli na Štátnom súde, ktorého pojednávanie sa konalo v hlavnej pražskej súdnej sieni na Pankráci. Súd sa konal od 20. do 27. novembra 1952. Hlavným prokurátorom bol Jozef Urválek. Boli obvinení zo špionáže, trockizmu, titoizmu, sprisahania proti republike a záškodníctvu, a boli popísaní ako nepriatelia československého ľudu a sionistickí, buržoázne nacionalistickí zradcovia.
Jedenásť zo štrnástich obžalovaných bolo označených ako osoby židovského pôvodu. Clementis bol Slovák, Šváb a Frank Česi bez židovských koreňov. Všetci obžalovaní sa museli naučiť naspamäť svoje výpovede, ktoré im boli napísané ich vyšetrovateľmi, a než nastalo hlavné súdne pojednávanie, boli z nich niekoľkokrát skúšaní. Počas pojednávania sa obvinení priznali ku všetkým zločinom a žiadali prísne tresty. Proces mal v Československu veľký ohlas; rozsudky podporovalo cez 8 500 petícií a väčšina z nich žiadala smrť pre všetkých obžalovaných.
Rudolf Slánský bol navyše obviňovaný zo zločinov spáchaných počas jeho pôsobenia na Slovensku počas Slovenského národného povstania, kde sa údajne snažil podriadiť pokrokové revolučné partizánske oddiely „reakčnému“ veleniu československej armády vedenému generálom Golianom. Umožnil pôsobenie rozkladných živlov medzi partizánmi (Laušman, Trojan). Zároveň mal nechať počas povstaleckého ústupu cez Chabenec zamrznúť a okradnúť komunistického politika Jána Švermu.
Pri vyšetrovaní Bedřicha Reicina vyšla najavo skutočná Reicinova trestná činnosť z obdobia, keď stál na čele OBZ (provokácia, násilné metódy vyšetrovania, fyzická likvidácia niektorých osôb atď.). Na odporúčanie sovietskych poradcov Gromova a Petuchova bolo ich uverejnenie zamietnuté s tým, že nie je vhodné s nimi zoznamovať širšiu verejnosť. Reicin bol obvinený, že ako zástupca ministra obrany spolu so Slánským „sabotovali výstavbu armády na pokyn svojich pánov takým spôsobom, aby nemohla brániť slobodu, samostatnosť a nezávislosť vlasti“. Bol obviňovaný a na procese priznal, že sa po zatknutí v roku 1939 stal agentom gestapa, vyzradil informácie o funkcionároch KSČ, nasadil gestapo na stopu Juliusa Fučíka a do Sovietskeho zväzu bol vyslaný ako agent gestapa. Priznal, že po návrate do Československa už ako prednosta obranného spravodajstva dodával spravodajské informácie angloameričanom, pričom mu pomáhali najmä náčelník generálneho štábu gen. Boček a gen. Dr. Anton Rašla. Po víťaznom februári dosadzoval podľa priznania do armády „živly“ a sabotoval februárovú očistu armády. Priznal, že vďaka svojej gestapáckej minulosti bol nútený pristúpiť na spoluprácu s juhoslovanskou rozviedkou a odovzdávať im vojenské informácie. Zároveň doznal, že v roku 1946 umožnil Američanom odcudziť „štěchovický archív“, ktorý mal obsahovať aj Reicinov konfidentský zväzok.
V prípade Vladimíra Clementisa sa tento priznal, že bol francúzskym a britským agentom a sabotoval komunistickú čistku na ministerstve zahraničných vecí. Ako buržoázny nacionalista domáhal zvýšených právomocí pre slovenské orgány. Proti Clementisovi svedčil v otázke buržoázneho nacionalizmu Laco Novomeský, sám obvinený a neskôr odsúdený na 10 rokov za buržoázny nacionalizmus v proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku.
Jedenásť obvinených bolo odsúdených na trest smrti, traja dostali doživotie – čo bol (za hranicami ZSSR) najvyšší počet takto tvrdých trestov, udelených v jedinom procese. O vine a treste sa rozhodlo na ÚV KSČ a v Moskve – nie na súde. Gottwald odmietol odsúdených omilostiť, poprava sa konala uprostred noci na 3. decembra 1952 v Pankráckej väznici. Popol odsúdených bol rozmetaný príslušníkmi ŠtB kdesi za Prahou.
