Lidija Šišmanova, rod. Drahomanova (* 17. október 1865, Kyjev, Ruská ríša, dnes Ukrajina† 7. február 1937, Sofia, Tretia bulharská ríša, dnes Bulharsko) bola ukrajinská spisovateľka, novinárka, divadelná a hudobná kritička, prekladateľka a občianska činiteľka.

Mychajlo Petrovyč Drahomanov, jej otec, bol významný ukrajinský historik, filozof, ekonóm a občiansky činiteľ. Mala dvoch súrodencovsestru Ariadnu Mychajlivnu Truš, novinárku, a brata Svitozara Mychajlovyča Drahomanova, ekonóma a novinára. Bola neterou Oleny Pčilky, spisovateľky, etnografičky, prekladateľky a folkloristky, a sesternicou Lesi Ukrajinkyspisovateľky a prekladateľky patriacej k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom. Ivan Šišmanov, jej manžel, bol bulharský literárny vedec, etnograf a diplomat pôsobiaci ako bulharský veľvyslanec v Ukrajinskom štáte. V oblasti diplomacie pôsobil aj jej syn Dimitr, politik, diplomat, literárny vedec, spisovateľ a dramaturg pôsobiaci v rokoch 1943 a 1944 vo funkcii ministra zahraničných vecí Bulharska.

Životopis Lidija Šišmanova sa narodila 17. októbra 1865 v meste Kyjev v rodine Mychajla Petrovyča Drahomanova a Ľudmyly Mychalivnej Drahomanovej. Vyrastala vo Švajčiarsku, kde rodina žila v exile. Študovala na univerzite a na konzervatóriu v Ženeve.

Začiatkom 70. rokov 19. storočia rodina nútene emigrovala do zahraničia, kedy rok žili v Nemecku a dva roky žili v Taliansku. Už ako 8-ročná ovládala ukrajinčinu, ruštinu, nemčinu, francúzštinu a trochu aj taliančinu. Cárske úrady v roku 1876 zakázali Mychajlovi Petrovyčovi Drahomanovovi prednášať na univerzitách. Navždy tak opustil Kyjev. Najskôr žil vo Viedni, neskôr emigroval do Švajčiarska.

Lidija Šyšmanova na jeseň v roku 1876 sa presťahovala s mamou do Ženevy, kde už študovala počas strednej školy. Učila sa u privátnych profesorov, študovala na filologickej fakulte Université de Genève v Ženeve. Absolvovala kurzy komparatívnej literárnej histórie a lekcie z filozofie. V rámci štúdia sa venovala histórii umenia, štýlu, kompozícii a umeleckému prednesu. Na súkromnom konzervatóriu sa učila hrať na fortepiane. Učila sa partitúry, spievala árie, účinkovala v operách. Dokázala zaspievať rôzne tóny. Dobre hrajúc na fortepiane spopularizovala tvorbu Mykolu Vitalijovyča Lysenka, ktorý jej venoval romancu Sadok vyšnevyj kolo chaty (po slovensky Višňový sad pri chalupe) z roku 1868 citujúc Tarasa Hryhorovyča Ševčenka.

Mychajlo Petrovyč Drahomanov, jej otec, mal veľký vplyv na jej osobnosť a učeniepovažovala ho za „učiteľa svojho života“. Švajčiarsko považovala za svoj druhý domov (vlasť), nakoľko tam vyrastala a sformovala sa jej osobnosť.

V rokoch 1884 a 1885 ukončila štúdium na univerzite a na konzervatóriu.

Lidija Šišmanova v roku 1885 začala pôsobiť ako prekladateľka. Ako prvé preložila dielo Marija (po slovensky Marija) od Tarasa Hryhorovyča Ševčenka. Mychajlo Petrovyč Drahomanov jej navrhol, aby do francúzskeho časopisu Le Melusine (po slovensky Meluzína) preložila bulharské náboženské legendy, ku ktorým v roku 1888 napísal úvod a komentáre. Legendy vyšli aj v samostatnom knižnom vydaní v Paríži. Dlhé roky taktiež prispievala do francúzskych novín La Bulgarie (po slovensky Bulharsko), kde propagoval bulharskú kultúru, literatúru a umenie. Napísala rad článkov o politickej situácii v Bulharsku, na Ukrajine, na Balkáne a v západnej Európe, ako aj o vedeckých úspechoch a o právach žien v Bulharsku.

