Dobrovoľnícka armáda (, skrátene Добрармия), tiež známa ako Južná biela armáda, bola Biela armáda aktívna v južnom Rusku počas ruskej občianskej vojny v rokoch 1917 až 1920. Dobrovoľnícka armáda bojovala proti boľševikom a machnovcom na južnom fronte a v ukrajinskej vojne za nezávislosť. 8. januára 1919 sa stala súčasťou Ozbrojených síl južného Ruska a stala sa najväčšou silou Bieleho hnutia, až kým nebola v marci 1920 zlúčená so zvyškom bielej armády, ktorým velil gen. Vrangeľ.

Názov Termín „Dobrovoľnícka armáda“ sa často používa ako skrátený opis všetkých bielogvardejských síl v oblasti južného Ruska, skutočné názvy formácie sú:

Od svojho vzniku až do januára 1918 sa toto vojenské uskupenie nazývalo Alexejevova organizácia, pomenovaná po jej zakladateľovi Michailovi Alexejevovi. Od januára 1918 do 23. januára 1919 sa toto vojenské uskupenie nazývalo Dobrovoľnícka armáda Od 23. januára 1919 do 22. mája 1919 sa toto vojenské uskupenie označovalo Kaukazská dobrovoľnícka armáda. 22. mája 1919 bola armáda rozdelená na dve uskupenia: Kaukazská armáda, rozpustená 29. januára 1920 a nahradená Kubánskou armádou, ktorej zvyšky sa vzdali 18. – 20. apríla 1920. Dobrovoľnícka armáda, ktorej zvyšky boli evakuované na Krym 26./27. marca 1920 a spojené s jednotkami Piotra Vrangeľa

Dejiny Vznik Dobrovoľnícka armáda sa začala formovať v novembri až decembri 1917 pod vedením generála Michaila Alexejeva a generála Lavra Kornilova v Novočerkassku, krátko po začiatku ruskej občianskej vojny po októbrovej revolúcii. Bola organizovaná na boj proti boľševikom v južnom Rusku. Alexejev a Kornilov získali podporovateľov, medzi ktorými spočiatku boli cárski dôstojníci, kadeti, študenti a kozáci. Z prvých 3 000 dobrovoľníkov bolo iba dvanásť radových vojakov. Zvyšok tvorili dôstojníci, z ktorých niektorí nesúhlasili s tým, že museli slúžiť ako vojaci.

Vznik armády bol oficiálne komunikovaný 27. decembra 1917 (9. januára 1918). Hlavným veliteľom sa stal Alexejev, vrchným veliteľom Kornilov, náčelníkom štábu generál Alexander Lukomskij, veliteľom 1. divízie generál Anton Denikin a veliteľom 1. dôstojníckeho pluku generál Sergej Markov. V veliteľstve tiež vytvorili tzv. „Zvláštnu radu“, ktorej členmi boli významní civilní politici ako Piotr Struve, Pavel Miľukov, Michail Rodzianko, Sergej Sazonov a Boris Savinkov.

Rok 1918 Začiatkom februára 1918 mala Dobrovoľnícka armáda viac ako 3 600 mužov. Z tohto pohľadu mala svojim početným stavom ďaleko k skutočnej armáde. Bojovala proti boľševickej Červenej armáde spolu s jednotkami generála Alexeja Kaledina.

Prvá Kubanská kampaň Koncom februára prinútil postup Červenej armády Dobrovoľnícku armádu ustúpiť z Rostova na Done na Kubáň, aby sa spojila s kubánskymi kozáckmi. Tento ústup bol známy ako Ľadový pochod. Väčšina kubánskych kozákov však Dobrovoľnícku armádu nepodporila a 26. marca 1918 sa k nej pridala iba malá jednotka (3 000 mužov) vedená generálom Viktorom Pokrovským, čím sa jej počet zvýšil na približne 6 000 mužov. Pokus Dobrovoľníckej armády o dobytie Jekaterinodaru medzi 9. a 13. aprílom skončil katastrofou. Kornilov bol v boji zasiahnutý delostreleckým granátom. Velenie prevzal Denikin.