Obžalovaní Obžalované boli nasledujúce osoby:
Portrét Meno Rok narodenia Funkcia Rozsudok 1. Rudolf Slánský 1901 generálny tajomník KSČ trest smrti 2. Vladimír Clementis 1902 minister zahraničných vecí trest smrti 3. Otto Fischl 1902 námestník ministra financií trest smrti 4. Josef Frank 1909 zástupca generálneho tajomníka KSČ trest smrti 5. Ludvík Frejka 1904 prednosta národohospodárskeho odboru Kancelárie prezidenta republiky trest smrti 6. Bedřich Geminder 1901 vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSČ trest smrti 7. Vavro Hajdů 1913 námestník ministra zahraničných vecí doživotí 8. Eugen Löbl 1907 námestník ministra zahraničného obchodu doživotí 9. Artur London 1915 námestník ministra zahraničných vecí doživotí 10. Rudolf Margolius 1913 námestník ministra zahraničného obchodu trest smrti 11. Bedřich Reicin 1911 námestník ministra národnej obrany trest smrti 12. André Simone 1895 redaktor Rudého práva trest smrti 13. Otto Šling 1912 vedúci tajomník krajského výboru KSČ v Brne trest smrti 14. Karel Šváb 1904 námestník ministra národnej bezpečnosti trest smrti
Vedľajšie obete čistiek Okrem vynesených trestov smrti mali všetky stranícke čistky aj svoje „vedľajšie“ obete. V rámci Procesu sa Slánským zomrel napríklad za nevyjasnených okolností Ing. Svätopluk Rada, banský profesionál a vládny splnomocnenec pre strategickú ťažbu uránovej rudy. Ekonomicky a spoločensky boli poškodené manželky a deti odsúdených osôb.
Medzi ďalších účastníkov v procese, neskôr obvinení z podobných príčin, patrili aj politici Mordechaj Oren a Šimon Ornstein.
Príslušníci slovenskej vetvy sprisahania vykonštruovaného vyšetrovateľmi na čele s G. Husákom a Lacom Novomeským, ktorá mala rozvrátiť, resp. priamo rozbiť republiku oddelením Slovenska, boli súdení v rámci ďalšieho procesu s tzv. „buržoáznymi nacionalistami“.
K následným politickým procesom patril aj proces so sionistami a buržoáznymi nacionalistami v ŠtB 7.9. decembra 1953 pred vojenským kolégiom Najvyššieho súdu v Prahe.
Slogan „Psovi psiu smrť!“ V správe z ôsmeho (záverečného) dňa procesu bol zrejme prvýkrát použitý básnikom Ivanom Skálom slogan „Psovi psiu smrť!“. Podľa dostupnej literatúry je autorstvo mylne pripisované aj iným umelcom (Ivanovi Olbrachtovi, Márii Pujmanovej ). Olbrachtovi najskôr preto, že zo súdneho pojednávania písal aj reportáže do Rudého práva, autorstvo Pujmanovej nemožno doložiť. („Psovi psiu smrť“, , je inak staré ruské porekadlo, spomínané v literatúre už roku 1833, údajne vyslovil tiež cár Mikuláš I., keď sa roku 1841 dozvedel o smrti básnika Lermontova).
Rehabilitácia a vyznamenanie V roku 1963 boli obžalovaní tajne súdne rehabilitovaní za činy, za ktoré boli v procese odsúdení. Zároveň však rehabilitačné komisie konštatovali, že viacerí z popravených sa dopúšťali vo svojich funkciách nezákonností až zločinov, za ktoré však už po smrti nemohli byť súdení. Toto bolo zohľadnené pri straníckych rehabilitáciách (tzn. prinavrátenie členstva v KSČ), ktoré boli v niektorých prípadoch zamietnuté (Bedřich Reicin, Karel Šváb, samotný Rudolf Slánský bol súdne rehabilitovaný v roku 1963, no stranícke členstvo mu bolo prinavrátené až v roku 1968). Až v roku 1968 bola československá verejnosť o týchto skutočnostiach podrobnejšie informovaná.
Prezident Ludvík Svoboda udelil 30. apríla 1968 niektorým odsúdeným vyznamenanie:
Vladimír Clementis, Hrdina ČSSR, in memoriam Josef Frank, Hrdina ČSSR, in memoriam Ludvík Frejka, Rad republiky, in memoriam Vavro Hajdů, Rad republiky Artur London, Rad republiky Rudolf Margolius, Rad republiky, in memoriam André Simone, Rad republiky, in memoriam Bedřich Geminder, Rad práce, in memoriam Eugen Löbl, Rad práce
Nález filmového záznamu procesu 15. marca 2018 bolo v priestoroch bývalého Výskumného ústavu kovov v Panenských Břežanoch insolvenčným správcom v spolupráci s historikom Petrom Blažkom a režisérom Martinom Vadasom nájdených 20 skladových debien s filmovým materiálom. Jedná sa o záznam procesu so Slánským, ktorý tu bol zrejme ukrytý čoskoro po zamatovej revolúcii a o ktorého existencii sa iba špekulovalo. Materiály prevzal Národný filmový archív, neskôr ich musel odovzdať Národnému archívu.
Časť archívov bola využitá pre dokument „KTO INÉMU JAMU Rudolf Slánský“ scenáristu a režiséra Martina Vadasa (2020). Tento film bol v roku 2021 nominovaný na Českého leva ČFTA v kategórii dokumentárny film.