Filip II. Orleánsky (* 2. august 1674, Saint-Cloud, Francúzske kráľovstvo† 2. december 1723, Versailles, Francúzske kráľovstvo), známy taktiež ako Filip II., vojvoda Orleánsky, či le Régent bol rokoch 1715 až 1723 (tzv. doba Regentstva, franc. Regencia) tým najmocnejším mužom vo Francúzsku, keďže v čase maloletosti Ľudovíta XV. zastával funkciu jeho regenta. Roku 1723 bol krátko prvým ministrom Francúzska.
Biografia
Pôvod a mladosť Filip II. Orleánsky bol synom vojvodu Filipa I. Orleánskeho, mladšieho brata francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., a jeho druhej manželky Alžbety Šarloty Falckej, dcéry falckého kurfirsta Karola I. Ľudovíta z rodu Wittelsbachovcov. Manželstvo jeho rodičov – homosexuálneho, zženštilého a rozhadzovačného brata Kráľa Slnka a zemitej nemeckej princeznej – bolo mimoriadne zvláštne. Filip I. sa obklopoval svojimi mužskými favoritmi a svoju ženu vyhľadával len aby splnil svoje dynastické povinnosti. Napriek tomu však medzi nimi panovalo priateľstvo. Do dvorského života Filip I. uviedol svojho syna veľmi skoro, dôsledkom čoho bolo to, že práve z mladíka sa stal šarmantný muž a zvodník, ktorý sa rád obklopoval krásnymi ženami a trávil noci často mimo domova. Už čoskoro prejavil politický talent, inteligenciu a dôvtip pre politické obchody a intrigy. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. využíval tento talent svojho synovca len málo a sledoval jeho kritické súdy s nedôverou a žiarlivosťou.
Rebel na kráľovskom dvore Na rozdiel od svojho otca a strýka prejavoval Filip II. už od mladosti veľký záujem o štúdiá. Dôkazom bol jeho skutočne veľký záujem o geografiu, filozofiu, históriu a prírodné vedy. Veľmi dobre sa orientoval jednak v oblasti histórie a genealógie popredných francúzskych šľachtických rodín. Na kráľovskom dvore svojho strýka bol ale mladý Filip II. Orleánsky považovaný za cynického muža bez spoločenských ale aj politických zásad. Svoje okolie poburoval predovšetkým tým, že neustále porušoval zažité spoločenské konvencie a zásadne sa odmietal podriadiť dvorskej etikete. Verejne o sebe vyhlasoval, že je ateista, čo bolo v tom čase skutočne spoločensky neprijateľné. Aby svoju škandalóznu povesť ešte viac utvrdil, organizoval zámerne v čase veľkých cirkevných sviatkov plesy a bály. Tento sklon k škandalóznemu a zároveň poburujúcemu správaniu zdedil zrejme po svojom otcovi, rovnako ako obdiv k umeniu. Filip II. nebol len vyhláseným mecenášom francúzskych umelcov, ale do sveta múz vstupoval dokonca aktívne. Sám vystupoval ako herec v divadelných hrách Molièra i Racina. Okrem tohto talentu bol známy vďaka tomu, že skladal opery, maľoval obrazy, tvoril medirytiny a venoval sa hudbe ako skladateľ či dokonca hráč. Bol tiež vlastníkom obrovskej zbierky umeleckých diel.
Vojak a vojvodca Už ako veľmi mladý osvedčil Filip svoje vojenské schopnosti a udatnosť v čase vojny o falcké dedičstvo, ktorú vyvolal jeho strýko a to francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Stalo sa tak z dôvodu, že v mene svojej švagrinej, Filipovej matky Alžbety Šarloty Falckej (Liselotte) vzniesol nárok na falcký trón, ktorý zostal uprázdnený a to po skone jej brata Karola, falckého kurfirsta, ktorý bol bezdetný. Vo veku 17 rokov sa Filip zúčastnil obliehania pevnosti Mons. Zároveň sa ako vojak osvedčil počas ozbrojeného stretu pri Steenkerque (1692) a Neerwindene (1693). Po ukončení vojny v roku 1697 sa rozhodol venovať svojmu obľúbenému štúdiu prírodných vied. Do služieb francúzskej armády sa ale vrátil v čase vojny o španielske deidičstvo. V roku 1706 bol menovaný vrchným veliteľom armády na Apeninskom polostrove, kde si však viedol ako vojak veľmi slabo. Nedokázal si presadiť autoritu u svojich podriadených a jeho vojenské umenie sa ukázalo zúfalo nedostatočné. Dňa 7. septembra boli jeho hlavné sily napriek značnej početnej ale aj vojenskej prevahe rozdrvené v bitke pri Turíne, v ktorej bol on sám vážne zranený. Po vyliečení sa presunul do Španielska, kde tiež prevzal vrchné velenie (1707 až 1708). Ku francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. sa ale doniesli správy, že sa Filip II. Orleánsky chce údajne zmocniť španielskeho trónu, a to na úkor Ľudovítovho vnuka Filipa (neskorší španielsky kráľ Filip V.). Nahnevaný Ľudovít XIV. svojho synovca okamžite odvolal z velenia armády. Na dlhý čas tak Filip II. upadol do nemilosti. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu ale koncom jeho života napokon odpustil. Roku 1715 spísal závet, v ktorom ho dokonca povolal do čela regentskej rady, ktorá mala po jeho smrti spravovať Francúzsko až do chvíle, keď sa bude môcť vlády ujať vtedy ešte maloletý Ľudovít XV.
