Helenistický barok (alternatívne helenistické baroko alebo pergamský barok, ) je historiografický pojem označujúci špecifický umelecký prúd v rámci helenistického umenia, ktorý sa namiesto klasickej harmónie, symetrie a pokoja zameriava na extrémnu emocionalitu, pátos, optické ilúzie a dramatický dynamizmus.
Hoci tento barokový štýl dosiahol svoj absolútny vrchol v období vrcholného helenizmu (približne 250 – 150 pred Kr.), historik umenia J. J. Pollitt kladie jeho počiatky už do obdobia okolo roku 380 pred Kr. Nejde o historickú epochu európskeho baroka (17. – 18. storočie), ale o štýlovú a duchovnú analógiu. Tento antický smer vznikol ako reakcia na predchádzajúci prísny klasický kánon a slúžil ako vizuálny nástroj politickej propagandy panovníckych dvorov novovzniknutých ríš po smrti Alexandra Veľkého.náhľad|Súsošie Laokoóna a jeho synov je považované za jeden z vrcholných príkladov helenistického baroka pre svoj extrémny pátos, dynamiku a emóciu.
Genéza pojmu a nemecká historiografia Pojem „barok“ bol v súvislosti s antikou pôvodne chápaný pejoratívne. Zakladateľ modernej archeológie Johann Joachim Winckelmann v 18. storočí odmietal akékoľvek prejavy nepokoja a prehnanej emócie v gréckom umení, pričom vyzdvihoval výhradne „vznešenú jednoduchosť a tichú veľkosť“ (nem. edle Einfalt und stille Größe) klasického obdobia.
Obrat nastal až koncom 19. storočia v nemeckej vedeckej škole: Jacob Burckhardt ako jeden z prvých použil slovo barok ako neutrálne synonymum pre rozvinutý, vysoko diferencovaný a vnútorne pohnutý „neskorý štýl“ (nem. Spätstil) antickej kultúry. Heinrich Wölfflin vo svojej prelomovej práci Renaissance und Barock (1888) rozvinul teóriu cyklického vývoja umenia, podľa ktorej každá veľká kultúrna epocha (vrátane antiky) prirodzene prechádza od pokojnej lineárnej fázy (klasika) k maliarskej, masívnej a dramatickej fáze (barok).
Typologické a formálne znaky Podľa Encyklopédie Beliana sa tento smer vyznačuje pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom.https://beliana.sav.sk/heslo/helenizmus Umeleckí historici exaktne definujú prostriedky, ktorými helenistickí majstri tento dojem dosahovali: Psychologická kríza: Postavy sú zachytené v momente vrcholného fyzického utrpenia, hnevu, strachu či agonickej smrti (tzv. patetický spôsob zobrazovania). Anatomický hyperrealizmus: Extrémne napäté, prehnané a niekedy až deformované telesné formy a kŕčovité pózy, ktoré maximalizujú celkový výraz a emóciu. Maliarske narábanie s mramorom (Chiaroscuro): Sochári využívali techniku hlbokého vŕtania a rezania do kameňa (hlboké podrezy drapérií a vlasov). To vytváralo ostré hrany zachytávajúce svetlo a hlboké dutiny vrhajúce tmavé tiene, čo imitovalo maliarsku hru svetla a tieňa. Deštrukcia tektonickej rovnováhy: Kompozície využívajú tzv. „otvorené formy“. Postavy už nie sú uzavreté do pomyselného statického bloku (ako klasický Kúros), ale divoko vystupujú, rotujú a expandujú priamo do priestoru diváka, čo ho núti sochu obchádzať z viacerých strán a vnímať ju vo viacpohľadovosti.
Prejavy v rôznych druhoch umenia náhľad|Celkový pohľad na Alexandrovu mozaiku z Pompejí (cca 100 pred Kr.), ktorá je kópiou helenistického originálu. Monumentálna kompozícia, diagonálne línie, dramatický chaos bitky a hlboká priestorová ilúzia vykazujú silné znaky helenistického baroka. V modernej historiografii prebieha diskusia o tom, do akej miery možno pojem barok aplikovať na iné druhy helenistického umenia okrem sochárstva. Kým J. J. Pollitt striktne obmedzuje tento termín na sochársku tvorbu, historička Barbara Hughes Fowler upozorňuje, že dramatické kontrasty, zosilnené výrazy emócií a prehnané formy možno príležitostne pozorovať aj v dobovom maliarstve a mozaikách.
