thumb|Endurance pri pokuse dostať sa cez ľadové pole vo Weddellovom mori, 1915 thumb|
Imperial Trans-Antarctic Expedition z rokov 19141917, bežne nazývaná Endurance Expedition podľa rovnomennej lode, sa považuje za poslednú veľkú výpravu hrdinskej éry výskumu Antarktídy. Táto britská expedícia, ktorú vymyslel sir Ernest Shackleton, bola pokusom o prvý peší prechod antarktického kontinentu. Po výprave Roalda Amundsena na južný pól v roku 1911 zostal tento prechod, podľa Shackletonových slov, „jediným veľkým hlavným cieľom antarktických výprav“.Shackleton 1919, s. XI. Shackletonova expedícia tento cieľ síce nedosiahla, ale namiesto toho sa zapísala do dejín ako epický výkon vytrvalosti.
Shackleton slúžil v Antarktíde na expedícii Discovery v rokoch 19011904 a viedol expedíciu Nimrod v rokoch 19071909. V tejto novej výprave navrhol plaviť sa do Weddellovho mora a vylodiť sa v blízkosti Vahselovej zátoky, aby sa pripravil na transkontinentálny pochod cez južný pól k Rossovmu moru. Podporný tím, skupina v Rossovom mori, mal medzitým zriadiť tábor v McMurdovom zálive a odtiaľ vybudovať sériu zásobovacích skladov cez Rossov pobrežný ľad až k úpätiu Beardmorovho ľadovca. Tieto sklady boli nevyhnutné na prežitie transkontinentálnej skupiny, pretože by nebola schopná niesť dostatok zásob na celú cestu. Expedícia si vyžadovala dve lode: Endurance pod Shackletonovým velením pre skupinu vo Weddellovom mori a Aurora, pod velením Aeneasa Mackintosha, pre skupinu v Rossovom mori.
Loď Endurance však uviazla v morskom ľade vo Weddellovom mori pri Antarktíde ešte predtým, než sa jej podarilo dosiahnuť Vahselovu zátoku. Počas antarktickej zimy roku 1915 ju ľad unášal smerom na sever. Ľad napokon loď rozdrvil a Endurance sa potopila, pričom jej 28-členná posádka uviazla na ľadovej kryhe. Po mesiacoch strávených v provizórnych táboroch, počas ktorých ľad pokračoval v pohybe na sever, skupina použila z lode zachránené člny, aby sa dostala na Sloní ostrov, ktorý však bol nehostinný a neobývaný. Šanca, žeby na ňom členov expedície našli, bola minimálna. Shackleton a ďalších päť členov výpravy sa preto vydali na vyše 1 300 km dlhú plavbu v otvorenom člne Jamesa Cairda a podarilo sa im dosiahnuť Južnú Georgiu. Odtiaľ sa Shackletonovi nakoniec podarilo zorganizovať záchranu mužov, ktorí zostali na Sloňom ostrove, a priviezť ich späť domov bez strát na životoch. Pozoruhodne zachovalý vrak lode Endurance bol objavený na morskom dne v roku 2022.
Na opačnej strane kontinentu čelila skupina v Rossovom mori veľkým ťažkostiam pri plnení svojej úlohy. Auroru odtrhol počas búrky silný víchor od jej kotviska a loď sa už nedokázala vrátiť, takže pobrežná skupina zostala odrezaná bez primeraných zásob a vybavenia. Hoci sa podarilo vybudovať zásobovacie sklady, traja členovia expedície zahynuli, kým sa skupinu napokon podarilo zachrániť.
Prípravy Shackletonov plán Ernest Shackleton nazval svoju novú expedíciu Imperial Trans-Antarctic Expedition (Imperiálna transantarktická expedícia), pretože veril, že „nielen obyvatelia týchto ostrovov, ale aj naši príbuzní vo všetkých krajinách pod britskou vlajkou budú ochotní pomôcť pri realizácii ... programu výskumu.“Fisher 1957, s. 298. Výprava mala pozostávať z dvoch samostatných skupín na dvoch lodiach. Jedna mala vyjsť z Anglicka a vstúpiť na pevninu vo Weddellovom mori pri Filchnerovom pobrežnom ľade. Družstvo v počte šiestich mužov pod Shackletonovým vedením malo uskutočniť vlastný prechod v dĺžke 2 900 km až k Rossovmu moru. Zvyšní členovia mali na pobreží vykonávať výskumnú činnosť.Shackleton 1919, s. XII – XV.
Druhá skupina mala vyplávať z Tasmánie a pristáť pri Rossovom pobrežnom ľade na opačnej strane kontinentu. Jej hlavnou úlohou bolo vybudovať hustú sieť skladísk na Beardmorov ľadovec, ktoré sa mali využiť pri ceste Shackletonovho družstva z južného pólu. Okrem toho mala vykonávať geologické a meteorologické pozorovania.
