Veľký čínsky hladomor (, ) prebehol v Čínskej ľudovej republike medzi rokmi 1959 a 1961. Bol zapríčinený politikou Veľkého skoku vpred komunistického vodcu Mao Ce-tunga, respektíve kombináciou sociálneho útlaku, zlého ekonomického riadenia, radikálnych zmien v poľnohospodárstve a prírodných katastrof. Oficiálne čínske odhady hovoria o 15 miliónoch mŕtvych, západní historici hovoria až o 45 miliónoch umorených hladom. O hladomore sa v Číne dlho nesmelo priamo hovoriť, ešte v 70. rokoch sa používal termín „tri roky prírodných nešťastí,“ neskôr termín „tri roky ťažkostí.“ V súčasnosti sa v Číne obvykle hovorí o „troch rokoch hladu.“

Príčiny náhľad|Veľké kolektívne jedálne, kde sa spočiatku za jedlo neplatilo. Analýzy indického nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Amartyu Sena tvrdia, že celková produkcia obilia a potravín bola v období 19571961 dostatočná, a že hladomor bol spôsobený nadmernými povinnými odvodmi pre poľnohospodárov a zlou distribúciou v rámci krajiny. Sen dokazuje, že na rozdiel od väčšiny ostatných hladomorov došlo k prekvapivo vysokému počtu úmrtí v miestach, kde sa paradoxne produkovalo viac potravín na obyvateľa než inde v krajine. Nepružnosť v centrálne plánovanom systéme zásobovania potravinami zapríčinila podľa Sena najmenej polovicu úmrtí počas hladomoru. Aj Ralph Thaxton uvádza, že „Produkcia potravín vo všeobecnosti nepadla, ale došlo k strate dostupnosti potravín zapríčinenej maoistickým plným privlastnením všetkého štátom.“ Historik Jang Ťi-šeng opísal situáciu takto: „V Sin-jangu ľudia hladovali pri dverách skladov plného obilia, Keď umierali, kričali: "Predseda Mao, zachráň nás!". Ak boli otvorené sýpky, ako v Che-nane a Che-peji, nikto nezomrel. Umieralo sa tam, kde bola jediným záujmom úradníkov snaha naplniť kvóty pre odvod obilia požadovaného štátom.

Štát začal vyvážať nadmerné množstvo obilia z postihnutých oblastí v roku 1957, hoci produkcia obilia v celej Číne v rokoch 1957–1961 klesala. Existujú aj dohady, že štátni úradníci odhady počtu zozbieraného obilia nadsadzovali, aby sa vyhli postihom za nesplnenie úloh. V oblastiach, ako je provincia S’-čchuan, sa zber v rokoch 1958 – 1961 preukázateľne znížil, ale oficiálne čísla stále rástli. Peking v roku 1960 veril, že štátne sýpky obsahujú 50 miliárd ťinov obilia, v skutočnosti v nich však bolo 12,7 miliárd ťinov. Za zveličovaním výnosov tiež stáli propagandistické úderky, ktoré fungovali v rámci akcií Tri červené prápory a Hnutie socialistického vzdelávania. Aktivisti z týchto hnutí jazdili po celej Číne a fanatizovali davy a zodpovedných pracovníkov. Niektorí tým stratili akúkoľvek schopnosť racionálnej analýzy, iní boli zastrašení a ďalší to chápali tak, že nadhodnocovanie výnosov je požadované. Boli to aj tieto úderky, ktoré rozširovali konšpiračnú teóriu, že „roľníci predstierajú hlad, aby sabotovali štátny výkup obilia.“ Mnohí úradníci týmto šialeným konštrukciám uverili. Táto paranoidná atmosféra bola pripravená už predchádzajúcimi kampaňami (pozri Kampaň proti pravičiarom), ktoré práve roľníkov často označovali za konzervatívnych pravičiarov a spiatočníkov. Roľníci sa potom báli otvorene hovoriť o problémoch v družstvách a s dodávkami. Niektorí úradníci sa možno aj domnievali, že „utiahnutie skrutiek roľníkom,“ a to aj za pomoci hladu, je žiadaná štátna politika. Je tiež zrejmé, že najviac obetí hladomoru bolo v provinciách, kde miestne vlády boli najviac maoistické a naviazané na ústredie skôr ako na lokálne pomery.