Architektúra V architektúre (napr. v helenistických palácoch v Alexandrii či Antiochii) sa síce objavujú divadelné urbanistické plány, bohatá ornamentálnosť a netradičné architektonické prvky (zlomené štíty, zvlnené rímsy), no v základe zostala helenistická architektúra prísne verná tektonickým pravidlám klasickej tradície. Preto je označenie „baroková“ v architektúre brané skôr metaforicky.
Maľba a mozaika V oblasti maľby (napr. nástenné maľby vo Vergine) môžeme badať istú energickosť a dynamické ťahy štetcom pripomínajúce taliansky barok, no z celého helenistického obdobia sa zachovalo tak málo pôvodných pamiatok, že akékoľvek širšie štylistické zovšeobecňovanie je z vedeckého hľadiska obťažné. Prvky tohto štýlu sa však preukázateľne objavujú na vybraných dobových mozaikách.náhľad|vpravo|Súsošie Galat pred samovraždou (Ludovisiho Gal). Rímska kópia bronzového originálu (cca 240 pred Kr.), ktorý dal vyhotoviť kráľ Attalos I. Dielo patrí medzi ikonické príklady helenistického baroka pre svoje obrovské emocionálne vypätie a divadelnú kompozíciu.
Literatúra a poézia Koncepty helenistického baroka sa už od 3. storočia pred Kr. premietali aj do helenistickej poézie, najmä v dielach autorov ako Theokritos, Kallimachos a Apollónios. Typickým príkladom je Teokritov Idyl XXII (verše 8-22) – hymnus na Kastora a Polydeuka, kde je opis morskej búrky spracovaný rýdzo barokovým spôsobom prostrednívom živého zobrazovania dramatických protikladov.
Sociologický kontext štýlu Sociológ a historik umenia Arnold Hauser vo svojom monumentálnom diele The Social History of Art dáva vznik helenistického baroka do súvisu so zmenou spoločenskej štruktúry starovekého sveta.
Klasické umenie bolo produktom gréckej mestskej republiky (polis), kde umenie reprezentovalo kolektív, náboženskú obec a ideál občianskej umiernenosti. Naopak, helenistický barok bol umením nadnárodných monarchií (Attalovci, Seleukovci, Ptolemaiovci). Dvorská elita vyžadovala monumentálne, pompézne a divácky šokujúce diela, ktoré mali demonštrovať nesmiernu moc a bohatstvo panovníka. Umelci navyše prvýkrát začali tvoriť pre súkromných zberateľov a trh s umením, čo podporovalo individualizmus a honbu za štylistickou raritnosťou.
Ikonické príklady mimo Pergamského oltára Hoci je veľký vlys Pergamského oltára považovaný za zosobnenie tohto prúdu, helenistický barok sa prejavil v celom stredomorskom regióne v mnohých iných dielach:
Súsošie Laokoóna a jeho synov (rodská škola): Objavené v roku 1506 v Ríme. Zobrazuje trójskeho kňaza Laokoóna márne bojujúceho s morskými hadmi. Dielo demonštruje absolútny vrchol barokového pátosu – svalové kŕče, trpiaci výraz tváre a špirálovitú kompozíciu. Hlboko ovplyvnilo Michelangela. Zomierajúci Gal a Ludovisiho Gal (pergamská škola): Séria sôch oslavujúca víťazstvo nad Keltmi (Galaťanmi). Zomierajúci Gal zachytáva porazeného bojovníka v posledných okamihoch života so surovým realizmom, zatiaľ čo súsošie Ludovisiho Gal zobrazuje náčelníka, ktorý radšej prebodne sám seba, než by padol do zajatia. Barberiniovský faun (Glyptotéka, Mníchov): Socha spiaceho satyra, ktorý je zobrazený v erotizujúcej, nestabilnej a dynamickej póze s rozhádzanými končatinami. Je kľúčovou ukážkou toho, ako barokový prúd transformoval pôvodne pokojné motívy do živelnej telesnosti. Niké zo Samothráky (Louvre, Paríž): Vrcholný príklad barokového dynamizmu v spracovaní hmoty. Bohatá, hlboko rezaná drapéria, ktorá pod nápormi morského vetra dramaticky prilieha k telu bohyne, vytvára dokonalú ilúziu pohybu a hru svetla.
Referencie
Pozri aj Helenizmus Barok
Kategória:Umelecké smery Kategória:Dejiny umenia Kategória:Staroveké grécke sochárstvo Kategória:Helenizmus