Svitozar Mychajlovyč Drahomanov (* 11. júl 1884, Ženeva, Švajčiarsko† 4. december 1958, Rochester, Spojené štáty) bol ukrajinský ekonóm, prekladateľ, novinár, akademik a lektor. Patril k členom Ukrajinskej viľnej akademije nauk (po slovensky Ukrajinská slobodná akadémia vied) v Spojených štátoch a predsedal Komisiji dľa zibraňňa i vyvčeňňa naukovo-literaturnoji spadščyny M. Drahomanova (po slovensky Komisia pre zozbieranie a pre výskum vedecko-literárneho dedičstva Mychajla Drahomanova). Bol členom Ukrajinského nacionaľno-deržavného sojuzu (po slovensky Ukrajinský národno-štátny zväz) a Centraľného komitetu Ukrajinského nacionaľno-deržavného sojuzu (po slovensky Ústredný výbor Ukrajinského národno-štátneho zväzu).

Mychajlo Petrovyč Drahomanov, jeho otec, bol významný ukrajinský historik, filozof, ekonóm a občiansky činiteľ. Mal dve sestryLidiju Mychajlivnu Šyšmanovu, spisovateľku, novinárku a prekladateľku, a novinárku Ariadnu Mychajlivnu Truš. Bol bratranec Lesi Ukrajinkyspisovateľky a prekladateľky patriacej k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom, Mychajla Petrovyča Kosača, fyzika, meteorológa, spisovateľa a prekladateľa, Oksany Oleksandrivny Drahomanovovejspisovateľky a právničky.

Životopis Svitozar Mychajlovyč Drahomanov sa narodil 11. júla 1884 v meste Ženeva, kedy tam v nútenej emigrácii žil Mychajlo Petrovyč Drahomanov s manželkou Ľudmylou a so staršou dcérou Lidijou.

Základné vzdelanie získal v Ženeve. Keď sa otec 28. septembra 1889 stal profesorom v Sofii a rodina sa presťahovala do Bulharska, dva roky sa učil na francúzskej základnej škole. V roku 1892 nastúpil na štúdium na prestížnu strednú školu Janson de Sailly v Paríži, kde býval u Goldsteinovcov, u priateľov svojho otca. Po otcovej smrti sa rozhodol študovať na vysokej škole v Ženeve. vľavo|náhľad|Drahomanovci a Kosačovci. Na pozvanie svojej tety Oľhy Petrivny Drahomanovej-Kosač prišiel v decembri 1897 do Kyjeva. Najskôr sa doma učil ruštinu s tetou Oľhou a so sesternicou Lesiou, následne nastúpil do tretieho ročníka Štvrtého chlapčenského gymnázia, kde už študoval o štyri mesiace od neho starší bratranec Mykola Petrovyč Kosač. Ukrajinský duch v dome Kosačovcov a blízkeho okruhu známych Oľhy Petrivny Drahomanovej-Kosač mali v prvom rade vplyv na proces národného uvedomenia Svitozara (nakoľko sa narodil v zahraničí, a až na strednej škole sa dostal do ukrajinského prostredia). Štúdium na gymnáziu ukončil v roku 1904, ako maturant na odkaz venovaný Laryse napísal: „Dorogoj „malenkoj mame“ ot blagodarnogo brata, kotoryj, blagodaria jej, postupil v gimnaziju. 19/V/1904“ (po slovensky: Drahej „malej mame“ od vďačného brata, ktorý sa vďaka nej dostal na gymnázium. 19. máj 1904).

V roku 1904 začal študovať na chemickom oddelení Kyjevského politechničného instytutu Oleksandra II (po slovensky Kyjevský polytechnický inštitút cára Alexandra II.). Takmer na konci svojho štúdia však zistil, že vyštudovaná oblasť nepredstavuje jeho poslanie.

V roku 1909 tak zanechal polytechniku a v štúdiu pokračoval na Kyjivskom komercijnom instytute (po slovensky Kyjevský obchodný inštitút), kde študoval na ekonomickom oddelení do roku 1915. Ako študent prejavoval záujem o socialistickú literatúru, bol členom Rossijskej social-demokratičeskoj rabočoj partiji (po slovensky Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana). Svitozar Mychajlovyč Drahomanov sa v roku 1914 oženil s Antonijou Škurskou, s ktorou žil v Kyjeve. S manželkou Antonijou Škurskou mal syna Mychajla, ktorý zahynul v koncentračnom tábore, a tri dcéryĽudmylu, Nataliju a Ariadnu. V čase prvej svetovej vojny od roku 1915 do roku 1917 slúžil v Zemgore.

