Svätá Nino Gruzínska (* okolo 280, Kolastra, Rímska ríša† polovica 4. storočia, Bodbe, Kartlia) je pôvodom kapadócka askétka, apoštolom rovná svätica, s ktorej pôsobením je spojený príchod kresťanstva do Kartlie a Kachetie, teda na územia dnešného Gruzínska.
Nino je považovaná za patrónku Gruzíncov a Gruzínska. Chorenaci ju nazval „apoštolkou“. Súčasník kráľovnej Tamary, katolikos-patriarcha Mikuláš I. (Gulaberisdze), ju nazval „trinástym apoštolom“.
Jej sviatok v pravoslávnej tradícii pripadá spravidla na 14. január. Jej osobitným atribútom je kríž z vínnej révy.
Život
Zdroje
náhľad|vľavo|Mozaika svätej Nino, Monastier Samtavro
O Nininom živote rozpráva mnoho historických prameňov z rôznych období. „Neskoršie pamiatky majú tiež pramennú hodnotu, pretože na základe ich analýzy možno súdiť o zmenách vnímania Nino v rôznych epochách; okrem toho pomocou nich možno rekonštruovať stratené rané texty daného hagiografického cyklu.“
Hlavným zdrojom informácií o Nino je jej životopis, zachovaný v niekoľkých redakciách: protograf (polovica 4. storočia) v gruzínskej kronike Mokcevai Kartlisai („Obrátenie Kartlie“, 5. až 7. storočie); prvá metafrastická, tzv. letopisná redakcia Leontiho Mroveliho v gruzínskej kronike Kartlis Cchovreba („Život Gruzínska“, 11. storočie); druhá metafrastická redakcia svätého Arsena Iqaltoeliho (12. storočie); synaxárna redakcia (13. storočie).
Okrem toho sa údaje o Nino zachovali v gruzínskych, arménskych, koptských, ako aj v gréckych a latinských prameňoch: u Teodoreta z Kýru, Sokrata Scholastika, Rufina z Akvileje, Sozomena, arménskeho historika Movsesa Chorenaci a ďalších. Rufinovým zdrojom mal byť kartlijský knieža Bakur, ktorý pobýval v Byzancii. Tradícia založená Rufinom nespomína meno zajatkyne, ktorá mala konvertovať Gruzíncov. Movses spomína meno Nouné, teda „mníška“ či „nábožná“.
Raný život Ninina etnická príslušnosť nie je známa. Pochádzala z Kapadócie, v ktorej žilo mnoho národov. Je isté, že hovorila po grécky a hebrejsky. Na začiatku svojho pobytu v Kartlii totiž s Gruzíncami komunikovala prostredníctvom členov miestnej židovskej komunity a na komunikáciu s poslom kráľa potrebovala tlmočníčku z gréčtiny.
náhľad|vľavo|neznámy autor, freska zobrazujúca svätú Nino, v Monastier Samtavro
Podľa niektorých verzií jej životopisu pochádzala z aristokratickej rodiny. Jej otcom mal byť rímsky veliteľ, svätý Zabulon. Za čias vlády cisára Maximiána pôsobil vo vojsku. Nininou matkou bola svätá Zuzana (Sosana), podľa neskoršej redakcie jej života bola sestrou jeruzalemského patriarchu Juvenália. Tento údaj je zjavný anachronizmus, keďže arcibiskup tohto mena žil až neskôr. Podľa gruzínskej cirkevnej tradície bola Nino tiež príbuznou veľkomučeníka svätého Juraja Víťazného. Niektoré pramene uvádzajú, že bol tiež priateľom jej otca.
Keď mala Nino dvanásť rokov, rozhodli sa jej rodičia zasvätiť svoje životy Bohu. Predali všetok majetok, peniaze rozdali chudobným a odišli do Jeruzalema. Otec vstúpil do kláštora a matka sa začala starať o choré mníšky. Dcéru zverili na výchovu zbožnej žene Sáre Miafore, ktorá žila pri jeruzalemskom chráme.
V Jeruzaleme Nino stretla ženu, ktorá prišla z Efezu, aby sa poklonila Kristovmu hrobu. Táto žena rozprávala Miafore a Nino o úmysle cisárovnej Heleny prijať krst. Nino zatúžila ísť do Konštantínopolu k cisárovnej, kde si chcela vymôcť právo hlásať Božie slovo. Patriarcha jej cestu požehnal a dal Nino kríž. Vydala sa preto na cestu so ženou z Efezu. Ďalej sa v redakcii rozpráva, ako Nino a jej spoločníčka dva roky zostali v Efete, v dome ženy z kráľovského rodu menom Ripsimé. Tá pod vplyvom Nino prijala spolu so štyridsiatimi členmi domácnosti krst. Po nejakom čase sa Nino, Ripsimé, jej dojka Gaiana a ďalšie panny vydali na Kaukaz, kde podľa legendy panny hľadali útočisko pred cisárom Diokleciánom. Panny však boli v Arménsku umučené a Nino sa zachránila iba útekom do Kartlie.