Začiatkom roku 1886 sa zoznámila s bulharským študentom Ivanom Šišmanovom, ktorý prišiel študovať do Ženevy na Université de Genève predovšetkým pre to, aby študoval u Mychajla Petrovyča Drahomanova.

9. januára 1889 sa za Ivana Šišmanova vydala. Presťahovali sa spolu do Bulharska, kde v rámci verejného i kultúrneho života sa angažovala v oblastiach práv žien a rozvoja bulharského umeniado mesta Sofia. V nasledujúcom roku sa narodil ich jediný syn Dimitr. Pôrod bol komplikovaný, preto jej otec sa im usiloval čo najviac pomôcť, hoci už pôsobil ako vedúci katedry histórie na univerzite v meste Sofia, zatiaľ čo mama so staršou sestrou Ariadnou bola stále vo Švajčiarsku.

Bola zakladateľkou bulharského hudobného tovarišstva, ktoré oficiálne vzniklo 12. februára 1893. Aleko Konstantinov, ktorý sa zúčastnil ustanovujúceho valného zhromaždenia tovarišstva, sa stal sekretárom a celú udalosť opísal v humoristickej básni. Podľa jeho slov sa valné zhromaždenia uskutočnilo v salóne Lidije Šišmanovej, pričom na ňom bolo približne 20 dám s vyšším vzdelaním. K členkám hudobného tovarišstva patrili aj Ľudmyla Mychajlivna Drahomanova a Ariadna Mychajlivna Truš. Ľudmyla Mychajlivna Drahomanova darovala tovarišstvu zbierky diel Mykolu Vitalijovyča Lysenka. V salóne zároveň vzniklo aj maliarske tovarišstvo, na ktorého výstavách vystavovala svoje diela Ľudmyla Mychajlivna Drahomanova. LIdija Šišmanova vytvorila jeden z prvých významných literárnych salónov v meste Sofia, ktorý sa podobal na salóny Madame de Staёl a George Sand v meste Paríž.

V rokoch 1894 a 1895 rodinu navštívila Lesia Ukrajinka, sesternica Lidije. Počas toho obdobia, keď bývala u Drahomanovcov v meste Sofia, sa Lidija, Ariadna a Lesia veľmi zblížilipo jej návrate do mesta Kyjev si často písali.

Drahomanovci a Šišmanovci v júli 1895 prežívali veľmi žalostné obdobie2. júla 1895 zomrel Mychajlo Petrovyč Drahomanov, jej otec, a o pár dni na to19. júla 1895 zomrela Jelyzaveta Ivanivna Drahomanova, jej stará mama.

Lidija Šišmanova v roku 1899 napísala svoj prvý článok z pozície divadelnej kritičky do časopisu Balgarski pregled (po slovensky Bulharský prehľad), kde redakcia publikovala jej článok venujúci sa divadelnému súboru Slza i smiach (po slovensky Slza a smiech). V rokoch 1911 až 1913 aktívne prispievala do novín Rada (po slovensky Rada). Následne do roku 1915 pôsobila v časopise Svobodno mnenije (po slovensky Slobodný názor), kde viedla dve rubriky Teatraľna chronika (po slovensky Kronika divadla) a Muzyčna chronika (po slovensky Kronika hudby). Prekladala do francúzštiny, prispievala do rôznych bulharských aj európskych periodík.

Spolupracovala s ukrajinskými emigrantami žijúcimi v Bulharsku. Aktívne sa angažovala v rôznych spolkoch a tovarišstvách. Stala sa členkou viacerých spolkov a organizácií, ktoré šírili demokratické idey v Bulharsku (Klub na blgarskite pisatelki, Blgarski ženski siuz...).. Stála pri vytvorení Ukrajinsko-bolharského tovarystva (po slovensky Ukrajinsko-bulharské tovarišstvo), ktorého prvého predsedom bol jej manžel Ivan Šišmanov. Spolok vznikol v roku 1918, v roku 1926 došlo k preorganizovaniu činnostioslavovalo výročia významných ukrajinských osobností, organizovalo spoločenské podujatia, predstavenia a koncerty pre členov ukrajinskej diaspóry na území Bulharska.

