Proces s Oskarom Valáškom a spol. 7.9. decembra 1953 pred vojenským kolégiom Najvyššieho súdu v Prahe bol jedným z politických procesov v pofebruárovom Československu, ktoré nasledovali po monsterprocese s „s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“. Cieľom procesu bolo vysporiadať sa s údajnými sionistami a buržoáznymi nacionalistami v ŠtB. V procese boli odsúdení siedmi „sionisti“Oskár Valášek (narodený ako Weiss), Matej Bel (Móric Blumenfeld), Šimon Čermák (Ladislav Porges), Mikuláš Horský (Mikuláš Samuel Stern), Juraj Glaser, Mikuláš Fodor a Martin Kraus a traja „buržoázni nacionalisti“: Teodor Baláž, Viktor Sedmík a Rudolf Viktorin. Vzhľadom na pôsobenie odsúdených v ŠtB a bezpečnostných zložkách sa títo stali obeťou nezákonností a represií, na ktorých sa predtým sami zúčastňovali.
Predohra Politické procesy v Československu boli významne ovplyvnené zahraničnopolitickou roztržkou medzi Sovietskym zväzom a štátom Izrael. Sovietsky zväz ako jedna z prvých krajín uznal existenciu židovského štátu po jeho vyhlásení 14. mája 1948 v nádeji, že nový štát bude na Blízkom východe sa stane sovietskym satelitom. Nadviazaním izraelskej spolupráce s USA vystriedal Izrael začiatkom 50. rokov Juhosláviu na mieste úhlavného nepriateľa Sovietskeho zväzu. Vo všetkých krajinách sovietskeho bloku započala kampaň boja proti tzv. sionizmužidovskému buržoáznemu nacionalizmu. Stalinova nedôvera voči Židom, posilnená konšpiračnými predstavami, povojnovými čistkami, obavami zo separatizmu v satelitných štátoch, ako aj provokáciami západných mocností, sa premietla do represívnych politických procesov v sovietskom bloku.
Vrcholným monsterprocesom v Československu (a rozsahom najväčší proces v celom východnom bloku) bol „proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“. Tento proces nasledoval po procese s László Rajkom v Maďarsku a Trajčo Kostovom v Bulharsku. Hlavným obvineným mal byť pôvodne Vladimír Clementis, no v priebehu vyšetrovania sa ním stal Rudolf Slánský, v rokoch 19491951 generálny tajomník ÚV KSČ a druhý muž komunistickej strany. Rudolfa Slánského, zatkli 23. novembra 1951 po tom, ako ŠtB zachytila údajný list zo Západu „velkému metařovi“, ktorým mal byť Slánský. Vyšetrovanie, riadené sovietskymi poradcami, smerovalo k vynúteným priznaniam k vykonštruovaným obvineniam zo sionizmu, špionáže a vlastizrady. V procese od 20. novembra do 27. novembra 1952 zazneli naučené výpovede a rozsudok prezentoval obžalovaných ako nástroje imperialistických mocností snažiacich sa oslabiť socialistický blok. Slánský bol obvinený aj zo zrady SNP a protištátnej činnosti na Ministerstve zahraničných vecí. Jedenásť obžalovaných bolo odsúdených na smrť, traja na doživotie. Až 11 osôb bolo v procese priamo označených za osoby židovského pôvodu.
Proces s Oskarom Valáškom a spol. Proces s Oskarom Valáškom a spol. bol jedným z následných procesov po procese so Slánským. Okrem sionistickej línie proces sledoval aj líniu tzv. „buržoázneho nacionalizmu“. Slovensko sa totiž v dôsledku víťazstva Demokratickej strany vo voľbách roku 1946 považovalo za slabý článok nielen v rámci Československa, ale aj v rámci celého východného bloku a preto mnohé politické procesy mali na Slovensku charakter boja proti údajnému slovenskému nacionalizmu a separatizmu.
Konštrukciu prípadu výrazným spôsobom ovplyvnila nedôvera pražskej centrály ŠtB k bezpečnostným zložkám na Slovensku. V apríli 1950 musel ŠtB opustiť Viktor Sedmík, prednosta odboru BA (ŠtB) Povereníctva vnútra. O dva mesiace ho nasledoval aj Rudolf Viktorin, prednosta koordinačného odboru Povereníctva vnútra. Hlavou slovenskej ŠtB sa stal Teodor Baláž, ktorý však tiež pôsobil len krátko. Vytvorením československého ministerstva národnej bezpečnosti začiatkom septembra 1950 zanikli totiž na Slovensku samostatné bezpečnostné zložky a ich útvary boli podriadené priamo novému ministerstvu. Tým vznikol priestor k rozsiahlej očiste slovenského bezpečnostného aparátu. Na jar 1951 bol zatknutý Teodor Baláž a s ním aj bývalý veliteľ spravodajského odboru na Povereníctve vnútra Matej Bel a zástupca krajského veliteľa ŠtB v Bratislave Šimon Čermák. Vo vyšetrovacej väzbe sa v januári 1952 ocitli aj Viktor Sedmík a Rudolf Viktorin.