Finančné, materiálne a personálne zabezpečenie thumb|upright|Ernest Shackleton
Shackleton predpokladal, že pre základné vybavenie expedície bude potrebovať minimálne 50 000 libier.Fisher 1957, s. 306 – 307. Neveril v úspech verejnej zbierky a v priebehu roka 1913 začal priamo oslovovať bohatých sponzorov.Huntford 2002, s. 355 – 358. Uvedomoval si tiež propagačný potenciál výpravy a predal exkluzívne práva novinám a novovzniknutej filmovej spoločnosti. V prvej polovici roka 1914 sa mu podarilo získať potrebné financie.Huntford 2002, s. 375 – 377. Za 14 000 libier kúpil 300-tonovú barkentínu, ktorej dal meno Endurance (Vytrvalosť) podľa motta jeho rodiny: „By endurance we conquer“ (Vytrvalosťou zvíťazíme), a za 3 200 libier loď Aurora (Polárna žiara), ktorá kotvila v Tasmánii.Fisher 1957, s. 306.Shackleton 1919, s. XV.Huntford 2002, s. 370.
Keď vyhlásil, že hľadá vhodných mužov pre svoju výpravu, prihlásilo sa viac ako 5 000 záujemcov, vrátane „troch športových dievčat“, ktoré navrhli, že ak by ich ženské oblečenie nebolo vhodné, „radi by si obliekli mužské oblečenie“.Fisher 1957, s. 308. Nakoniec bol počet členov expedície stanovený na 28 mužov. Za svojho zástupcu si Shackleton zvolil skúseného Franka Wilda, ktorý s ním už bol na predchádzajúcich výpravách Discovery a Nimrod.Tyler-Lewis 2006, s. 21 – 22. Vedecký tím tvorili dvaja lekári, Alexander Macklin a James McIlroy, geológ James Wordie, biológ Robert Clark, fyzik Reginald W. James a meteorológ Leonard Hussey. Expedíciu sprevádzali fotograf Frank Hurley a umelec George Marston, ktorí robili vizuálnu dokumentáciu.Fisher 1957, s. 311 – 314.
Priebeh expedície Skupina vo Weddellovom mori Endurance vyplávala z Plymouthu v Anglicku bez Shackletona 8. augusta 1914 a najskôr zamierila do Buenos Aires. Tu sa k expedícii pripojil Shackleton, ktorý cestoval na rýchlejšej lodi. Dňa 26. októbra loď vyplávala do južného Atlantiku a 5. novembra dorazila na Južnú Georgiu.Alexander 1998 s. 15 – 18.
thumb|left|Endurance uviaznutá v ľade, 1915
Po mesačnej zastávke na veľrybárskej stanici Grytviken na Južnej Georgii sa Endurance 5. decembra vydala do Antarktídy. Loď však onedlho nato, 18. januára 1915, uviazla v morskom ľade vo Weddellovom mori a expedícia sa tak zmenila na boj o holý život.Shackleton 1919, s. 26 – 28.Shackleton 1919, s. 31. Veľká ľadová kryha pomaly unášala loď s posádkou smerom na sever. Dňa 24. októbra ľad poškodil loď natoľko, že voda spod ľadu začala vnikať do lode a hrozilo potopenie.Shackleton 1919, s. 72 – 73. O tri dni neskôr, 27. októbra, Shackleton vydal rozkaz na opustenie Endurance s plánom pochodovať po ľade k Pauletovmu ostrovu, od ktorého boli podľa jeho výpočtov vzdialení 557 km.Shackleton 1919, s. 74 – 77. Vedel, že sa tu nachádza chata s veľkými zásobami potravín, pretože ju tam dal postaviť pred 12 rokmi, keď organizoval pomoc pre uviaznutú švédsku expedíciu Otta Nordenskjölda. Vybavenie výsadku malo tri člny, tri stany, sane, psie záprahy, kachle, potraviny a najnutnejšie oblečenie. Dňa 21. novembra sa opustená Endurance definitívne potopila.Shackleton 1919, s. 98. Miesto jej posledného odpočinku zostávalo záhadou takmer 107 rokov, až kým 5. marca 2022 nebol objavený jej vrak. Stroskotanci po pár dňoch zistili, že pešo sa ďaleko nedostanú, a postavili tábor priamo na ľadovej kryhe. Vplyvom pohybu ľadu museli zmeniť cieľ svojej cesty – Pauletov ostrov minuli do 17. marca 1916 asi o 100 km.Shackleton 1919, s. 116. Na kryhe strávili takmer štyri mesiace, pričom zásoby dopĺňali lovom tučniakov a tuleňov. Dúfali, že záchranu nájdu pri ostrove Deception, kde občas kotvili veľrybárske lode.Shackleton 1919, s. 119.
