Proces „Štefan Chalmovský a spol.“ 25. októbra 1946 pred senátom Krajského súdu v Bratislave bol prvým z vykonštruovaných politických procesov v povojnovom Československu, ktorý sa odohral ešte pred Februárovým prevratom 1948 v rokoch 19451946. Prevažne komunistickí príslušníci VI. odboru Povereníctva vnútra a ŠtB vykonštruovali fiktívnu ilegálnu skupinu a budovali obraz rozsiahleho „ľudáckeho podzemia“ snažiaceho sa o rozbitie ČSR a obnovenie slovenského štátu. Došlo k použitiu brutálnych vyšetrovacích metód, pri ktorých poručík Karol Baroš ubil reťazou k smrti zadržaného Tibora Benkoviča. Proces mal vyvolať obavy z rozpadu štátu a legitimizovať zásah komunistov. Obžalovaných z ilegálnej činnosti bolo 31 osôb, no (v tom čase ešte politicky nezávislý) Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s obžalobou a odsúdil obžalovaných len na tresty v rozmedzí 1 až 10 mesiacov (7 osôb bolo zbavených obžaloby), pričom po započítaní doby väzby boli obžalovaní vrátane vedúceho skupiny Štefana Chalmovského prepustení na slobodu. Štefan Chalmovský, Albert Púčik a Augustín Huba však boli obratom zatknutí a obvinení podľa retribučných nariadení Slovenskej národnej rady z viacnásobnej zrady na povstaní a protipartizánskej činnosti. VI. odbor povereníctva vnútra podal ešte 2. novembra 1946 na všetkých troch menovaných nové trestné oznámenie s návrhom na zaradenie do pracovného tábora podľa nariadenia SNR č. 105/1945 Zb. z. a n. Všetci traja sa v januári 1947 dostali do pracovného tábora v Ústí nad Oravou, odkiaľ Chalmovský aj Púčik neskôr utiekli do zahraničia. Prípad sa stal archetypom podobných politických procesov v nasledujúcom období.
Predohra Situácia na povojnovom Slovensku bola komplikovaná, keďže Slováci a Česi získali počas vojny odlišnú skúsenosť. Na Slovensku pretrvávala u časti obyvateľstva nostalgia za obdobím vojnového štátu a nedôvera k obnovenému režimu. Týkalo sa to aj aktérov sledovaných udalostí, často bývalých členov Hlinkovej mládeže, ovplyvnených ľudáckou ideológiou. Významnú úlohu zohrávali aj emócie spojené so zánikom režimu a aktivitami slovenského exilu v Rakúsku a Nemecku, ktoré sa zo Slovenska javili optimistickejšie, než boli v skutočnosti.
V tomto prostredí sa formovala skupina okolo Štefana Chalmovského (pôvodne Szatmáryho), absolventa Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže a pracovníka Spravodajského oddelenia Hlavného veliteľstva HM. Spolu s ďalšími bývalými aktivistami nesúhlasil s obnovenou ČSR a reagoval na obavy z centralizmu a osobné obmedzenia, vrátane problémov so štúdiom či zamestnaním. Povojnový režim, označovaný ako ľudovodemokratický, obmedzoval politickú súťaž a občianske práva, čo zvyšovalo nespokojnosť. Neexistencia politickej reprezentácie katolicizmu a zásahy proti cirkvi situáciu ešte vyhrocovali.
Chalmovský koncom 2. svetovej vojny pred príchodom frontu emigroval, ale po skončení vojny sa rozhodol pre návrat. Na Slovensku sa plánoval napojiť na organizáciu Slovenskej tajnej ochrany (STO), no táto organizácia založená a vedená Jozefom Vicenom fakticky neexistovala. Okolo Chalmovského sa preto začala formovať neformálna skupina priateľov, ktorá sa spočiatku venovala najmä diskusiám. Patrili k nej napríklad Albert Púčik, Jozef a Augustín Hubovci, Bruno Bezák či Ladislav Kočan. Na stretnutí 15. augusta 1945 sa rozhodli pre konkrétnejšiu činnosť a začali budovať organizáciu s politickými aj spravodajskými cieľmi.
Zásadný vplyv na ďalší vývoj mal príchod Antona Kšinanta, bývalého okresného tajomníka HSĽS a zástupcu veliteľa Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy v Zlatých Moravciach. Anton Kšinant sa po úteku z väzby Okresného ľudového súdu v Zlatých Moravciach skrýval pred retribúciou. On presadil transformáciu skupiny na ilegálnu organizáciu sympatizantov HSĽS s celoslovenskou pôsobnosťou. Predpokladal pritom širokú podporu obyvateľstva, čo sa ukázalo ako nerealistické. Skupina začala s náborom členov prostredníctvom osobných kontaktov a zároveň vydávala ilegálne noviny Slovák, ktorých vznik inicioval Kšinant.