Druhá Kubanská kampaň náhľad|"Prečo ešte nie si v armáde?" Plagát Bielej armády V júni 1918 sa k Dobrovoľníckej armáde pridalo 3 000 mužov pod velením plukovníka Michaila Drozdovského, čím sa jej počet posilnil na 8 000 až 9 000 mužov. 23. júna začala Dobrovoľnícka armáda s podporou generála Piotra Krasnova Kubánsku ofenzívu. Vďaka mobilizácii kubánskych kozákov a prílevu dobrovoľníkov zhromaždených na Severnom Kaukaze, ktorí prijali názov Kaukazská dobrovoľnícka armáda. Do septembra 1918 tak mala táto dobrovoľnícka armáda 30 000 až 35 000 mužov.

Na jeseň 1918 Veľká Británia, Francúzsko a Spojené štáty zvýšili svoju materiálnu a technickú pomoc Dobrovoľníckej armáde. S podporou Dohody sa sily juhoruských Bielych zjednotili a vytvorili takzvané Ozbrojené sily Južného Ruska (rus. Вооружённые силы Юга России, Vooruzhennye sily Juga Rossii) vedené Denikinom. Koncom roka 1918 a začiatkom roka 1919 Denikin porazil 11. sovietsku armádu a dobyl oblasť Severného Kaukazu.

Rok 1919 V januári 1919 bola Kaukazská dobrovoľnícka armáda rozdelená na Kaukazskú armádu a Dobrovoľnícku armádu, ku ktorej sa neskôr pridala Donska armáda, vytvorená zo zvyškov Krasnovovej kozáckej armády. Po dobytí Donbasu, Caricynu a Charkova v júni 1919 začal Denikin 20. júna (3. júla) postupovať smerom k Moskve. Podľa jeho plánu mala hlavnú ranu Moskve zasadiť Dobrovoľnícka armáda (40 000 mužov) pod velením generála Vladimira Maj-Majevského.

Niektoré jednotky Dobrovoľníckej armády predstavovali kvalitné útvary s adekvátnou bojovou silou, morálkou a hodnotou vďaka veľkému počtu dôstojníkov v jej radoch. Bývalí cárski dôstojníci nenávideli a opovrhovali boľševikmi. Bojová hodnota jednotiek Dobrovoľníckej armády sa však v lete 1919 znížila vzhľadom na značné straty a odvody mobilizovaných roľníkov a dokonca aj zajatých vojakov Červenej armády. Počas protiofenzívy Červenej armády v októbri 1919 utrpela Dobrovoľnícka armáda rozhodujúcu porážku a ustúpila na juh.

1920 Začiatkom roku 1920 sa stiahla do oblastí za riekou Don a bola zredukovaná na silu „zboru“ s 5 000 mužmi (v podstate nemala silu ani jednej divízie a skôr predstavovala posilnený pluk). Veliteľom bol generál Alexandra Kutepova. 26. a 27. marca 1920 boli zvyšky Dobrovoľníckej armády evakuované z Novorossijska na Krym, kde sa zlúčili s Vrangeľovou armádou pod vedením generála.

Dôvody porážky v občianskej vojne Armáda nebola schopná predložiť politickú myšlienku, ktorá by bola zrozumiteľná pre väčšinu obyvateľstva. Bol vyhlásený boj proti boľševikom, po ktorom by Ústavodarné zhromaždenie zvolilo formu vlády vhodnú pre Rusko. Ukázalo sa, že to nestačilo. Dôstojníci boli pred revolúciou mimo politiky, takže po roku 1917 jednoducho neboli schopní správne posúdiť politický vývoj a organizovať ideologickú podporu dobrovoľníckych jednotiek a propagandistický boj proti sovietskej vláde. Napríklad za vedúceho OSVAG, ktorého úlohou bolo presadzovať politiku Dobrovoľníckej armády, bol menovaný biológ S. Čachotin, ktorý nebol schopný viesť ideologický boj.Sirik, S. N., 2014: Gosudarstvennye idei Belego dviženia na Juge Rossii // Koncept (Сирик С. Н. Государственные идеи Белого движения на Юге России // Концепт) Specvypusk no. 31 / Спецвыпуск № 31. – ART 14863. – 0,3 п. л. – URL: http://ekoncept.ru/2014/14863.htm. – Гос. рег. Эл № ФС 77 49965. – ISSN 2304-120X.

Referencie

Iné projekty

Externé odkazy Anti-Bolshevik Russia in pictures (archived 16 July 2011) Volunteer Corpus

Kategória:Ruské vojenské jednotky Kategória:Biela armáda Kategória:Ruská občianska vojna Kategória:Antikomunizmus