Marusia Čuraj (* 1625, Poltava, Republika oboch národov, dnes Ukrajina† 1652/1653, Poltava, Ruské cárstvo, dnes Ukrajina) bola (sčasti mýtická) ukrajinská ľudová speváčka a poetka z obdobia povstania Bohdana Chmeľnyckého, ktorá podľa rozprávaní žila v meste Poltava. Pripisuje sa jej autorstvo radu známych poloľudových piesní (Oj, ne chody, Hryciu, ta j na večornyci, Kotylysia vozy z hory, Zasvystaly kozačeňky...).

Od obdobia 60. rokov 20. storočia prebiehajú diskusie o Marusi Čuraj ako o historickej postave. Jej existenciu potvrdil znalec hudobného umenia Leonid Serhijovyč Kaufman, kým Hryhorij Antonovyč Nuďha ju považoval za literárnu legendu stvorenú Alexandrom Alexandrovičom Šachovským. Neexistujú o nej žiadne zdokumentované informácie, predstavuje iba určitý symbol a zosobnenie ukrajinskej ženyľudovej poetky.

Životopis Informácie o živote Marusi Čuraj sa zakladajú na zromantizovanej biografii v románovej novele Alexandra Alexandroviča ŠachovskéhoMarusia, malorosijska Safo (po slovensky Marusia, maloruská Sapfo) z roku 1839. Na základe rozprávaní sa narodila v roku 1625 (podľa iných verzií v roku 1628 alebo 1629) v rodine kozáckeho stotníka Hordija, jedného z hlavných predstaviteľov protipoľského povstania, ktorý bol vo Varšave na hranici upálený. Po jeho smrti ostala žiť s mamou v Poltave. Ich dom sa nachádzal na brehu rieky Vorskla neďaleko Monastiera povýšenia svätého kríža.

V mladosti mala veľa nápadníkov, medzi ktorými bol mladý kozák Ivan Iskra. Jej partnerom sa však stal Hryc Bobrenko (podľa iných zdrojov Hryc Ostapenko), za ktorého sa tajne vydala. Odišiel na vojnu, sľúbil jej, že sa vráti, čakala naňho 4 roky. Keď sa však vrátil z vojny, nevrátil sa k nej, lebo sa zamiloval do inej dievčiny Hanusi pochádzajúcej zo zámožnej rodiny z Poltavy. Nevediac sa preniesť cez to, ako ju milý podviedol, chcela sa otráviť nápojom z jedovatej byliny, ktorú tajne vzala od miestnej bosorky. Nápoj však zhodou okolností vypil Hryc.

V lete 1652 ju poltavský súd odsúdil na smrť, ale bola oslobodená v rámci amnestie Bohdana Chmeľnyckého. Ako trest musela ísť na púť do Kyjeva. Podľa jednej verzie, keď sa však vrátila v roku 1653 do Poltavy, zomrela vo veku 28 rokov. Podľa iných verzií zomrela v Poltave v roku 1652 na následky suchôt krátko po udelení amnestie.

Piesne V rámci ukrajinského folklóru sa Marusia Čuraj považuje za autorku približne 20 poloľudových piesní:

Vijuť vetry (po slovensky Vetry vejú). Sydyť holub na berezi (po slovensky Sedí holub na breze). Zelenyj barvinočku (po slovensky Zelená zimozeleň). Na horodi verba riasna (po slovensky Na hrade vŕba hustá). Oj, ne chody, Hryciu, ta j na večornyci (po slovensky Oj, nechoď Hryc, na priadky). Hryciu, Hryciu, do roboty (po slovensky Do práce, Hryc, Hryc). Zasvystaly kozačeňky (po slovensky Zahvízdali kozáčky). Kotylysia vozy z hory (po slovensky Gúľali sa vozy z hory). Išov Mylyj Horoňkoju (po slovensky Išiel milý hôrkou).

Marusia Čuraj najčastejšie čerpala motívy pre svoje piesne zo svojho života. Preto sa jej životopis zakladá na dielach, na legendách, na rozprávaniach a na spomienkach súčasníkov, ktoré sa však v písomnej forme nezachovali.

Historiografia Marusia Čuraj, talentovaná skladateľka piesní, sa stala inšpiráciou pre viaceré osobnosti pôsobiace v ukrajinskej kultúre. Tému otrávenia neverného milého Levko Ivanovyč Borovykovskyj spracoval do balady Čarivnycia (po slovensky Bosorka) a Stepan Vasyľovyč Rudanskyj do balady Rozmaj (po slovensky Mandragora) z roku 1854. Na počesť Maursi Čuraj dramatik Volodymyr Stepanovyč Aleksandrov vytvoril operetu Oj, ne chody, Hryciu... (po slovensky Oj, nechoď Hryc) a Mychajlo Petrovyč Staryckyj napísal rovnomennú operetu. Ako prvý spracoval život Marusi Čuraj Hryhorij Maksymovyč Borkovskyj, ktorý na základe rozprávania starého poltavského kozáka napísal drámu Marusia Čuraj – ukrajinska pisnetvorka (po slovensky Marusia Čuraj – ukrajinská skladateľka). O osem rokov neskôr Volodymyr Ivanovyč Samijlenko napísal veršovanú drámu Marusia Čurajivna (po slovensky Marusia Čurajina), ktorú doplnil o vymyslené informácie.