Obžaloba Návrh žaloby proti skupine slovenských buržoáznych nacionalistov, sionistov a ďalších osôb pôsobiacich v bezpečnostnom aparáte na Slovensku vypracovala Správa vyšetrovania Ministerstva vnútra v Prahe. Politický sekretariát ÚV KSČ ho schválil 26. novembra 1953 a rozhodol o vykonaní neverejného procesu. Obžaloba obviňovala zaistených zo spolupráce s vykonštruovaným „protištátnym spikleneckým centrom“ vedeným Rudolfom Slánským a opierala sa o jeho vynútené priznania z procesu v roku 1952. Slánský a Karel Šváb mali podľa svojich výpovedí zasahovať do bezpečnostného aparátu prostredníctvom kádrových opatrení a dosadzovania „nepriateľských kádrov“. Šváb označil za spolupracovníkov Teodora Baláža, Daniela Okáliho, Šimona Čermáka, Mateja Bela, Juraja Glasera a ďalších. Za hlavnú riadiacu osobu „nepriateľov v bezpečnosti“ na Slovensku bol označený Oskar Valášek, pôsobiaci v rokoch 19471948 na kádrovom oddelení ÚV KSS a neskôr ako bezpečnostný referent ÚV KSS. Podľa obžaloby ho do funkcie presadili Rudolf Slánský, Štefan Bašťovanský, Karel Šváb a Koloman Moškovič. Valášek mal podporovať a kryť činnosť osôb označených ako sionisti a buržoázni nacionalisti, medzi nimi Mateja Bela, Šimona Čermáka, Mikuláša Horského, Gejzu Kršáka, Juraja Glasera, Egona Rotha, Rudolfa Viktorina, Viktora Sedmíka a Teodora Baláža a ďalších. Vyšetrovatelia určili Mateja Bela za vodcu sionistickej skupiny a Teodora Baláža za predstaviteľa slovenských buržoáznych nacionalistov. Spor medzi nimi z roku 1948 interpretovali ako konflikt dvoch protištátnych skupín, ktorý mal Valášek prekonať ich spojením. Obžaloba pritom ignorovala Belov odchod z bezpečnosti a dočasné preloženie Šimona Čermáka do Prahy.
Významnú časť obžaloby tvorili obvinenia súvisiace s emigráciou židovského obyvateľstva do štátu Izrael, ktorú vyšetrovatelia označili za ilegálnu. V skutočnosti boli emigrácie vyvolané nótou štátu Izrael z novembra 1948 požadujúcou umožnenie emigrácie 20 000 Židov z Československa. Emigrácia bola odsúhlasená československými orgánmi a podieľali sa na nej viaceré ministerstvá. So slovenským povereníctvom vnútra spolupracovali Židovská náboženská obec v Bratislave vedená Maxom Weissom, Ústredný zväz sionistický, Združenie fašistickým režimom rasovo prenasledovaných a Palestínsky úrad. Emigráciu administratívne zabezpečovali povereník vnútra Daniel Okáli, prednosta odboru ŠtB Rudolf Viktorin a jeho zástupca Viktor Sedmík a Mikuláš Horský za pasové oddelenie Povereníctva vnútra.
Obžaloba tvrdila, že títo funkcionári v spolupráci so sionistickými organizáciami umožňovali vývoz majetku v odhadovaný na 6 miliónov Kčs a kryli činnosť zahraničných spravodajských služieb.
Jednotlivým obžalovaným boli kladené za vinu sabotážne zásahy do činnosti Zboru národnej bezpečnosti, dosadzovanie „nepriateľských kádrov“, krytie kriminálnej činnosti a prijímanie úplatkov. Rudolf Viktorin a Viktor Sedmík mali presadzovať bývalých žandárov, zamestnancov Ústredne štátnej bezpečnosti, dôstojníkov „fašistickej slovenskej armády“ a podporovať nacionalistické koncepcie Daniela Okáliho. Teodor Baláž bol obvinený z krytia trestnej činnosti Jozefa Trojana a zo špionáže v prospech Juhoslávie. Matej Bel, vodca vykonštruovanej sionistickej skupiny, bol obvinený z organizovania ilegálnych transportov a Šimon Čermák z krytia pašovania tovaru z Rakúska a útekov za hranice. Ako kľúčový dôkaz bol použitý prípad z 27. februára 1949, keď pražská ŠtB zadržala v Devínskej Novej Vsi vlak s 58 poľskými Židmi a zaistila batožinu obsahujúcu šperky, drahé kovy, odevy. Podľa správy príslušníka ŠtB Houru emigranti nemali cestovné doklady ani vývozné povolenia. Do vyšetrovania mali zasiahnuť a intervenovať v prospech zaistených Matej Bel, Viktor Sedmík a ďalší funkcionári Povereníctva vnútra. Juraj Glaser bol obvinený z korupcie a Mikuláš Fodor zo spolupráce s americkou rozviedkou. Martin Kraus bol označený za sionistu dosadeného do ŠtB, ktorý sa mal podieľať na čiernom obchode a pašovaní.