Regent Dňa 1. septembra roku 1715 skonal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Svojmu pravnukovi a následníkovi trónu Ľudovítovi XV. ale zanechal hanebné dedičstvo. Krajina bola zničená hospodársky ale aj rozvrátená politicky. Keďže francúzsky kráľ Ľudovít XV. bol v čase smrti svojho predchodcu iba päťročným dieťaťom, padla všetka zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny na regentskú radu vedenú Filipom II. Orleánskym. Filip sa stal navyše hneď po Ľudovítovi XV. jediným ďalším následníkom trónu, pretože vnuk Ľudovíta XIV., španielsky kráľ Filip V., so Zmluvou z Utrechtu (1713) nárokov na francúzsky trón pre seba i svojich potomkov vzdal. Ľudovít XIV. ale nemal svojho synovca Filipa II. Orleánskeho veľmi v obľube. Menoval ho síce predsedom regentskej rady, ale svojím závetom najviac obmedzil jeho moc. Dedičstvo trónu navyše pripísal svojim nemanželským synom – Ľudovítovi Augustovi, vojvodovi z Maine a Ľudovítovi Alexandrovi grófovi, z Toulouse. Filip sa ale za žiadnu cenu nehodlal vzdať veľkej životnej a politickej šance, ktorú mu osud priniesol. S podporou parížskeho parlamentu spochybnil testament už zosnulého kráľa Ľudovíta XIV. a regentskú radu čoskoro ovládol. Potom sa rozhodol rázne vysporiadať so všetkými nepohodlnými osobami na dvore bývalého kráľa a predovšetkým odstaviť od moci nemanželských synov Ľudovíta XIV. a posilniť tak šance vlastného rodu Bourbon-Orléans na prípadné budúce získanie francúzskeho trónu.
Prepustil tiež z väzenia jansenistu a naopak uväznil alebo vyhnal zo zeme mnohých jezuitov, ktoré mal predošlý kráľ v obľube (vyhnal napr. aj spovedníka zosnulého Ľudovíta XIV. – Le Telliera). Obdobie regentstva prinieslo uvoľnenie doterajšieho absolutizmu, čo sa prejavilo spočiatku tým, že Filip II. zrušil cenzúru a povolil vydávanie kníh, ktoré boli zakázané v čase panovania jeho strýka Ľudovíta XIV.
Tiež šľachta, vylúčená za Ľudovíta XIV. z politického života, získala vo Filipovi II. Orleánskom rozhodného zástancu. Filip chcel čo najviac posilniť práva šľachty v krajine a obmedziť moc menej urodzených osôb, ktoré sa za Ľudovíta XIV. podieľali na vláde vďaka svojim mimoriadnym kvalitám a schopnostiam. Regent tak dal však často prednosť urodzeným pred schopnými, čo sa začalo veľmi skoro neblaho prejavovať na výsledkoch jeho vlády.
Pustil sa tiež do reorganizácie štátnej správy a jednotlivých ministrov nahradil tzv. kolegiálnymi radami (tých bolo spolu sedem – rada pre námorníctvo, vojnová rada, rada pre financie, zahraničné veci, vnútorné veci, rada obchodu a rada pre náboženstvo). Všetky funkcie v radách obsadili príslušníci šľachty a vplyvným regentovým poradcom sa stal jeho vychovávateľ z detstva abbé Dubois. Ten sa stal v čase Filipovho regentstva najprv arcibiskupom, potom kardinálom aj vplyvným ministrom zahraničia. Hlavným koordinátorom celého vládneho systému bola Regentská rada, ktorej predsedal sám Filip II. Orleánsky. Rýchlo sa ale ukázalo, že väčšina členov rád svoje funkcie nezvláda a že samotná príslušnosť k šľachte z nich ešte nerobí odborníkov. Problémy sa hromadili. Išlo predovšetkým o náboženské spory v krajine, rastúce medzinárodné napätie a tiež finančnú krízu.