Ďalšou z príčin katastrofy bola vládna kampaň za urýchlené zvýšenie výroby železa a ocele. Milióny roľníkov boli povolané do miest a zamestnané v železiarňach a oceliarňach. V rámci propagandistických kampaní roztavili mnohí poľnohospodári kovové časti poľnohospodárskych nástrojov v malých peciach, ktoré komunistická strana prikázala zakladať všade po krajine. Schopnosť obrábať pole sa tak prudko znížila.

Počas Veľkého skoku vpred bolo poľnohospodárstvo organizované do komún a pestovanie na súkromných pozemkoch bolo zakázané. Spolu so socialistickou kolektivizáciou vyhlásila ústredná vláda niekoľko zmien v poľnohospodárskych technikách, ktoré vychádzali z myšlienok sovietskeho pseudovedca Trofima Lysenka. Jednou z týchto myšlienok bolo zvýšenie hustoty výsadby. Nahustenie sadeníc bolo najskôr strojnásobené a potom ešte zdvojnásobené. Lysenko tvrdil, že rastliny rovnakého druhu si medzi sebou nekonkurujú. V skutočnosti však tento experiment viedol k nižším výnosom.

Ďalší experiment, známy ako „hlboká orba“, bol založený na nápadoch Lysenkovho kolegu Terentija Malceva, ktorý navádzal roľníkov po celej Číne, aby nepoužívali normálnu hĺbku orby 15–20 centimetrov a namiesto toho orali do hĺbky 1 až 2 metre. Teória hlbokej orby tvrdila, že najúrodnejšia pôda je hlboko v zemi a že hlboká orba povedie k silnému rastu koreňov rastlín. V skutočnosti sa však touto extrémne hlbokou orbou do vrchných vrstiev pôdy dostali horniny a piesok a sadenice v takej pôde naopak zakrpateli. Sú tiež doložené prípady, že miestni úradníci organizovali pre najvyšších straníckych predstaviteľov, vrátane Mao Ce-tunga, prehliadky „ Potemkinovských dedín,“ teda starostlivo pripravených polí, kde mali nové metódy prinášať zázračne vysoké výnosy. Táto situácia všeprestupujúcej lži a sebaklamu zabránila úradom na situáciu včas reagovať, pravdivé údaje si nikto netrúfal uvádzať.

Ďalším z tragických experimentov bola Kampaň proti štyrom škodcom. Občania boli vyzvaní, aby zabili vrabcov a iných voľne žijúcich vtákov, ktorí jedli semená plodín a znižovali tak úrodu. Milióny čínskych vidiečanov strieľali celé dni vtákmi, alebo vytvárali hluk, aby si vtáci nemohli sadnúť a zomreli vysilením. Výsledkom bola populačná explózia hmyzu, ktorý náhle nemal žiadne prirodzené nepriateľov v ekosystéme. Veľká časť hmyzu sa pritom živila pestovanými plodinami a zničila ich.

Podľa niektorých historikov komunistické vedenie trpelo aj ilúziou o nadbytočnej produkcii potravín v Číne. Historik Jang Ta-li uvádza, že z tejto ilúzie vyplynuli tri hlavné dôsledky: „Po prvé to viedlo k prechodu z pestovania obilia na pestovanie ekonomických plodín, ako je bavlna, cukrová trstina a repa.Po druhé vznikla ilúzia prezamestnanosti v poľnohospodárstve, čo viedlo k odvádzaniu veľkého množstva poľnohospodárskych pracovníkov do priemyslu. To ešte zvýšili dopyt štátu po obilí z vidieka. Ďalším dôsledkom ilúzie nadprodukcie obilia bolo zvýšenie jeho vývozu do zahraničia, aby boli získané prostriedky na nákup strojov v novovznikajúcich továrňach. Za túto politiku bol zodpovedný predovšetkým Čou En-laj."

Za ďalšiu z možných príčin je uvádzané zakladanie veľkých kolektívnych jedální po celej krajine, ktoré spočiatku dávali jedlo zadarmo, takže spotrebovali veľké množstvo potravín bez akejkoľvek regulácie. Tento jav bol však v celom kontexte katastrofy zrejme skôr druhotný.