Po predčasnej smrti svojho manžela v roku 1928 sa venovala dokončeniu jeho rozpracovaných alebo nepublikovaných diel. Zostavila a v tlačenej forme vydala viac ako 100 strán memoárov Ivana Šišmanova, svojho manžela, a Mychajla Petrovyča Drahomanova, svojho otca. Lidija Šišmanova v roku 1929 Semináru porovnávacej literárnej histórie darovala súkromnú knižnicu svojho manžela Ivana.

Vďaka svojej odhodlanosti patrila k hlavným osobnostiam boja za národnú a za sociálnu slobodu Bulharov. V celom procese za slobodu a za mier sa začala angažovať začiatkom 20. rokov 20. storočia a stala sa predsedníčkou bulharskej sekcie Medzinárodnej ženskej ligy za mier a slobodu. Zároveň v tom období prispievala do ukrajinských časopisov.

3. novembra 1935 sa v meste Sofia uskutočnili oslavy 70. narodenín Lidije Šišmanovej a 50. výročia začiatku jej pôsobenia v publicistike a v spoločenskom živote, ktoré iniciovala Medzinárodná ženská liga za mier a slobodu. Osláv sa zúčastnili predstavitelia bulharského cárskeho paláca, veľvyslanci Francúzska a Československa, ministri, predstavitelia z oblasti vedy, z ukrajinských organizácií, spisovatelia aj umelci. Za svoju činnosť získala od cára Borisa III. štátne vyznamenanie 1. stupňa.

Lidija Šišmanova zomrela 7. februára 1937.

Tvorba Ako samostatné knižné vydanie v Paríži vydala bulharské náboženské legendy pod názvom Legendes religieuses bulgares (po slovensky Bulharské náboženské legendy), pracovala v redakcii francúzskeho časopisu Le Melusine (po slovensky Meluzína) ako divadelná kritička.

Lidija Šišmanova v roku 1899 napísala svoj prvý článok z pozície divadelnej kritičky do časopisu Balgarski pregled (po slovensky Bulharský prehľad), kde redakcia publikovala jej článok venujúci sa divadelnému súboru Slza i smiach (po slovensky Slza a smiech). Článok bol otvorením vtedajšej divadelnej sezóny. Druhý článok napísala o troch predstaveniach vrátane divadelnej hry Revízor od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Vo svojej tretej recenzii hodnotila divadelnú hru Marka Lukyča Kropyvnyckého Hlytaj, abo ž Pavuk (po slovensky Prehltni, inak bude Pavúk). V rokoch 1913 až 1915 pôsobila v časopise Svobodno mnenije (po slovensky Slobodný názor), kde viedla dve rubriky Teatraľna chronika (po slovensky Kronika divadla) a Muzyčna chronika (po slovensky Kronika hudby).

V rokoch 1911 až 1913 aktívne prispievala do novín Rada (po slovensky Rada).

Lidija Šišmanova do francúzštiny prekladala diela bulharských spisovateľov (Ivan Vazov, Nikolaj Rajnov, Jordan Jovkov, Dobri Nemirov, Anna Kamenova, Račo Stojanov...).

Napísal pamäte pre Mychajla Petrovyča Drahomanova, pre Lesiu Ukrajinku a pre Ivana Šišmanova.

Referencie

Zdroje

. . .

Kategória:Narodenia 17. októbra Kategória:Narodenia v 1865 Kategória:Úmrtia 7. februára Kategória:Úmrtia v 1937 Kategória:Ukrajinci Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí novinári Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Drahomanovci Kategória:Lesia Ukrajinka Kategória:Ukrajinská diaspóra Kategória:Ukrajinská diaspóra vo Švajčiarsku Kategória:Ukrajinská diaspóra v Bulharsku