Lawov systém náhľad|270x270bod|Erb Filipa II. Orleánskeho.
vľavo|náhľad|252x252bod|John Law
Práve finančná kríza spôsobená obrovským štátnym dlhom z obdobia vlády francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. sa stala aj problémom politickým a Filip II. sa snažil túto nepriaznivú situáciu zvrátiť za každú cenu vo svoj prospech. S prosbou o pomoc sa teda obrátil na škótskeho finančného reformátora a národohospodára Johna Lawa. Roku 1715 predložil Law vojvodovi projekt nového finančného systému, ktorý mal francúzske hospodárstvo opäť postaviť na nohy, a to za prispenia financií investovaných šľachtou. To sa však nepáčilo niektorým šľachticom, napr. v Bretónsku, kde nespokojnosť vyústila v tzv. Pontcallecovo sprisahania. Law zaviedol vo Francúzsku papierové bankovky a akcie. Roku 1716 mu bolo povolené založiť banku, ktorá bola neskôr prevedená na štát. Bankovky spočiatku zvýšili obchodnú výmenu v krajine a napomáhali hospodárskej prosperite. Roku 1717 založil Law akciovú spoločnosť pre obchodovanie s francúzskymi kolóniami v Amerike (Compagnie du Mississippi). Na počesť Filipa II. Orleánskeho bolo v tomto období rozmachu pomenované dokonca jedno mesto v kolóniách a to práve mesto New Orleans v štáte Louisiana (dnes jeden zo štátov USA). Law sa stal roku 1720 generálnym kontrolórom financií a jeho kariéra i bohatstvo závratne stúpali. Teórie, ktoré vypracoval, sa ale v konečnom dôsledku v praxi neosvedčili. Roku 1720 vyhlásila francúzska štátna banka pod názvom Banque Royale veľký bankrot, pretože väčšina papierových bankoviek nebola krytá drahými kovmi, a ľudia stratili dôveru k tomuto platidlu. O rok neskôr došlo ku krachu celého tzv. „systému Law“. Akcie strácali prudko svoju hodnotu a mnoho francúzskych šľachtických rodov prišlo o celý majetok. Krach ohrozil stabilitu v spoločnosti. Law bol zbavený svojich funkcií a utiekol z územia Francúzska. Jeho reformy boli rýchlo zabudnuté a v oblasti financií nastal návrat do čias kráľa Ľudovíta XIV. Vo Francúzsku sa nadlho zakorenila nechuť ku všetkému, čo Law a Filip II. zaviedli – k papierovým bankovkám, emisným bankám a špekuláciám s akciami. V týchto ťažkých časoch čelil regent ešte ďalšej nepriazni. Došlo k vzbure niekoľkých šľachticov na čele s vojvodom z Maine, ktorí chceli regentstvo vo Francúzsku preniesť na španielskeho kráľa Filipa V. Roku 1720 tak Francúzsko vyhlásilo Španielsku vojnu a armáda maršala Berwicka okamžite vkročila. Francúzska armáda bola v týchto ťažkých časoch natoľko silná, že kráľ Filip V. onedlho uzavrel so svojím príbuzným, regentom Filipom II. Orleánskym, mier. Koniec regentstva nastal roku 1723, keď bol kráľ Ľudovít XV. vyhlásený vo svojich trinástich rokoch za plnoletého a Filip sa vzdal svojej funkcie. V tom čase už bol ľud vo Francúzsku s doterajšou vládou Filipa II. silne nespokojný. Zo všetkých pohrôm a neúspechov posledných rokov bol obviňovaný práve Filip II. a predovšetkým potom jeho bezbožnosť. Jeho príslušnosť ku Katolíckej cirkvi bola podľa všetkého čisto formálna. Ľudia boli tiež pobúrení tým, že ani ctihodný úrad regenta nezmenil aspoň navonok povahu a správanie Filipa II. Ten po celý čas svojho regentstva naďalej organizoval vo svojom sídle Palais Royal bujaré večierky a honosné oslavy. Krátko po ukončení obdobia regentstva zomrel dňa 10. augusta roku 1723 prvý minister, kardinál Dubois. V tomto okamihu nastala posledná, ale aj veľmi krátka etapa Filipovho pôsobenia v politike. Po kardinálovej smrti totiž nový francúzsky kráľ Ľudovít XV. prekvapivo menoval prvým ministrom práve Filipa II. Orleánskeho.
Smrť Dňa 2. decembra roku 1723 trávil čas Filip II. Orleánsky večer u svojej milenky vojvodkyne z Phalaris. Náhle dostal záchvat mŕtvice. Vojvodkyňa sa snažila rýchlo zohnať pomoc, ale v zámku vo Versailles nebol v tej chvíli prítomný žiadny lekár. Ten dorazil až z mesta, pustil Filipovi krv žilou. Samotný vojvoda však onedlho po tomto často používanom lekárskom zákroku zomrel. Miestom jeho odpočinku sa stala Bazilika Saint-Denis, známa ako pietne miesto francúzskych kráľov. O tom, že nebol vo Francúzsku príliš obľúbený, svedčí to, že sa po jeho smrti objavili v Paríži povesti, že Filipovo srdce údajne zjedol veľký pes, ktorého Filip vlastnil. V skutočnosti bolo jeho srdce pochované v kostole Val-de-Grâce.
Štýl regentstva náhľad|Filip v roku 1689.