Horšie bolo, že všetky tieto škodlivé zmeny v poľnohospodárstve a štruktúre hospodárstva sa časovo zhodovali s nepriaznivými poveternostnými podmienkami. V júli 1959 napríklad zaplavila východnú Čínu Žltá rieka. Podľa Centra pre katastrofy povodeň priamo alebo následným hladom zabila asi 2 milióny ľudí. Holandský historik Frank Dikötter však tvrdí, že ani tieto povodne neboli spôsobené neobvyklými výkyvmi počasia, ale masívnymi a zle naplánovanými zavlažovacími prácami, ktoré boli súčasťou Veľkého skoku vpred. Prišlo však aj sucho. V roku 1960 asi 60% poľnohospodárskej pôdy v severnej Číne neprijalo vôbec žiadny dážď. To viedlo nevyhnutne k zlej úrode. Avšak už v roku 1959 bol zber znížený o 15%. V roku 1960 potom bolo zozbieraných len 70% úrovne roku 1958. Podľa Čínskej štatistickej ročenky (1984) sa produkcia plodín znížila z 200 miliónov ton v roku 1958 na 143,5 milióna ton v roku 1960. To však nebol tak radikálny pokles, aby vysvetlil tak masívny hladomor.

Počet obetí náhľad|Zmeny v pôrodnosti a úmrtnosti počas Veľkého skoku vpred. Vládne odhady dodnes hovoria o 15 miliónoch mŕtvych. Ťu Te-chung, tajomník komunistickej strany Sin-jangu v rokoch 1959 a 1960, uviedol, prečo týmto oficiálnym odhadom neverí: "Išiel som do jednej dediny a videl som 100 mŕtvol. V ďalšej dedine ďalších 100 mŕtvol. Nikto im nevenoval pozornosť. Ľudia potom hovorili, že mŕtve telá často zjedli psi. To však nie je pravda. Všetky psy v tých oblastiach ľudia už dávno zjedli.“ Navyše, podobne ako pri sovietskom hladomore na Ukrajine (Holodomor), bolo lekárom zakázané uvádzať „hladovanie“ ako príčinu smrti na úmrtných listoch. Aj v samotnej Číne sa stále viac pôvodné údaje prehodnocujú. Li Čeng-žuej, bývalý predseda čínskeho Národného štatistického úradu (Guójiā Tǒngjìjú), v roku 1998 uviedol odhad 22 miliónov mŕtvych. Odhady západných historikov sú však stále ešte vyššie. Americká historička Patricia Buckley Ebreyová hovorí o 20-40 miliónoch mŕtvych. Americký demograf Ansley J. Coale o 27 miliónoch. Čínsky novinár Jang Ťi-šeng, ktorý o hladomore napísal knihu a v súčasnosti pôsobí na Hongkonskej univerzite, uvádza odhad 36 miliónov mŕtvych. S najvyšším číslom prišiel holandský historik Frank Dikötter: 45 miliónov. Jeho odhad je pritom založený na prístupe k len nedávno otvoreným lokálnym archívom. Podľa Diköttera však nešlo len o hladovanie, v rámci krízy štátne orgány ubili alebo umučili na smrť 2,5 milióna obetí. Išlo predovšetkým o roľníkov, ktorí boli pristihnutí pri krádeži jedla. Často boli pritom – okrem bitia – nútení z trestu napríklad jesť výkaly. Mnoho obetí tiež padá na vrub kanibalizmu. O jeho rozsahu si nemožno urobiť jasnejšiu predstavu, podľa mnohých zdrojov však bol „v 20. storočí bezprecedentný“.

Populácia v Číne však v inkriminovaných rokoch neklesla len v dôsledku umierania z hladu. Miera pôrodnosti klesla z 2,922% (1958) na 2,086% (1960) a miera úmrtnosti sa zvýšila z 1,198% (1958) na 2,543% (1960), zatiaľ čo priemerné čísla za roky 1962 – 1965 sú asi 4% a 1%. Čínsky novinár Jang Ťi-šeng dospel k záveru, že v dôsledku všeobecnej apatie a frustrácie sa nenarodilo 40 miliónov ľudí, takže „celková strata populácie Číny počas Veľkého hladomoru dosahuje 76 miliónov“.

Referencie

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Katastrofy v 1961 Kategória:Katastrofy v 1960 Kategória:Katastrofy v Číne Kategória:Hladomory Kategória:Dejiny Číny