Podľa inej verzie chcela Nino odísť do Gruzínska, kde sa chcela pokloniť Kristovej tunike uchovávanej v Mcchete, hlavnom meste gruzínskeho kráľovstva Kartlia. Vo sne sa jej mala zjaviť Panna Mária, ktorá ju požehnala na misijnú činnosť v Gruzínsku a dala jej kríž z vínnej ratolesti, ktorý si Nino, keď sa prebudila, obtočila vlasmi a vzala so sebou.
náhľad|neznámy autor, ikona svätej Nino, Monastier Bodbe
Pôsobenie v Gruzínsku Nino sa zázrakom zachránila a pokračovala v ceste, cez džavachetské hory sa dostala na územie starogruzínskeho kráľovstva Kartlia a prišla do mesta Urbnisi, kde žila mesiac v židovskej komunite a „pozorovala mravy tejto krajiny“.
Predpokladá sa, že Nino sa pomerne rýchlo naučila gruzínsky jazyk. V prameňoch sa jej ťažkosti s porozumením miestneho jazyka spomínajú iba v počiatočnom období jej pobytu v Kartlii. Pravdepodobne ovládala aj arménčinu, ktorú sa mohla naučiť od svojej arménskej ochrankyneSáry Miafory v Jeruzaleme. V novom bydlisku začala Nino úspešne hlásať Evanjelium.
Nino rýchlo získala mnohých prívržencov. Jej nasledovníčkami okrem iných aj sväté Salomea Udžarmská a Perožavra Sivnijská, ši svätí Abiathar a Sidónia. Okrem cnostného a asketického života jej v pokresťančovaní napomáhali aj zázračné uzdravovania chorých. Jednou z jej uzdravených bola aj kráľovná Nana, ktorá následne konvertovala na kresťanstvo. Raz Nino videla, ako sa „silný a nespočetný zástup“ pohol do hlavného mesta KartlieMcchety, aby sa poklonil bohu Armazovi. Nasledovala ľudí a stala sa svedkom obety, ktorú prinášal kartlijský kráľ Mirian III. Na jej modlitbu však modly boli modly zničené bleskom. Mala tiež nechať zatmieť Slnko.
náhľad|neznámy autor, miniatúra zobrazujúca svätú Nino a legendu sveticchovelskej katedrály, 18. storočie
náhľad|Reliéf svätej Nino na zvone v Katedrále Sveticchoveli, Mccheta|vľavo
V rôznych redakciách jej Života sa uvádza, že kráľ Mirian zamýšľal pôvodne zachovať pohanstvo v obnovenej podobe a ponúkol svätej, aby sa stala najvyššou kňažkou mesačného boha Armaziho. Nino sa podarilo nakloniť kráľa k obráteniu na kresťanstvo až potom, čo mu povedala o prítomnosti v Gruzínsku významných kresťanských relikvií: Kristovho rúcha a plášťa proroka Eliáša (o plášti sa Nino dozvedela od miestnych Židov), ktoré mohli dodať gruzínskej cirkvi jedinečnosť. Práve tieto údaje o svätých relikviách sa stali základom ideológie etnickej vyvolenosti Gruzíncov, ktorá bola vypracovaná krátko po obrátení krajiny na kresťanstvo.
Mirian, ktorý sa neskôr sám stal svätým, požiadal rímskeho cisára Konštantína I. a jeho matku, svätú Helenu, aby do Kartlie poslali duchovenstvo na pokrstenie ľudu. Predpokladá sa, že Gruzínsko prijalo krst niekedy v rokoch 326/327 alebo 336/337. Najprv sa nechala pokrstiť kráľovská rodina a dvor, potom ľud v Mcchete pri sútoku riek Aragvi a Mtkvari (Kury). Na pokyn Nino boli na horách, kde stáli modly, na znak víťazstva kresťanstva postavené kríže: nad Mcchetou (dnes Monastier Džvari), na hore Thoti a v meste Udžarma. Na jej príhovor sa malo objaviť miesto pochovania Pánovej tuniky, nad ktorým bol založený chrám Sveticchoveli. Boli postavené aj chrámy Ninočminda, Sioni, Cilkani, Nekresi, Vardisubani.
Podľa niektorých vedcov bol Ninin úspech spôsobený tým, že v Gruzínsku existoval silný kult bohyne Veľkej Matky. Zrejme pod vplyvom tohto kultu sa v gruzínskom jazyku koreň s dvoma „n“ spája so slovom, ktoré znamená „matka“. Zástancovia tejto verzie sa domnievajú, že „Nino“ nie je vlastné meno, ale všeobecné podstatné meno s významom „matka“, ktorého varianty sa zachovali v niektorých dialektoch (nana, nane, nene). Podľa ich názoru Gruzínci, ktorí prijali kresťanstvo, oslovovali Nino rovnakým spôsobom, ako predtým Veľkú Matku: „Ó, Nino!“ („Ó, Matka!“) a postupne sa táto forma začala vnímať ako jej vlastné meno.
náhľad|Monastier Bodbe, miesto posledného odpočinku svätej Nino
Záver života Vo svojej christianizačnej činnosti pokračovala Nino, kňaz Jakub a eristav (zástupca kráľa) na misii v horských oblastiach dnešného východného Gruzínska. Medzi obrátenými mala byť aj kráľovná Kachetie, Sodža (Sofia).
