Partizánsky boj v Bošáci bol bojom 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina s nemeckým práporom 708. divízie ľudových granátnikov odohrávajúci sa 20. októbra 1944 v bošáckej doline. Po boji Nemcami hodnotenom ako „tvrdá bitka“ a neúspešná operácia sa brigáda rozhodla opustiť podjavorinský kraj a presunúť sa k Žiline.

Predohra 12. októbra 1944 partizánsky oddiel Hurban 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením Miloša Uhra vykonal prepad nemeckej jednotky dislokovanej v škole a na pošte v obci Stará Turá. Po prepade sa partizáni z dôvodu možnosti odvetného úderu na ich tábor, z Krivosúd presunuli smerom na Španie. Počas tohto nočného pochodu bol zastrelený veliteľ brigády Dibrova. Existuje viacero verzií Dibrovovej smrti. Oficiálna komunistická historiografia pripisovala Dibrovovu smrť prestrelke s Nemcami, resp. uvádzala smrť v boji. Dizertačná práca Vladimíra Černého podporuje túto verziu opierajúc sa o ďalekopis 21. policajného pluku Schutzpolizei, v ktorom bola hlásená smrť jedného partizána (bez udania mena) v prestrelke s colníkmi a Einsatzkommandom Burger. Iná verzia operovala s vraždou vykonanou nemeckým konfidentom. Bedřich Placák, lekár brigády, nebol pri výstrele, ale na žiadosť sovietskych príslušníkov brigády spísal lekársku správu, v ktorej vyjadril názor, že nešlo o boj, ale o výstrel zo zálohy. Jozef Brunovský, ktorý sa stal po Dibrovovi veliteľom brigády, bol presvedčený, že Dibrova zabili Sovieti. Spomínal, že sa Dibrova v noci pred smrťou pohádal s Galickým (náčelníkom osob. oddielu brigády). Krátko po prestrelke hlásili sovietski partizáni na UŠPH do Kyjeva, že organizátorom Dibrovovej vraždy bol Miloš Uher. Zobrané osobné spomienky partizánov svedčia o tom, že Miloš Uher bol predvolaný na štáb brigády, kde mu hrozil partizánsky súd a likvidácia. Vtedy slovenskí partizáni pohrozili vzburou, ak nebude Uher prepustený.

Po smrti Dibrovu pokračovala brigáda na bošácke kopanice Španie. Podvečer rozložila tábor na kopanici Záhradská. Oznam o smrti veliteľa prijal UŠPH a 14. októbra vymenovali veliteľom brigády Jozefa Brunovského. Funkciu náčelníka štábu prevzal Grigorij Lošakov a komisárom celého zväzku naďalej zostal Dominik Kováč. Šéflekárom celej brigády sa stal Bedřich Placák. Nemecké jednotky sa po prepade Starej Turej a po hláseniach pohybu brigády zaktivizovali. Práve čoraz väčšie sústredenie „bánd“ v bošáckom priestore primälo nemecké jednotky k rozhodnutiu napadnúť a zlikvidovať ohlásené centrum povstalcov.

Bitka 20. októbra 1944 proti brigáde nastúpil jeden prápor nemeckej 708. divízie ľudových granátnikov a príslušníci Einsatzkommanda 13 z novozriadeného oporného bodu v Novom Meste nad Váhom na rozsiahlu vyčisťovaciu akciu v Bošáckej doline. Akcie sa zúčastnil aj novomestský oddiel POHG pod velením Jozefa Gašparíka (tri družstvá vyzbrojené guľometmi, puškami a ručnými granátmi).

Boj patril k najväčším ozbrojeným vystúpeniam medzi príslušníkmi II. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina a nemeckou brannou mocou. Podľa nemeckých prameňov sa na ňom zúčastnilo približne 500 partizánov, pričom boj označili za „tvrdú bitku“. Partizánsky štáb bol v tom čase rozložený — ako správne predpokladalo nemecké veliteľstvo — na kopanici Španie. V čase boja sa v tomto priestore nachádzalo 5 oddielov brigády: Uhrov, Benkovičov, Adamovičov, Gorianskeho (štábny) a Tuššov, približne 500 partizánov. Na príkaz štábu sa oddiel Hurban reorganizuje, veliteľom ostáva Uher, zástupcom veliteľa sa stal Lukáč Ivanič z Račisdorfu, komisárom Simeon Simeonovič Mudrahelja, náčelníkom rozviedky Ján Buban a veliteľom záškodníckej skupiny zostal Ján Rešetko. Bošácki kopaničiari však už partizánom neboli tak priaznivo naklonení ako v oblasti Starej Turej alebo Lubiny, dokonca vystupovali nepriateľsky a partizáni si ubytovanie museli vynútiť i násilím a nedovoľovali domácim odchádzať z kopaníc, čo vytváralo vzájomné napätie. Zásobovacia skupina oddielu Hurban sa v noci pred bojom nachádzala v Zemianskom Podhradí, kde rokovala s miestnym notárom vo veci zásobovania brigády.

