Zväz slovenských partizánov (ZSP), podľa pôvodného pravopisu Sväz slovenských partizánov (SSP) bola stavovská organizácia združujúca partizánovúčastníkov Slovenského národného povstania pôsobiaca v rokoch 19451948. Cieľom zväzu bolo začleniť partizánov do mierového života a následne presadzovať ich požiadavky v spoločnosti. Organizácia napriek deklarovanej nadstraníckosti inklinovala či sa fakticky podriaďovala komunistickej strane a jej mocenským zámerom a aktívne sa podieľala na uchopení moci komunistickou stranou v novembri 1947 na Slovensku a vo februári 1948 v Československu. Počas februárového prevratu bola hlavnou ozbrojenou silou komunistickej strany na Slovensku.
História Partizáni na Slovensku Na Slovensku sa partizánske aktivity začali formovať ešte pred rokom 1944, spočiatku však išlo len o izolované skupiny bez širšej podpory obyvateľstva. Zlom nastal v roku 1944, keď sa partizánske hnutie rozšírilo vďaka sovietskym výsadkom organizovaným Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Vysadené organizátorské skupiny zohrali kľúčovú úlohu pri aktivizácii domáceho odboja, no zároveň neuváženými akciami a excesmi v Ružomberku, Turci, Brezne a inde spôsobili predčasné vypuknutie Slovenského národného povstania v nevýhodnom obrannom variante. Po 29. auguste 1944 sa partizáni stali významnou súčasťou povstaleckých síl, pričom ich počet dosahoval približne 9 000 až 12 000 bojovníkov. Riadenie partizánov bolo komplikované v dôsledku nejednotného velenia a vplyvu sovietskych orgánov. Koordinácii nepomohlo ani vytvorenie Hlavného štábu partizánskych oddielov 16. septembra 1944. Po potlačení povstania pokračovali partizáni v boji v horách, kde čelili nedostatku zásob a nepriaznivým podmienkam. Napriek tomu sa ich aktivita v roku 1945 opäť zvýšila a prispela k oslobodzovacím operáciám. Partizánske hnutie sa tak stalo neoddeliteľnou súčasťou protinacistického odboja na Slovensku, najmä v rokoch 19441945.
Rozpustenie partizánskych oddielov Koncom druhej svetovej vojny došlo k rozpadu pôvodných bezpečnostných štruktúr a vzniku dobrovoľných ozbrojených formácií, ako boli Revolučné gardy, Národné milície či Národná stráž. Tieto útvary, často podporované komunistami a kritizované nekomunistickými stranami, plnili funkcie revolučných bezpečnostných orgánov. Významnú úlohu v nich zohrávali partizáni, ktorí disponovali ako skúsenosťami tak i výzbrojou.
V priebehu februára 1945 vznikla na základe rozhodnutí Slovenskej národnej rady Národná bezpečnosť (NB), pričom koncom marca 1945 bolo nariadené rozpustenie milícií v oblastiach, kde už NB pôsobila. K 13. júnu 1945 ministerstvo národnej obrany nariadilo rozpustenie všetkých ozbrojených formácií mimo armády a pripravovaného Zboru národnej bezpečnosti. Úplnú likvidáciu týchto skupín potvrdil výnos ministerstva vnútra zo dňa 3. augusta 1945. Napriek tomu pretrvávali problémy s neorganizovanými zásahmi bývalých milicionárov.
Otázka ďalšieho osudu partizánov sa stala politickou agendou. Dohoda z 25. januára 1945 predpokladala ich začlenenie do armády, no napokon boli prevažne demobilizovaní. Partizáni začali masívne vstupovať predovšetkým do radov Národnej bezpečnosti. Jej uniformovanú zložku tvorili z 80 % najmä bývalí žandári spred roka 1945. V neuniformovanej zložke, tzv. NB-2, neskôr známej ako VI. a VII. odbor Ministerstva vnútra (MV), z ktorej sa postupne tvorila ŠtB, prevládol vplyv KSS, ktorá si sem dosadila bývalých partizánov či účastníkov SNP. Tu dochádzalo k svojvoľným, radikálnym činom a k používaniu nezákonných metód. KSS si tak pripravovala spoľahlivé kádre pre budúcnosť v duchu slov Viliama Širokého, že „všade budeme robiť kompromisy, len v bezpečnosti nie“.