Program organizácie zdôrazňoval boj proti komunizmu, obranu kresťanských hodnôt a obnovu slovenskej štátnosti, či už v rámci federalizovanej ČSR alebo širšej stredoeurópskej federácie. Reflektoval aj kritiku nacizmu a obavy z komunizmu. Organizačné smernice však vykazovali silnú kontinuitu s predchádzajúcim režimom. Predpokladali budovanie konšpiračných buniek, evidenciu „nepriateľov“ a rozsiahlu spravodajskú činnosť zameranú proti komunistom, štátnym orgánom i ďalším skupinám vrátane Židov. Spravodajská činnosť zahŕňala sledovanie politických funkcionárov, bezpečnostných zložiek, armády, Židov, ako aj pokusy o infiltráciu legálnych strán. Tento prístup diskreditoval skupinu už v čase jej existencie a neskôr ovplyvnil hodnotenie protikomunistického odboja. Napriek ambíciám však skupina zápasila s nedostatkom financií a organizačných možností.
Objavovali sa aj predstavy o ozbrojenom vystúpení v prípade konfliktu medzi USA a ZSSR. Anton Tunega z osobnej iniciatívy kúpil štyri samopaly nájdené po prechode frontu, išlo však skôr o individuálnu iniciatívu. Skupina nebola schopná reálneho vojenského zásahu. Podobné úvahy boli ovplyvnené aj správami o tzv. „bielych partizánoch“ a ozbrojenom odpore v iných krajinách sovietskej sféry.
Spojenie so zahraničím bolo slabé a závislé od nespoľahlivých kuriérov, ako bol František Paňko, ktorý sa venoval najmä pašovaniu. Chalmovský nadviazal kontakt aj s Vladimírom Štubňom, ktorý sprostredkoval požiadavky Ladislava Jankoviča na spravodajské informácie. Napriek snahám sa však nepodarilo zabezpečiť stabilnú komunikáciu; dokonca ani zakúpená vysielačka nebola funkčná. Exilové kruhy sa o činnosti skupiny dozvedeli až neskôr, najmä po jej odhalení koncom roku 1945.
Zatýkanie, vyšetrovanie a väzba Keďže sa skupina ilegálov okolo Antona Kšinanta a Dr. Štefana Chalmovského postupne rozrastala a upozorňovala na seba šírením letákov, nemohla zostať dlho nepovšimnutá. Už na jeseň 1945 sa bezpečnostné orgány začali intenzívne zaoberať vlnou letákových akcií po celom Slovensku. Vedenie 2. oddelenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti, Ústredne politického spravodajstva a od decembra 1945 VI. odboru Povereníctva vnútra (okolo Rudolfa Viktorina) nadobudlo presvedčenie o existencii rozsiahleho „ľudáckeho podzemia“. V skutočnosti však išlo prevažne o izolované aktivity jednotlivcov a malých skupín, ktoré sa navzájom inšpirovali a snažili vytvárať dojem širšej organizovanosti.
K odhaleniu skupiny prispelo viacero faktorov. Podľa interného dokumentu Povereníctva vnútra sa vyšetrovanie začalo po zistení protištátnych výrokov v jednej bratislavskej vinárni. Vyšetrovaní pochádzali z topoľčianskeho okresu, čo viedlo k vyslaniu spravodajcu poručíka Karola Baroša. Ten v regióne odhalil existenciu tajnej organizácie, údajne napojenej na „bielych partizánov“ a „bielu gardu“. Ďalšie informácie získala polícia pri zatýkaní na Liptove začiatkom novembra 1945, keď našla ilegálne výtlačky časopisu Slovák a kontakty na Chalmovského.
Bezpečnostné orgány vyhodnotili skupinu ako nebezpečnú, hoci ešte len v počiatočnom štádiu. Za jej vodcu považovali Antona Kšinanta, ktorý sa mal skrývať v horách, a za hlavného organizátora v Topoľčanoch Dr. Štefana Chalmovského. V analýzach sa objavili aj nepravdivé tvrdenia o zapojení bývalého ministra obrany Štefana Haššíka, toho času však v emigrácii. Vyšetrovatelia konštruovali obraz rozsiahleho podzemia s politickým krídlom, ozbrojenými jednotkami a pomocným zborom.