V období ukrajinskej štátnosti sa angažoval do štátotvorného procesu. Na ministerstve práce Úradu Ukrajinskej ľudovej republiky zastával funkciu zástupcu riaditeľa jedného departmentu. V období Ukrajinského štátu pracoval vo Vseukrajinskom sojuze zemstv (po slovensky Všeukrajinský zväz okresov), ktorý v apríli 1918 zriadil Symon Vasyľovyč Petľura.

Po potlačení procesu tvorby ukrajinského samostatného štátu zostal na Ukrajine, kde pracoval na rôznych úradoch. V rokoch 1919 a 1920 patril k členom kolégia Kooperatívnej sekcie štátnej rady národného hospodárstva v Kyjeve. Medzi rokmi 1919 až 1922 viedol inštruktorský oddiel kooperujúcich novín Siľskyj hospodar (po slovensky Dedinský hospodár). V rokoch 1920 a 1921 bol korektorom a sekretárom kyjevského časopisu Biľšovyk (po slovensky Boľševik). Zároveň zastával funkciu riaditeľa spoločensko-ekonomického oddielu poľnohospodárskej strednej školy v obci Myrocke.

Od jesene 1922 pôsobil ako lektor na Instytute narodnoji osvity (po slovensky Inštitút verejného vzdelávania) v Kyjeve. Stal sa aj rektorom Kyjivského architekturného instytutu (po slovensky Kyjevský inštitút architektúry). Keď došlo k zjednoteniu Kyjivského architekturného instytutu (po slovensky Kyjevský inštitút architektúry) s Kyjivským instytutom plastyčnych mystectv (po slovensky Kyjevský inštitút plastiky), bol vymenovaný do funkcie prorektora novovytvoreného Kyjivského chudožňoho instytutu (po slovensky Kyjevský inštitút umenia). Do roku 1926 spolupracoval s denníkom Proletarska pravda (po slovensky Proletárska pravda). Následne päť rokov do roku 1931 pracoval v kyjevskom štúdiu Ukrfiľm. V roku 1930 bol vylúčený z vedeckej práce. Vypovedal ako svedok v záležitosti Centraľného komitetu Ukrajinskoji partiji socialistiv-revoľucioneriv (po slovensky Ústredný výbor Ukrajinskej strany socialistov-revolucionárov), kedy obhajoval Serhija Stepanovyča Ostapenka, ministerského predsedu Ukrajinskej ľudovej republiky. V období rokov 1931 až 1933 striedal viaceré pracovné pozície. Jeho publikácie neboli publikované, okrem toho pracoval aj v štátnom technickom vydavateľstve. V roku 1933 bol konzultantom Naukovo-doslidného instytutu komunaľnoji hihijeny Hipromistu (po slovensky Vedecko-výskumný inštitút verejnej hygieny Hipromist-u) v meste Charkov. V rokoch 1934 a 1935 pracoval na oddelení oblastnej správy v meste Kyjev. Koncom roka 1935 bol vzhľadom na súhlasný postoj k Ukrajinskej ľudovej republike vylúčený z verejného života a zbavený práva na penzijné zabezpečenie v starobe. Odvtedy si nemohol nájsť stabilnú pracovnú pozíciu. Venoval sa prekladom textov z francúzštiny pre vydavateľstvo Mystectvo (po slovensky Umenie).

Medzi rokmi 1941 až 1943 pracoval vo Vseukrajinskej spilke spožyvščych kooperatyvnych operacij (po slovensky Všeukrajinský spolok združených spotrebných operácií). V roku 1942 bol odborným konzultantom Muzeja-archivu perechodovoji doby (po slovensky Múzeum a archív prechodného obdobia), ktorý viedol Oleksandr Petrovyč Ohloblyn. Pod jeho vedením sa v tom roku stal aj členom Komisije dľa rozhľadu pytaňňa pro ukrajinski emblemy (po slovensky Komisia pre otázku ukrajinských symbolov) spolu s Natalijou Dmytrivnou Polonskou-Vasylenko, s Volodymyrom Varlamovyčom Mijakovským, s Petrom Petrovyčom Kurinnym a s Valentynom Andrijovyčom Šuhajevským. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Lesi Ukrajinky 11. a 12. septembra 1943 sa v Dome vedcov uskutočnilo vedecké zasadnutie, kde prečítal referát s názvom Lystuvaňňa Lesi Ukrajinky z Mychajlom Drahomanovym (po slovensky Dopisovanie si Lesi Ukrajinky s Mychajlom Drahomanovom). Svitozar Mychajlovyč Drahomanov sa v septembri 1943 s rodinou presťahoval z Kyjeva do Ľvova. V roku 1944 sa presťahoval do Prahy, kde pracoval v Muzeu osvobozeneckého boje Ukrajiny (po slovensky Múzeum bojov za oslobodenie Ukrajiny).