V roku 1839 v knihe Sto russkich literatorov (po slovensky Sto ruských literátov) vyšla románová novela o živote Marusi Čuraj od Alexandra Alexandroviča ŠachovskéhoMarusia, malorosijska Safo (po slovensky Marusia, maloruská Sapfo), kde na začiatku uviedol, že obsah diela sa zakladá na historických faktoch. Alexandr Alexandrovič Šachovskoj nebol folklorista, informácie o Marusia Čuraj získal od Hryhorija Kvitku-Osnovianenka, ktorý o nej zbieral informácie, tie sa však nezachovali.

Oleksandr Andrijovyč Škľarevskyj napísal biografický náčrt Marusia Čuraj, malorosijska spivačka (po slovensky Marusia Čuraj, maloruská speváčka) publikovaný v časopise Pčela (po slovensky Včela). Uviedol, že piesne Marusi Čuraj sa najčastejšie viažu s jej osobným životom, ako aj mnoho zozbieraných folklórnych materiálov o nej.

V priebehu 19. storočia vzniklo veľa vedeckých a odborných prác venujúcich sa Marusi Čuraj. Napríklad vo viaczväzkovom slovníku Russkij biografičeskij slovar (po slovensky Ruský bibliografický slovník) sa nachádza článok Marusia Čuraj od Vadyma Ľvovyča Modzalevského, kde uvádzal: „Z piesní, ktoré jednoznačne patria Marusi, sú najznámejšie Vijuť vitry, Oj ne chody, Hryciu, Hryciu, Hryciu, do roboty, Sydyť holub na berezi, Kotylysia vozy z hory a ďalšie.“. Nikolaj Nikolajevič Golicyn v svojom článku venovanom Marusi Čuraj ju opísal ako „improvizátorku ukrajinských piesní“ a ako jednu z najlepších speváčok svojej doby. Peter Vladimirovič Vladimirov, ruský literárny historik a profesor Kyjevskej univerzity, v svojom článku Pervyje russkije pisateľnicy XVIII veka i učastije russkoj ženščiny v razvitii narodnoj slovesnosti i drevnerusskoj pismennosti (po slovensky Prvé ruské spisovateľky 19. storočia a účasť ruských žien na rozvoji ľudovej slovesnosti a staroruskej literatúry) uviedol: „Piesne Marusi Čuraj patria do prvej polovice 18. storočia. Nevieme, do akej miery je správne jej pripisovať známe maloruské piesne Vijuť vitry, vijuť vitry alebo Oj ne chody, Hryciu a ďalšie, ale bezpochyby Marusia Čuraj bola improvizátorkou niektorých maloruských piesní.“. Považoval ju za reálnu osobu.

Podľa názoru Mychajla Stepanovyča Vozňaka boli Marusi Čuraj pripísané aj piesne, ktoré zrejme nevytvorila. Ako dôvod uviedol informácie nachádzajúce sa v románovej novele Alexandra Alexandroviča ŠachovskéhoMarusia, malorosijska Safo (po slovensky Marusia, maloruská Sapfo) z roku 1839, ktorý podľa neho pripísal Marusi Čuraj aj ďalšie piesne z obdobia Chmeľnyckého povstania.

Hoci sa zápisy o Marusi Čuraj z obdobia, kedy žila, nezachovali (stratili sa v archívoch), tieto odborné práce svedčia o význame Marusi Čuraj v ukrajinskom folklóre. Leonid Serhijovyč Kaufman uviedol nasledujúce informácie: Keď ukrajinský sovietsky básnik Ivan Jevtychijovyč Chomenko zbieral materiály pri tvorbe dramatickej poémy Maryna Čuraj (po slovensky Maryna Čuraj), našiel v materiáloch kozáckych politikov z obdobia 15. až 17. storočia výrok Marusi Čuraj. V konečnom dôsledku však predstavuje jediný dokument vykresľujúci Marusiu Čuraj ako reálnu osobu.

Rad ukrajinských literárnych vedcov potvrdilo, že životopis Marusi Čuraj v románovej novele Alexandra Alexandroviča ŠachovskéhoMarusia, malorosijska Safo (po slovensky Marusia, maloruská Sapfo) z roku 1839 vznikol na základe predstáv autora. Jej postava bola neskôr v literatúre mystifikovaná, nakoľko neexistujú historické zdroje potvrdzujúce informácie o jej živote.