V posledných rokoch života žila Nino v Bodbe v Kachetii. Obydlie si zriadila na svahu hory. Zomrela „v 14. roku po príchode do Kartlie“. Pochovaná bola v Bodbe.
náhľad|Hrobka svätej Nino v Monastieri Bodbe|vľavo
Úcta
Hrob Nino je uctievaná ako tzv. apoštolom rovná svätá. Kráľ Mirian založil v Bodbe Chrám veľkomučeníka Juraja, pri ktorom neskôr vznikol ženský kláštor. Ninine relikvie boli uložené do dnes neprístupnej krypty pod juhovýchodnou časťou chrámu. Spája sa s nimi množstvo uzdravení a zázrakov.
Cirkevná spomienka Podľa kalendára Gruzínskej pravoslávnej cirkvi pripadá Ninina spomienka na 14. (27.) januára a 19. mája (1. júna). V ostatných pravoslávnych cirkvách spravidla na 14. (27.) januára. V Arménskej cirkvi je spomínaná 29. októbra. Na Západe bola dlho neznáma. Až Baronius vložil do Martyrologium Romanum (15. december) zmienku o Rufinovej kresťanskej zajatkyni, ktorá obrátila Gruzínsko na kresťanstvo. V synaxároch rôznych tradícií sa zachovali aj iné dátumy.
Kríž svätej Nino náhľad|Kríž svätej Nino v Katedrále Tbilisi Sioni, Tbilisi
Kríž svätej Nino je hlavnou relikviou Gruzínskej pravoslávnej cirkvi a uchováva sa v patriarchálnom chráme v Tbilisi. Je špecifický tým, že vznikol z vínnej révy a má spustené bočné ramená, ktoré sú zviazané vlasmi. Informácie o ňom sa nachádzajú v mnohých prameňoch. Podľa verzie, zachovanej v malej redakcii Života svätej Nino, bol kríž zhotovený sväticou po príchode do Kartlie: „A takto strávila [v Mcchete] tri roky: tajne sa modlila na mieste zarastenom černicovými kríkmi. Urobila podobu kríža z odrezkov vínnej révy, postavila ho tam a modlila sa“. Podľa oboch metafrastických redakcií, ako aj synaxárnej redakcie, naopak kríž Nino dostala od Panny Márie, ktorá sa jej zjavila vo sne pred jej odchodom do Gruzínska.
náhľad|neznámy autor, freska zobrazujúca svätú Nino v Monastiero Gergeti, asi začiatok 14. storočia, Gergeti|vľavo
Podľa tradície sa kríž po smrti Nino uchovával v relikviári mcchetského chrámu Džvari a v čase nebezpečenstva ho prevážali do Chrámu Presvätej Bohorodičky v pevnosti Ananuri. Podľa arménskej tradície sa mal v stredoveku nachádzať v Arménsku.
V istom období sa kríž svätej Nino ocitol v Rusku. Podľa jednej verzie ho v 18. storočí z Ananuri odniesol do Moskvy metropolita Roman; podľa druhej ho priniesol Arčil II. Bagrationi v 17. storočí. Táto verzia však nemá oporu v žiadnom písomnom prameni. Ruský cisár Alexander I. kríž vrátil do Gruzínska po jeho pripojení k Rusku v roku 1801. Od roku 1802 sa kríž svätej Nino uchováva v katedrálnom chráme Tbilisi Sioni.
V tradícii o kríži z vínnej révy sa spája niekoľko prvkov kolektívnej pamäti Gruzíncov: kresťanská symbolika vínnej révy, pohanský kult Veľkej Matky a realita spojená so širokým rozšírením vinohradníctva v Gruzínsku. V mnohých poetických dielach gruzínskych autorov sa rozvíja obraz tohto kríža. Spisovateľ Grigol Robakidze (* 1882† 1962) ho vnímal ako dôkaz jedinečnosti vnímania kresťanstva Gruzíncami: kým u iných národov kríž stelesňuje smrť, tak gruzínsky kríž z révy symbolizuje život.
Ikonografia Jedno z najstarších zobrazení svätej Nino sa zachovalo na reliéfoch hlavného chrámu v monastieri Oški na území dnešného Turecka. V dekorácii na stĺpe južnej galérie je umiestnená kompozícia z rokov 963 až 973. Nino je na nej zobrazená spolu so svätými Simeonom Stylitom, Kozmom a Damiánom. Má podobu orantky s pozdvihnutými rukami.
Ďalším známym zobrazením je freska z rokov 1184 až 1186 v katolikone zasvätenom Zosnutiu Presvätej Bohorodičky v Monastieri Vardzia v Gruzínsku. Zobrazená je frontálne v plnej postave, odetá v chitóne a maforione.
náhľad|neznámy autor, ikona svätej Nino z Monastiera Šiomgvime, tempera na paneli, Šiomgvime, 17. storočie, dnes Múzeum výtvarného umenia, Tbilisi