Koncom novembra 1945 pristúpili bezpečnostné zložky k zatýkaniu. Operáciu viedol Jozef Ilčík a podieľali sa na nej Matej Bel, Šimon Čermák, Rudolf Jánošík, Ján Kubač, Juraj Glazer a Karol Baroš. Významnú úlohu zohralo aj Vojenské obranné spravodajstvo (OBZ) v Nitre pod vedením Viliama Šalgoviča. Oficiálne hlásenia tvrdili, že v dňoch 26.29. novembra 1945 boli odhalené ilegálne organizácie HSĽS, Hlinkovej mládeže a „bielych partizánov“. Tieto správy však značne zveličovali realitu. Takzvaný „pomocný zbor“ uvádzaný v správach napríklad tvorila skupina mladistvých z obce Bojná (Ján Macko, Teodor Lukoťka, Štefan Krajčík a ďalší), ktorí sa stretávali a pod vplyvom Chalmovského aktivít pomáhali s rozmnožovaním letákov. Ich činnosť mala skôr charakter dobrodružnej hry než organizovaného odboja. Zbrane, ktoré získali, pochádzali z povojnového prostredia a slúžili aj na predaj.
Podobne aj „bieli partizáni“ boli skôr konštrukciou než reálnou silou. František Pišta a Štefan Kucek, označovaní ako „majori Hlinkovej gardy“, boli v skutočnosti utečenci z väzenia, ktorí sa ukrývali v lesoch a živili pytliactvom. Ich vlastné vystatovanie a opilecké incidenty, vrátane pokusu o útok na stanicu Národnej bezpečnosti, prispeli k šíreniu legendy o ozbrojenom odpore. Výpovede svedkov potvrdzujú, že ich činnosť mala kriminálny, nie politický charakter.
Bezpečnostný aparát však tieto skutočnosti interpretoval ako dôkaz existencie organizovaného podzemia napojeného na cirkev, exil aj zahraničné sily. Cieľom bolo zastrašiť politické elity, najmä Demokratickú stranu, a zdôrazniť vlastnú nevyhnutnosť. Vznikol obraz sprisahania pripravujúceho prevrat a rozpad ČSR.
Vyšetrovanie sprevádzali brutálne metódy. Poručík Karol Baroš sa stal symbolom násilia; pri výsluchoch používal bitie, ktoré viedlo k vynúteným priznaniam. V jednom prípade dokonca zbil na smrť Tibora Benkoviča. Takto získané výpovede ďalej posilňovali konštruovaný obraz rozsiahlej ilegálnej siete.
Napriek tomu nemožno úplne vylúčiť, že bez zásahu by sa aktivity skupiny mohli rozvinúť, najmä v oblasti spravodajstva pre exil. Zatýkanie totiž predišlo plánovanému stretnutiu Chalmovského s Jozefom Vicenom a Jozefom Bačkorom, ktoré mohlo viesť k koordinácii aktivít. Reálne by však išlo skôr o hľadanie spolupráce než o riadenie rozsiahleho podzemia.
Prípad „Chalmovský a spol.“ ukazuje, ako bezpečnostné orgány povojnového Československa kombináciou reálnych faktov, domnienok a nátlakových metód vytvorili obraz neexistujúceho sprisahania, ktorý sa stal základom pre neskoršie politické procesy.
Proces Na prelome rokov 1945 a 1946 bolo v rámci policajného zásahu zatknutých niekoľko desiatok osôb. VI. odbor povereníctva vnútra podal trestné oznámenie na 33 osôb. Trestné oznámenie bolo založené na protokoloch z výsluchov ŠtB. Všetkých 33 osôb bolo obvinených zo zločinu „združovania štátu nepriateľského“ podľa § 25 zákona č. 320/1940 Sl. z. v znení zákona č 16/1941 Sl. z. (zákon na ochranu republiky z čias slovenského štátu, ktorý platil až do roku 1947): „Menovaní tvorili tajnú ilegálnu organizáciu, ktorá si zobrala za cieľ samostatný slovenský štát, znovu na čele s Dr. Jozefom Tisom, jeho oslobodenie s použitím hociakých prostriedkov, teda i zbraní, ich zbieranie, uskladňovanie, rozširovanie protištátnych tlačív, vydávanie ilegálneho časopisu ,Slováka‘, smernice, ako aj situačných správ. Obnovila samozrejme ilegálne HSĽS, HM a podobné organizácie, spolupracovala so všetkými k tomuto účelu pritiahnutými ľuďmi.“ V tejto fáze začal bezpečnostný aparát prepájať odhalené skupiny s Demokratickou stranou, čím uplatnil taktiku neskôr využitú v roku 1947. Spojovacím článkom sa stal farár Ondrej Ďuriš z Nádaša pri Trnave, ktorý sa začiatkom marca 1946 priznal k šíreniu ilegálneho časopisu Slovák. Uviedol aj kontakty s predstaviteľmi Demokratickej strany, vrátane Alexandra Vidu a Dr. Jozefa Lettricha, pričom spomenul snahy zapojiť katolíckych aktivistov do jej podpory. Podľa zachovaného záznamu bol ochotný spolupracovať s orgánmi Národnej bezpečnosti a ovplyvňovať ilegálne prostredie.