Pamiatka

Po Marusi Čuraj boli pomenované ulice vo viacerých mestách na UkrajineVolodymyr, Dnepropetrovsk, Zolote, Zolotonoša, Kaluš, Kamianske, Kolomyja, Konotop, Kramatorsk, Kremenčuk, Kryvyj Rih, Lysyčansk, Myrhorod, Rivne, Stebnyk, Chodoriv a Černivci. V meste Poltava bol v roku 2006 odhalený pamätník Marusi Čuraj.

Odraz v kultúre Marusia Čuraj a jej diela sa stali motívmi pre diel viacerých ukrajinských autorov:

Levko Ivanovyč Borovykovskyj v roku 1834 napísal baladu Čarivnycia (po slovensky Bosorka). Kyrylo Topoľa napísal v roku 1837 divadelnú hru Čary (po slovensky Čary). Alexandr Alexandrovič Šachovskoj napísal románovú novelu Marusia, malorosijska Safo (po slovensky Marusia, maloruská Sapfo) predstavujúcu zromantizovanú biografiu ľudovej speváčky, poetky. Stepan Vasyľovyč Rudanskyj napísal baladu Rozmaj (po slovensky Mandragora) v roku 1854. Na počesť Maursi Čuraj dramatik Volodymyr Stepanovyč Aleksandrov v roku 1876 vytvoril operetu Oj, ne chody, Hryciu... (po slovensky Oj, nechoď Hryc). Marko Lukyč Kropyvnyckyj v roku 1882 publikoval divadelnú hru Daj serciu voľu, zavede v nevoľu (po slovensky Daj srdcu vôľu, privedie ťa do nevole). Mychajlo Petrovyč Staryckyj napísal v roku 1887 operetu Oj, ne chody, Hryciu... (po slovensky Oj, nechoď Hryc). Ako prvý život Marusi Čuraj spracoval Hryhorij Maksymovyč Borkovskyj, ktorý na základe rozprávania starého poltavského kozáka napísal drámu Marusia Čurajukrajinska pisnetvorka (po slovensky Marusia Čurajukrajinská skladateľka) vydanú v roku 1887. Volodymyr Ivanovyč Samijlenko napísal veršovanú drámu Marusia Čurajivna (po slovensky Marusia Čurajina) publikovanú v roku 1896. Oľha Julianivna Kobyľanska v roku 1909 vydala románovú novelu V nediľu rano ziľľa kopala (po slovensky V nedeľu ráno bylinky okopávala). Ivan Kindratovyč Mykytenko v roku 1934 publikoval historickú hru Marusia Šuraj (po slovensky Marusia Šuraj), ktorú vytvoril prerobením operety Oj, ne chody, Hryciu... (po slovensky Oj, nechoď Hryc) Mychajla Petrovyča Staryckého. Ivan Jevtychijovyč Chomenko napísal dramatickú poému Maryna Čuraj (po slovensky Maryna Čuraj) vydanú v roku 1967. Ľubov Vasylivna Zabašta v roku 1968 publikovala dramatickú poému Divčyna z lehendy (po slovensky Dievča z legendy). Borys Illič Olijnyk napísal poému Do tijeji Čurajivny (Parubocka balada) (po slovensky Do tejto Čuraje: balada mládencov), ktorá bola publikovaná v rámci zbierky básní Hora (po slovensky Hora) v roku 1975. V roku 1978 mal premiéru film Oj ne chody, Hryciu, ta j na večornyci (po slovensky Oj, nechoď Hryc, na priadky). Televízna dráma vznikla na základe operety Mychajla Petrovyča Staryckého Oj, ne chody, Hryciu... (po slovensky Oj, nechoď Hryc...) z roku 1887. Film režíroval Rostyslav Oleksandrovyč Syňko. Hlavné postavy vo filme stvárnili Antonina Volodymyrivna Leftij, Ivan Jaroslavovyč Havryľuk, Kosťantyn Petrovyč Stepankov a Zoja Savyč. Lina Vasylivna Kostenko v roku 1979 publikovala historický veršovaný román Marusia Čuraj (po slovensky Marusia Čuraj). Román sa skladá z deviatich častí. Autorka za dielo v roku 1987 získala Nacionaľnu premiju Ukrajiny imeni Tarasa Ševčenka (po slovensky Národnú cenu Ukrajiny Tarasa Ševčenka). Román zobrazuje príbeh lásky Marusi Čuraj a Hrycka Bobrenka s nešťastným osudom na pozadí udalostí v období polovice 17. storočia na Ukrajine. Valentyn Lukyč Čemerys v roku 1990 vydal historickú románovú novelu Zasvit vstaly kozačeňky... (po slovensky Zasvetla vstaly kozáčky...).

V umeleckom zobrazení sa obrazu Marusi Čuraj venovali aj ďalší spisovatelia (Ivan Juchymovyč Senčenko, Marija Stepanivna Voľvač, Józef Bohdan Zaleski, Oľha Mykolajivna Čiumina...).

Referencie

Iné projekty

Zdroje

. . . . . . . . . . .

Kategória:Narodenia v 1625 Kategória:Ukrajinci Kategória:Ukrajinskí básnici Kategória:Ukrajinskí speváci