SNR však reagovala aj nariadením č. 15/1945 a zriadením Komisie pre likvidovanie náležitostí partizánov, ktorá riešila ich evidenciu, sociálne zabezpečenie a pracovné uplatnenie. Dňa 8. apríla 1945 vznikol v Košiciach partizánsky referát pod vedením Jaroslava Šolca, ktorý zabezpečoval evidenciu, demobilizáciu, sociálnu starostlivosť a integráciu partizánov. 26. apríla 1945 bol ustanovený prípravný výbor na čele s Karolom Šmidkem, spolu s Igorom Daxnerom, Samuelom Falťanom a Jaroslavom Šolcom, všetci menovaní boli členmi KSS. Organizácia prijala pracovný názov Zväz partizánov na Slovensku, mala byť „spolkom nepolitickým“ a jej cieľom malo byť presadzovanie protifašistických tradícií, hájenie záujmov partizánov a podpora rodín padlých.
Celoslovenská konferencia v Bratislave 15.16. mája 1945 sa uskutočnila celoslovenská konferencia partizánov v Bratislave, kde bol zvolený ústredný výbor: predsedom sa stal Karol Šmidke, podpredsedami Ernest Bielik a Igor Daxner, tajomníkom Vladimír Ružanskij. Organizácia prijala názov Zväz slovenských partizánov (ZSP) a začala vydávať časopis Partizán (23. júna 1945). Vznikol aj ústredný sekretariát s vedúcimi oddelení, medzi nimi Šolc, Falťan či Imrich Tomčík.
Úlohou ZSP bolo preverovanie členov, vydávanie legitimácií, zakladanie miestnych organizácií a evidencia padlých. Postupne sa však objavili problémy s neoverenými členmi a narušením disciplíny. K poslaniu zväzu sa po tejto konferencii zaradilo aj prečistenie „od partizánskych príživníkov a od pliagy“.
Na mimoriadnej konferencii 21. júla 1945 v Bratislave, zvolanej Karolom Šmidkem, došlo v rámci boja o mocenské pozície k reorganizácii vedenia: funkcií boli pozbavení Ružanskij a Tomčík, predsedníctvo udržal Šmidke, generálnym tajomníkom sa stal Viliam Žingor, podpredsedami Milan Polák, Pavol Marcely a Michal Sečanský. Konferencia prijala v rozpore s pôvodnými stanovami rezolúciu zdôrazňujúcu politickú angažovanosť ZSP a potrebu očisty radov.
Podriadenosť ZSP komunistickej strane demonštrovala najmä osoba Karola Šmidkeho, ktorý bol predsedom ZSP a súčasne (do augusta 1945) predsedom KSS a predsedom Zboru povereníkov.
Konferencia v Bojniciach Dňa 25. augusta 1945 sa v Turčianskom Svätom Martine konalo zhromaždenie označované ako prvý zjazd slovenských partizánov. Výsledkom bola rezolúcia deklarujúca podporu národným výborom a Slovenskej národnej rade, požiadavky na uznanie zásluh partizánov a záväzok očisty vlastných radov od „nepravých živlov“ ako aj spoločnosti od kolaborantov.
Organizačná činnosť Zväzu slovenských partizánov sa sústredila na budovanie okresných odbočiek, evidenciu členstva a spoluprácu s ministerstvom národnej obrany. Vyvrcholením bola celoslovenská konferencia v dňoch 1.2. decembra 1945 v Bojniciach za účasti približne 200 delegátov. Predseda K. Šmidke sa pre haváriu a zranenie nezúčastnil, rokovanie viedol generálny tajomník V. Žingor. Referáty predniesli Falťan a Žingor, pričom poukázali na sociálne, organizačné i morálne problémy partizánov a zdôraznili potrebu disciplíny a aktívnej účasti na verejnom živote.
Prijatá rezolúcia sa venovala politickým, hospodárskym, kultúrnym a sociálnym otázkam. Zdôrazňovala očistu spoločnosti od kolaborantov, reformy v armáde a bezpečnosti, obnovu hospodárstva, pozemkovú reformu, rozvoj školstva a zavedenie sociálnych istôt. Súčasne obsahovala požiadavky na právne postavenie partizánov a ich väčšie zapojenie do verejných štruktúr. Súčasťou rezolúcie bola aj požiadavka zrovnoprávnenia žien.
Reakcie na konferenciu boli rozdielne: Komunistická strana Slovenska podporovala požiadavky ZSP, zatiaľčo Demokratická strana bola opatrnejšia; výrok jej predsedu Jozefa Lettricha „partizáni patria medzi hrdinov, ktorých budú ospevovať slovenskí spisovatelia a básnici. Ale už skončili svoje poslanie...“ vyvolal u partizánov kritiku.
