Stratégos ( – stratégos; pl. στρατηγοί – stratégoi) bol v starovekom Grécku titul vojenského veliteľa. V demokratických Aténach sa tento titul vyvinul do podoby najvýznamnejšieho voleného štátneho úradu, ktorý v sebe spájal vojenské právomoci s rozhodujúcim politickým vplyvom.
Pôvod a vývoj úradu v Aténach Pôvodne velilo aténskym vojskám deväť archontov, pričom hlavné velenie mal archón polemarchos. Po Kleistenových reformách (508/507 pred Kr.) sa však systém zmenil. Od roku 501 pred Kr. začali Aténčania voliť zbor desiatich stratégov – jedného z každej z desiatich fýl.
Zlom nastal po bitke pri Maratóne (490 pred Kr.), kedy význam archonta polemarcha začal upadať. Od roku 487 pred Kr., kedy sa zaviedlo žrebovanie archontov, stratil polemarchos reálne velenie a jeho miesto fakticky nahradil zbor stratégov. S nárastom vojenskej moci získali stratégovia aj dominantný vplyv ako politickí vodcovia na ľudovom zhromaždení.
V poli si boli stratégovia formálne rovní. Ak bolo na výpravu vyslaných viacero veliteľov, v hlavnom velení sa podľa tradície striedali v dennom intervale. Tento systém mal zabrániť prílišnej koncentrácii moci, no v kritických situáciách viedol k nezhodám. Na rozdiel od väčšiny aténskych úradov, ktoré sa obsadzovali žrebom, boli stratégovia vyberaní priamou voľbou ľudovým zhromaždením (ekklésia) na obdobie jedného roka. Dôležitým demokratickým prvkom bola možnosť neobmedzeného opakovaného zvolenia, čo umožnilo osobnostiam ako Perikles udržať si vplyv po desiatky rokov.
Právomoci a zodpovednosť Zbor desiatich stratégov mal široké kompetencie, ktoré presahovali čisté vojenské velenie: Vojenské operácie: Vedenie pozemných vojsk a flotily, odvody vojakov a správa vojenských financií. Diplomacia: Vyjednávanie so zahraničnými poslami a podpisovanie predbežných zmlúv. Súdna moc: Právo zvolávať súdy vo veciach vojenských previnení.
Pri mimoriadne dôležitých výpravách mohol byť stratégovi udelený titul stratégos autokratór (), ktorý mu dával neobmedzenú právomoc prijímať rozhodnutia priamo v poli bez nutnosti konzultácie s ľudovým zhromaždením. Hoci mali stratégovia veľkú moc, podliehali prísnej kontrole. Po každom ťažení museli predložiť správu o svojej činnosti. Ak zlyhali, mohli byť odvolaní a postavení pred súd (procesy typu eisangelia). Príkladom takejto zodpovednosti bol Lysikles, popravený po porážke pri Chairóneii.
Premena úradu v 4. storočí pred Kr. V 4. storočí pred Kr. došlo k špecializácii úradu. Stratégovia už neboli volení len ako všeobecní velitelia, ale na konkrétne úlohy:
Stratégos epi ta hopla: Veliteľ hoplitov vysielaných do zahraničia. Stratégos epi tén chōran: Ochranca domáceho územia Attiky. Stratégos epi tas symmarias: Zodpovedný za financovanie vojenskej flotily.
Regionálne rozdiely v klasickom období Titul stratégos sa používal v celom gréckom svete s odlišnými právomocami: Sparta: Stratégovia mali obmedzenejšiu moc, keďže hlavné vojenské velenie prináležalo dvom kráľom. Syrakúzy: Úrad stratéga (najmä stratégos autokratór) sa stal často nástrojom na nastolenie osobnej tyranie, ako to demonštroval Dionýzios I.
Helenistické obdobie V helenistickom období sa funkcia stratéga ďalej transformovala: Grécke spolky: V Aitólskom a Achájskom spolku stáli stratégovia na čele federácie ako najvyšší úradníci so značnou vojenskou i politickou mocou. Ptolemaiovský Egypt: Titul stratégos prešiel na civilnú správnu funkciu. Stratégos bol správcom oblasti (nomos), zodpovedným za administratívu a dane, pričom mu podliehal rozsiahly aparát nižších úradníkov.
Etymologický a kultúrny odkaz
Slovo stratégos je zloženinou slov stratos (vojsko) a agein (viesť). Z tohto antického základu vznikol moderný pojem stratégia, ktorý sa dnes používa v širšom zmysle pre dlhodobé plánovanie nielen vo vojenstve, ale aj v politike či obchode.
Referencie
Pozri aj Archón Hoplita
Kategória:Staroveké Grécko Kategória:Vojenské hodnosti