Hiador Strypskyj (* 7. marec 1875, Šelestove, dnes súčasť Koľčyna, Rakúsko-Uhorsko, dnes Ukrajina† 9. marec 1946, Budapešť, Maďarsko) bol rusínsky historik, filológ a etnograf. Angažoval sa v Naukovom Tovarystve imeni Ševčenka (po slovensky Vedecké tovarišstvo Ševčenka) a v Rumunskej akadémii vied. Pôsobil pod viacerými pseudonymami (J. Bileňkyj, Jador, M. Mykolajenko, Mikeš, S. Novyk, Storoženko...).
Životopis Hiador Strypskyj sa narodil 7. marca 1875 v obci Šelestove v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Mal veľa súrodencov, jeden z nichMyron (maďarsky Elemer) bol primátorom mesta Užhorod a angažoval sa v tovarišstve Prosvita (po slovensky Osveta).
Štyri roky do roku 1893 študoval na gymnáziu v meste Užhorod. Následne až do jesene 1897 absolvoval štúdium na filozofickej fakulte Budapeštianskej univerzity. Jeden semester počas roku 1897 študoval na Ľvovskej univerzite, následne medzi rokmi 1898 až 1900 pokračoval v štúdiu na univerzite v meste Kluž, kde zároveň získal tituly doktora filozofie a gymnaziálneho profesora.
Spolupracoval s Volodymyrom Mychajlovyčom Hnaťukom a s Ivanom Jakovyčom Frankom, podporoval prúd národovcovpatril k ukrajinofilom v rámci oblastí kultúry a jazyka na Podkarpatskej Rusi. Spolupracoval s Augustínom Vološinom pri tvorbe novín Nauka (po slovensky Veda) a ich prílohy Selo (po slovensky Vidiek).
Vystupoval s kritikou proruskej orientácie u osôb angažujúcich sa v spoločenskom živote, hoci zostával lojálnym a podporoval politiku Rakúsko-Uhorska, neskôr Maďarska. V roku 1913 predniesol vyhlásenie, kde kritizoval proruské aj proukrajinské smerovanie, a vyjadril tak podporu smerovaniu Rusínov ako národa s vlastnou identitou, a teda podľa jeho názoru sa mala rusínčina rozvíjať ako literárny jazyk vytváraný na základe miestnych dialektov.
Jeho príbuzným bol Avhustyn Omeľanovyč Štefan, ktorý v svojich pamätiach uviedol: „Často u nás bol mamin bratranec Hiador Strypskyj, žiak Ivana Franka. Asi on alebo haličskí kňazi, ktorí často bývali u nás, otcovi poradili, aby v roku 1897 založil čitáreň.“.
Počas prvej svetovej vojny vydával v meste Budapešť mesačník Ukránia (po slovensky Ukrajiny). V roku 1920 zostal v Maďarsku, kde bol ministerským radcom. Naďalej sa venoval štúdiu kultúry a histórie Podkarpatskej Rusi. Medzi rokmi 1941 až 1943 patril k členom Podkarpatského tovarystva nauk (po slovensky Podkarpatské vedecké tovarišstvo), ktorého vydavateľstvo vydalo mnoho jeho publikácií. Po druhej svetovej vojne celá rodina Strypských (najbližší príbuzní Hiadora Stryspkého) emigrovala z Podkarpatskej Rusi do Maďarska.
Svoje diela písal v maďarčine a v slovenčine. Používal pseudonym Belon Rusínsky.
Hiador Strypskyj zomrel 9. marca 1946 v meste Budapešť.
Dielo
Uhro-ruski litopysni zapysky (po slovensky Uhroruské letopisné zápisy). Starša ruska pysmennisť na Uhorščyni (po slovensky Staré ruské písomníctvo v Uhorsku). Z staršoji pysmennosty uhorskoji Rusy (po slovensky Zo starších písomností Uhorskej Rusi). Hdi dokumenty staršej istoriji Podkapratskoj Rusy? (po slovensky Kde sú dokumenty z dávnejšej histórie Podkarpatskej Rusi?). Etnohrafičnyj opys Uhorskoji Rusi (po slovensky Etnografický opis Uhorskej Rusi). Pravoslavno-hrecki kuľturni slidy pomiž maďaramy Apadovoji doby (po slovensky Pravoslávno-grécke kultúrne stopy pomedzi Maďarmi z Arpádovskej doby). Najstarišyj rumunksyj druk latynkoju (po slovensky Najstaršia rumunská tlač v latinčine). Pam'iatky rusko-ukrajinskoji movy i literatury (po slovensky Pamiatky rusko-ukrajinského jazyka a literatúry). . . . . . . . . . . . .
Hiador Strypskyj do maďarčiny prekladal diela ukrajinských autorov (Taras Hryhorovyč Ševčenko, Ivan Jakovyč Franko, Stepan Vasyľovyč Rudanskyj, Mychajlo Mychajlovyč Kociubynskyj...), ako aj dielo Slovo o pluku Igorovom.
Referencie
Zdroje
. . . . . . . .
Kategória:Narodenia 7. marca Kategória:Narodenia v 1875 Kategória:Úmrtia 9. marca Kategória:Úmrtia v 1946 Kategória:Rusíni Kategória:Rusínski národní buditelia