Návrh obžaloby konštatoval, že všetci obžalovaní mali od roku 1945 až do svojho zatknutia praktizovať rozvratnú špionážnu a sabotážnu činnosť a pomáhať uskutočňovať nepriateľské ciele protištátneho spikleneckého centra vedeného Rudolfom Slánským. Žaloba zhrnula obvinenia do troch bodov: snaha rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie, úmyselné oslabovanie obrany štátu prostredníctvom sabotáže v bezpečnostnom aparáte a špionáž v prospech nepriateľských štátov. Obžalovaní boli stíhaní podľa Trestného zákona č. 86/1950 Zb. za velezradu, sabotáž a vyzvedačstvo, za ktoré zákon umožňoval uloženie najvyšších trestov vrátane trestu smrti.
Rozsudok Proces sa konal pred vojenským kolégiom Najvyššieho súdu v Prahe v dňoch 7.9. decembra 1953 a prebiehal podľa vopred pripraveného scenára. Predsedom senátu bol plukovník justície JUDr. Jaroslav Mančal. Súd uznal Oskara Valáška, Teodora Baláža, Mateja Bela, Šimona Čermáka, Mikuláša Horského a Juraja Glasera vinnými z trestného činu velezrady podľa § 78 a zo sabotáže podľa § 85 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. z. Rozsudok im pripísal snahu rozvrátiť ústavnú jednotu republiky, jej ľudovodemokratické zriadenie a porušiť povinnosti služby, pričom mali zneužívať svoje vysoké funkcie v ZNB a KSS. Teodor Baláž bol navyše odsúdený za zločin vojenskej zrady podľa zákona č. 50/1923 Zb. z. Oskar Valášek bol odsúdený na 23 rokov, Teodor Baláž a Matej Bel na 25 rokov, Šimon Čermák a Juraj Glaser na 18 rokov a Mikuláš Horský na 16 rokov odňatia slobody. Valáškovi a Balážovi bolo odňaté štátne občianstvo, Baláž bol zároveň vylúčený z vojska. Majetok prepadol štátu u Šimona Čermáka, Mateja Bela, Mikuláša Horského a Juraja Glasera, ktorým bola uložená aj strata čestných občianskych práv.
Rudolf Viktorin a Viktor Sedmík boli odsúdení za velezradu a sabotáž podľa zákona č. 231/1948 Zb. z. na 23, resp. 21 rokov odňatia slobody, so stratou štátneho občianstva a konfiškáciou majetku. Mikuláš Fodor bol za velezradu a sabotáž odsúdený na 12 rokov a stratu občianskych práv na päť rokov. Martin Kraus bol odsúdený na sedem rokov za sabotáž, keďže ako zamestnanec Povereníctva vnútra mal úmyselne poškodiť činnosť verejného orgánu; zároveň mu bol skonfiškovaný majetok.
Súd v rozsudku označil Oskara Valáška, Rudolfa Viktorina, Viktora Sedmíka, Teodora Baláža a Mateja Bela za mimoriadne nebezpečných pre spoločnosť a ich činnosť interpretoval ako súčasť medzinárodného protištátneho sprisahania. U Šimona Čermáka, Mikuláša Horského a Mikuláša Fodora konštatoval obmedzenejší rozsah trestnej činnosti, pričom ako poľahčujúce okolnosti zohľadnil ich mladý vek, neskúsenosť a spoluprácu s vyšetrovacími orgánmi. Juraj Glaser sa priznal len čiastočne, no súd prihliadol na jeho vek a podriadené postavenie.
Pri ukladaní trestov zohrával úlohu aj triedny pôvod odsúdených. Súd negatívne hodnotil sionistickú minulosť Mateja Bela, vojenskú a žandársku minulosť Viktora Sedmíka z obdobia Slovenskej republiky, „kapitalistické obdobie“ Rudolfa Viktorina a spoločenské zázemie Martina Krausa, ktorý „plně zapadl do prostředí buržoazních čachrářů s šmelinářů“. Napriek závažnosti obvinení dospel k záveru, že nejde o prípady vyžadujúce uloženie trestu smrti, a preto uložil dlhoročné tresty odňatia slobody. Priznania obžalovaných boli v procese vynútené.
Obnovenie procesu