Otázka apolitickosti Zväz slovenských partizánov (ZSP) sa formálne riadil stanovami, ktoré od svojho vzniku obsahovali aj ustanovenia o politickom charaktere organizácie. Dočasné stanovy z 26. apríla 1945 deklarovali, že „sväz je spolkom nepolitickým“. Rovnaký princíp preberal aj návrh stanov z roku 1946. V pripomienkovom konaní však vznikla diskusia o vhodnosti pojmu „nepolitický“. Osvetový referent J. Lenárt z Popradu navrhol jeho nahradenie termínom „nadstranícky“, keďže úplná nepolitickosť podľa neho neodrážala realitu účasti partizánov v politicky motivovanom protifašistickom odboji. Argumentoval, že partizánske hnutie bolo prirodzene spojené s politickými cieľmi a že organizácia by mala mať možnosť aktívne vstupovať do verejného života. Tento návrh bol akceptovaný a vo finálnom znení stanov sa ustálil pojem „sväz je spolok nadstranícky“.
Deklarovaná nadstraníckosť však bola v praxi spochybňovaná. Odborná literatúra, memoáre aj zahraničné štúdie sa zhodujú, že ZSP bol od svojho vzniku výrazne ovplyvnený Komunistickou stranou Slovenska (KSS). Táto blízkosť mala korene už v období Slovenského národného povstania a partizánskeho odboja, kde komunisti zohrávali významnú organizačnú a ideologickú úlohu. K. Bacílek v roku 1945 zdôrazňoval, že KSS bola vedúcou silou odboja a partizánskeho hnutia. Podobne G. Husák na košickej konferencii KSS v roku 1945 deklaroval rozhodujúcu úlohu strany pri organizovaní ozbrojeného odporu a partizánskych jednotiek.
Previazanosť prejavovala aj personálne. Mnohí vedúci funkcionári ZSP boli členmi KSS. Podobná situácia existovala aj na úrovni ústredného sekretariátu a regionálnych odbočiek, kde dominovali členovia alebo sympatizanti komunistickej strany. Na regionálnej úrovni bola previazanosť ešte zreteľnejšia. V mnohých okresoch boli predsedovia odbočiek ZSP zároveň aktívnymi funkcionármi KSS alebo kandidátmi Národného frontu. Členstvo ZSP bolo prevažne ľavicovo orientované, pričom aj nečlenovia KSS často sympatizovali s jej programom. Tento stav viedol k tomu, že organizácia sa v politickej praxi správala ako prirodzený spojenecký nástroj KSS.
Napriek tomu sa vo vnútri ZSP objavovali aj hlasy požadujúce dôsledné dodržiavanie nadstraníckosti. Najvýraznejšie ich reprezentoval V. Žingor, ktorý kritizoval rastúcu politizáciu zväzu a jeho jednostranné viazanie na KSS. Na Žingora nadviazali s ním spriaznení partizáni z martinskej OO ZSP, bývalí príslušníci 2. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Vo svojej rezolúcii z marca 1947 požadovali, aby sa ÚS ZSP dôsledne pridržiaval stanov a pôsobil ako spolok nadstranícky, ktorý nie je „vo vleku jednej politickej strany.“
Vzťah medzi ZSP a KSS bol pritom komplexný a vzájomne výhodný. ZSP poskytoval KSS politickú oporu, mobilizačný potenciál a legitimitu v očiach verejnosti. Komunistická strana naopak zabezpečovala partizánom sociálne výhody, pracovné uplatnenie a ochranu. Zároveň podporovala ich zapojenie do bezpečnostných a štátnych štruktúr. Význam ZSP sa prejavil najmä v neskoršom období politickej krízy v roku 1947 a počas udalostí februára 1948, keď sa jeho členovia aktívne postavili na stranu KSS.
Program očisty Najvýraznejšou oblasťou angažovanosti bývalých partizánov združených v Zväze slovenských partizánov bola problematika tzv. „očisty“ verejného života. Tento pojem chápali ako odstránenie bývalých exponentov režimu HSĽS a Slovenskej republiky, ako aj osôb označovaných za kolaborantov s nacistickým Nemeckom, z verejných funkcií v štátnej správe, politike, hospodárstve, cirkvi a armáde. ZSP patril medzi odbojové organizácie, ktoré sa tejto agende venovali v rokoch 19451947.
Už od roku 1945 členovia ZSP deklarovali potrebu dôsledného „prečistenia“ verejného života. Ich postoj bol ideovo podporovaný Komunistickou stranou Slovenska, ktorá na žilinskej konferencii v auguste 1945 vyhlásila, že „je povinnosťou každého protifašistického bojovníka“ sledovať očistu verejného života od „národne a štátne nespoľahlivých živlov“. ZSP sa s touto líniou stotožňoval a zároveň kritizoval pomalý priebeh retribučného súdnictva a činnosť ľudových súdov (ĽS), ktoré považoval za nedostatočne prísne a často ovplyvnené príslušníkmi Demokratickej strany.