Nemecké jednotky boli dislokované v obciach Ivanovce, Trenčianske Bohuslavice, Nové Mesto nad Váhom, Dolné Srnie, Moravské Lieskové, Bzince a Lubina. Útok bol zahájený z troch smerov: od kopanice Zabudišová na ľavé krídlo brigády, druhý od obce Zemianske Podhradie mal smerovať po severnej strane bošáckeho údolia na stred brigády a tretí prúd taktiež od Zemianskeho Podhradia smerom k Predbošáčke, kde zaujal vyčkávacie postavenie na severnej strane hlavnej cesty. Tu sa nachádzala aj zaisťovacia pomoc POHG. Útok sa spočiatku orientoval na ľavé krídlo a stred postavenia partizánov, tu bol však odrazený. Jednotky, ktoré zaujali útočné postavenie proti ľavému krídlu, využívali podporu v podobe ťažkých guľometov, avšak pre nerovný terén táto paľba nebola účinná. Približne o 11. hodine nemecká pechota podnikla opätovné útoky na stred brigády. Ťažisko útoku znášal oddiel Hurban, ktorý patril k najlepšie vyzbrojeným celkom brigády. Nemcom sa nedarilo partizánov vytlačiť do lesa. Ďalší postup im však znemožňovala krížová paľba oddielov Rázus a Hurban. Brigáde však postupne začalo dochádzať strelivo, preto o 16. hodine začala ustupovať k lesom.

Obe strany disponovali pomerne kvalitnou výzbrojou. Nemci mali k dispozícii automaty, guľomety a podporu mínometov a horského delostrelectva. Partizánska brigáda disponovala ťažkými guľometmi, mínometmi a údajne aj protitankovými delami. Najprudší útok na postavenie partizánov smeroval od Zemianskeho Podhradia. Boj trval prakticky celý deň, od ranných hodín až do zotmenia. Nemci museli operáciu pre tmu prerušiť a velenie ju hodnotilo ako neúspešnú. Anton Kamenický v partizánskom hlásení síce napísal, že nepriateľa partizáni niekoľkokrát zahnali späť. V skutočnosti partizáni začali nemecký prápor v jednej chvíli obkľučovať.

Dohra Nemecké hlásenie uvádzalo:

Nemecký štátny minister pre Čechy a Moravu K. H. Frank sa o boji pri hraniciach dozvedel neskoro, čo vytýkal veliteľovi nemeckých okupačných vojsk na Slovensku Hermannovi Hôflemu:

Podľa veliteľa Žandárskej stanice v Starej Turej Nemci pri hodnotení prestrelky mali dojem, že strieľa každý strom („jeder Baum schiest“). Bitka patrila k najväčšiemu ozbrojenému stretnutiu medzi príslušníkmi 2. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina a nemeckou brannou mocou. Nemci udávali 40 mŕtvych partizánov, 11 vlastných a 8 ranených. Neskôr hlásenie doplnilo nemecké straty o dvoch príslušníkov EK 13, troch zajatcov (1 Rus, 2 Česi) a ďalších 10 mŕtvych partizánov. Partizáni hlásili 3000 útočiacich Nemcov, z toho padlých od 160 po 234 a ranených 80. Z oddielu Miloša Uhra boli ľahko ranení Zoltán Urvay, František Kedroň, Jozef Nožička, Pavol Sapák. Ťažko ranení boli Martin Kavický, Antonín Kraus, Ľudovít Nevečeral, Jan Habáček, Bedfich Popelák a Michal Vráblik. V bitke padli Václav Nemčický, Ladislav Kapica, Juraj Berze, Ján Kubiš, Vojtech Staško a Ján Vráblik. Komisár brigády Dominik Kováč z boja dezertoval. Martin Kavický utrpel strelnú zlomeninu predlaktia.

Ranení boli uložení v stodolách na bošáckych kopaniciach, ale Bošáčania dostali strach a nástojili na tom, aby ranených previezli inde. Partizánom pomohli súrodenci Pastorkovci, ktorí mali chalupu za kopcom na lieskovských kopaniciach v osade Pod Javorom. Z kopaničiarov pomáhal Martin Jurica raneným partizánom až do februára 1945. Prenos nevládnych v jesennom počasí zamestnal takmer stovku chlapov. V Zakameničnom bol vytvorený dočasný lazaret. Martin Kavický sa ukryl v rodine Machajdíkovcov, ktorá bývala v chalupe nad osadou Cetuna.

Po boji sa brigáda kvôli zásobovacím problémom rozhodla rozmiestniť jednotlivé oddiely brigády na väčšom území. Takmer polovica totiž pôsobila na malom území podjavorinského regiónu. V kraji mal naďalej zostať oddiel Hurban v čele s Milošom Uhrom, ostatné zostávajúce skupiny brigády sa po porade na štábe začali presúvať smerom k Žiline.

Poznámky

Referencie

Kategória:1944 na Slovensku Bošáca Kategória:Česko-slovenský odboj počas druhej svetovej vojny Kategória:Bošáca Kategória:Bitky v 1944