thumb|Spoustenie člna Jamesa Cairda na vodu na pobreží Slonieho ostrova, 24. apríl 1916
Večer 8. apríla sa však kryha náhle rozlomila a oni sa ocitli na malej trojuholníkovej mase ľadu, ktorej rozpad by znamenal katastrofu. Shackleton pripravil záchranné člny na nútený odchod výpravy a 9. apríla ich spustili na vodu.Shackleton 1919, s. 121.Huntford 2002, s. 506. Keď sa dostali na voľné more, Shackleton sa nakoniec rozhodol, že skupina sa pokúsi dostať na Sloní ostrov, ktorý bol najbližším z možných útočísk a momentálne najpraktickejšou voľbou.Huntford 2002, s. 509 – 513. Dňa 15. apríla, po oboplávaní východného cípu, pristáli na severnom pobreží tohto pustého a nehostinného ostrova, kde nebola nádej na záchranu. Od obývanej Južnej Georgie ich delilo vyše 1 300 km búrlivého mora.Fisher 1957, s. 371.Shackleton 1919, s. 156 – 157. Nebola nádej, že by takúto cestu mohli absolvovať všetci v značne poškodených záchranných člnoch. Shackleton preto spolu s piatimi mužmi vyplával pre pomoc na ostrov Južná Georgia. Na plavbu použili čln Jamesa Cairda z lode Endurance, ktorý bol najzachovalejší.Shackleton 1919, s. 158 – 159.Alexander 1998, s. 134 – 135. Časť stroskotancov pod vedením Franka Wilda zostala na ostrove s tým, že ak by sa pre nich Shackleton nevrátil, pokúsia sa budúcu jar dostať na Deception. Shackleton vzal so sebou zásoby len na štyri týždne, pretože usúdil, že ak sa do tej doby nedostanú na pevninu, loď bude stratená.Alexander 1998, s. 136 – 137.
Dňa 24. apríla sa šesť mužov vydalo na nebezpečnú plavbu v sedem metrov dlhom a dva metre širokom člne.Barczewski 2007, s. 105. Počas nasledujúcich dní čln plával vo vodách Južného oceánu, vydaný na milosť búrlivému moru a s neustálou hrozbou prevrátenia. Vďaka navigačným schopnostiam Franka Worsleyho sa 8. mája objavili útesy Južnej Georgie, ale vetry so silou hurikánu znemožnili pristátie.Huntford 2002, s. 563. Posádka bola nútená prečkať búrku na mori, v neustálom nebezpečenstve, že sa loď rozbije o skaly. Neskôr sa dozvedeli, že tá istá búrka potopila 500-tonový parník, ktorý plával z Buenos Aires do Južnej Georgie.Worsley 1931, s. 162. O dva dni neskôr sa skupine s námahou podarilo pristáť na neobývanom južnom brehu v Zátoke kráľa Haakona.Shackleton 1919, s. 175 – 180. Od veľrybárskej stanice na severe ich delilo 278 km po mori alebo 46 km vzdušnou čiarou naprieč ostrovom. Poškodený čln už nebolo možné použiť. Po trojdňovom pochode cez zľadovatené hory Shackleton s dvoma mužmi, Frankom Worsleym a Tomom Creanom, prišiel do osady Stromness, odkiaľ okamžite vypravili čln pre zvyšných troch mužov na druhej strane ostrova.Fisher 1957, s. 386.Shackleton 1919, s. 209. Dňa 21. mája bolo všetkých šesť mužov z člna Jamesa Cairda zachránených.Shackleton 1919, s. 208 – 209. Vzápätí začal Shackleton organizovať záchranu posádky uviaznutej na Sloňom ostrove, ku ktorému sa vydal len tri dni po príchode do Stromness na palube najatej britskej veľrybárskej lode Southern Sky. Prvé tri pokusy o záchranu zmaril morský ľad, ktorý blokoval prístup k ostrovu. Potom vďaka pomoci čilskej vlády získal malý remorkér Yelcho čilského námorníctva, ktorý pod velením kapitána Luisa Parda spolu s loďou Southern Sky priplával k ostrovu 30. augusta 1916 a vyslobodil zvyšných 22 mužov, ktorí museli stráviť na nehostinnom mieste 20 týždňov polárnej zimy.Shackleton 1919, s. 210 – 213.Shackleton 1919, s. 218 – 219. Od stroskotania lode Endurance boli stroskotanci 10 mesiacov vystavení polárnemu počasiu s teplotou klesajúcou pod -20 °C a vetrami s rýchlosťou vyše 110 km/h.
Skupina v Rossovom mori thumb|Aeneas Mackintosh
Aurora s veliteľom Aeneasom Mackintoshom vyplávala z prístavu Hobart v Tasmánii kvôli finančným a organizačným problémom až 24. decembra 1914.Fisher 1957, s. 397 – 400. Od začiatku sa prejavovala neskúsenosť členov expedície a ich slabá morálka. Už pri prvom pokuse o vybudovanie skladísk prišli o desať z osemnástich psov.Tyler-Lewis 2006, s. 69 – 105. Dňa 7. mája 1915 Auroru, ktorá kotvila pri základni výpravy na Evansovom myse, vytrhol počas búrky silný víchor z kotvy a spolu s ľadom ju odnieslo ďaleko na šíre more. Keďže sa už nedokázala vrátiť do McMurdovho zálivu, zostala deväť mesiacov uväznená v ľade, až kým sa 12. februára 1916 – po preplavení vzdialenosti približne 2 600 km – nevyslobodila z ľadu a doplávala na Nový Zéland.Shackleton 1919, s. 307 – 333.