V apríli 1945 sa dostal do utečeneckého tábora v nemeckom meste Regensburg. V tom čase si dopisoval s Volodymyrom Kyrylovyčom Vynnyčenkom a pracoval na pracoval na Ukrajinskom technično-hospodarskom instytute (po slovensky Ukrajinský technicko-hospodársky inštitút).

Od roku 1951 žil v Spojených štátoch. Viedol Ukrajinskú viľnu akademiju nauk (po slovensky Ukrajinská slobodná akadémia vied) v Spojených štátoch a predsedal Komisiji dľa zibraňňa i vyvčeňňa naukovo-literaturnoji spadščyny M. Drahomanova (po slovensky Komisia pre zozbieranie a pre výskum vedecko-literárneho dedičstva Mychajla Drahomanova). Bol profesorom a prvým rektorom Ukrajinského technického hospodárskeho instytutu (po slovensky Ukrajinský technický hospodársky inštitút) v New Yorku.

Svitozar Mychajlovych Drahomanov na následky choroby zomrel 4. decembra 1958 v meste Rochester, kde je pochovaný na mestskom cintoríne.

Literárno-publicistická činnosť V roku 1909 začal písať zápisy z ciest po Švajčiarsku iniciované Olenou Pčilkou pre časopis Ridnyj kraj (po slovensky Rodný kraj). V časopise v roku 1910 tiež publikoval ukrajinský preklad poviedky Ivana Šyšmanova Cikava postať (po slovensky Zaujímavá osoba) z bulharčiny. Udržiaval kontakty s viacerými periodikami: Slovo (po slovensky Slovo), Rada (po slovensky Rada), Gorodskoje (po slovensky Z mesta), Izvestija kijevskoj golovnoj dumy (po slovensky Správy Kyjevskej hlavnej dumy), Narodna sprava (po slovensky Štátne záležitosti), Narodna kooperacija (po slovensky Národné družstevníctvo), Kooperatyvna zoria (po slovensky Družstevnícka hviezda), Ukrajinska kooperacija (po slovensky Ukrajinská spolupráca), Robitnyča hazeta (po slovensky Robotnícke noviny), Vestnik kooperaciji (po slovensky Vestník spolupráce) a Bulletin cooperation International (po slovensky Medzinárodný bulletin spolupráce).

Svitozar Mychajlovyč Drahomanov napísal rad článkov, kde sa venoval téme európskych federácií a celkovo problematike federalizmu. Bol autorom spomienok na Lesiu Ukrajinku, zároveň aj článku Vplyv Mychajla Drajomanova na Lesiu Ukrajinku (po slovensky Vplyv Mychajla Drahomanova na Lesiu Ukrajinku). Svojmu otcoviMychajlovi Petrovyčovi Drahomanovovi venoval viaceré práceMychajlo Drahomanov (po slovensky Mychajlo Drahomanov), Nauka Mychajla Drahomanova (po slovensky Veda Mychajla Drahomanova), Žyťťa Mychajla Drahomanova (po slovensky Život Mychajla Drahomanova), M. P. Drahomanov proty doktora D. Doncova (po slovensky Mychajlo Petrovyč Drahomanov proti doktorovi Dmytrovovi Ivanovyčovi Doncovovi) či Velykyj emigrant M. Drahomanov (1841 – 1895) (po slovensky Veľký emigrant Mychajlo Drahomanov (1841 – 1895)). Vzťahu medzi Lesiou Ukrajinku a Mychajlom Petrovyčom Drahomanovom sa venoval v publikácii Z perepysky Lesi Ukrajinky z Mychajlom Drahomanovym (po slovensky Z listov Lesi Ukrajinky s Mychajlom Drahomanovom). Z francúzštiny preložil práce Mychajla Petrovyča Drahomanova Federalistyčnyj panslavizm (po slovensky Federalistický panslavizmus) a Viľna spilka (po slovensky Slobodný spolok). Zostavil bibliografiu publikácií svojho otcaBibliohrafičnyj pokažčyk literaturno-krytyčnych i literaturno-istoryčnych vyslovľuvaň M. P. Drahomanova za perepysoju z sučansnykamy (po slovensky Bibliografický zoznam literárno-kritických a literárno-historických vyjadrení Mychajla Petrovyča Drahomanova podľa prepisov súčasníkov) a Drahomanijana na 1861 – 1940 (po slovensky Drahomaniáda z rokov 1861 – 1940).

Referencie

Zdroje

. . .

Kategória:Narodenia 11. júla Kategória:Narodenia v 1884 Kategória:Úmrtia 4. decembra Kategória:Úmrtia v 1958 Kategória:Ukrajinci Kategória:Ukrajinskí ekonómovia Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Ukrajinskí vedci Kategória:Ukrajinskí emigranti Kategória:Ukrajinská diaspóra Kategória:Ukrajinská diaspóra vo Švajčiarsku Kategória:Ukrajinská diaspóra v Bulharsku Kategória:Lesia Ukrajinka