Franz König, celým menom Franz Borgia König (* 3. august 1905, Warth pri Rabensteine† 13. marec 2004, Viedeň) bol rakúsky katolícky teológ, univerzitný profesor, kardinál a viedenský arcibiskup v rokoch 1956 až 1985. Bol posledným žijúcim kardinálom, ktorého kreoval ešte pápež Ján XXIII.
König patril k najvýznamnejším rakúskym osobnostiam 20. storočia a veľkého uznania sa mu dostalo aj v Katolíckej cirkvi. Patril k vedúcim postavám Druhého vatikánskeho koncilu (19621965) a všeobecne sa uznáva, že hoci bol na konkláve v roku 1978 kandidátom na pápeža, pričinil sa o zvolenie Jána Pavla II. Bol známym podporovateľom veriacich vo východnej Európe v čase vlády komunistických režimov a uznávaným staviteľom mostov medzi latinskou cirkvou a cirkvami východnej tradície. Výraznou mierou prispel k rozvoju moderného katolíckeho ekumenizmu. Významnú úlohu zhrával aj v dialógu medzi vedou a náboženstvom. Viackrát navštívil aj Slovensko.
Patril k znalcom staroiránskeho náboženstva a katolíckej teológie. Napísal viacero kníh, ktoré boli preložené do cudzích jazykov.
Bol držiteľom viacerých štátnych vyznamenaní. Na Slovensku mu prezident Rudolf Schuster udelil Rad bieleho dvojkríža I. triedy (2000) a Trnavská univerzita v Trnave mu v roku 1998 udelila čestný doktorát.
Život
Raný život, štúdiá a kňazstvo
vľavo|náhľad|Pamätník na budove bývalej školy, ktorú Franz König navštevoval v rokoch 1911 až 1919.
Franz König sa narodil 3. augusta 1905 v roľníckej rodine vo Warthe pri Rabensteine an der Pielach. Keď mal šesť rokov, zomrel mu otec. S podporou miestneho farára nastúpil v roku 1919 na kláštorné gymnázium benediktínov v Melku, kde sa prejavilo jeho jazykové nadanie. Po maturite s vyznamenaním v roku 1927 získal cirkevné štipendium na štúdium filozofie a teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite a pobyt v Nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme. Okrem toho zvažoval aj štúdium filozofie v západnej Európe. Počas štúdií ho ovplyvnili najmä diela kardinála Johna Henryho Newmana a Aristotelova Metafyzika, ktorú študoval v gréckom origináli s latinskými komentármi Tomáša Akvinského. Záujem o zoroastrizmus ho priviedol aj na Orientalistickú fakultu Pápežského biblického inštitútu. V roku 1930 získal doktorát z filozofie a v roku 1936 doktorát z teológie.
Za katolíckeho kňaza ho 29. októbra 1933 vysvätil generálny vikár Ríma, kardinál Francesco Marchetti Selvaggiani. V rokoch 1934 až 1937 pôsobil ako kaplán v obciach Altpölla, Neuhofen an der Ybbs, Sankt Valentin a Scheibbs. Súčasne v rokoch 19361937 študoval so štipendijnou podporou Gregorovej univerzity na Fakulte sociológie Katolíckej univerzity v Lille.
vľavo|náhľad|Farský kostol svätého Vavrinca v Rabenstein an der Pielach, pamätná tabuľa pripomínajúca krst kardinála Franza Königa so slovami: „V tomto kostole 5. augusta 1905 kardinál Franz König prijal sviatosť krstu. Narodil sa 3. augusta vo Warthe 11, v okrese Rabenstein.“
Od roku 1937 pôsobil vo farnosti v Sankt Valentine a od roku 1938 ako kurát dómu v St. Pöltene, učiteľ na tamojšom gymnáziu a duchovný mládeže. Po zákaze náboženskej činnosti na štátnych školách, ktorý nasledoval po anšluse Rakúska v roku 1938, zorganizoval pri katedrále pololegálnu nedeľnú školu a venoval sa pastorácii mladých katolíkov. Na konci druhej svetovej vojny (19391945) pomáhal vojnovým zajatcom a v tejto súvislosti sa začal učiť po rusky.
Docent a profesor Franz König Po skončení druhej svetovej vojny pôsobil od roku 1945 ako učiteľ náboženstva na kolégiu v Krems an der Donau a zároveň ako mimoriadny poslucháč Viedenskej univerzity. V roku 1946 sa na jej Fakulte katolíckej teológie habilitoval prácou Der Jenseitsglaube im Alten Testament und seine Parallelen in der Religion des Zarathustra (slov. Viera v posmrtný život v Starom zákone a jej paralely v Zarathuštrovom náboženstve). Rakúske ministerstvo školstva a umenia mu 20. februára 1946 udelilo oprávnenie vyučovať (venia legendi) starozákonnú biblistiku a predmety súvisiace s iranistikou. Od roku 1947 pôsobil na fakulte ako súkromný docent a prednášal Starý zákon a komparatívnu teológiu. V tom istom roku vydal svoju prvú rozsiahlu porovnávaciu religionistickú štúdiu Das Alte Testament und die altorientalischen Religionen (slov. Starý zákon a staroorientálne náboženstvá).
V rokoch 1948 až 1952 pôsobil König ako mimoriadny profesor morálnej teológie na Salzburskej univerzite a býval v benediktínskom opátstve Nonnberg. S pomocou rehoľníčky z opátstva, ktorá pôsobila ako jeho sekretárka, pripravil a redakčne viedol trojzväzkovú príručku dejín náboženstiev Christus und die Religionen der Erde: Handbuch der Religionsgeschichte (slov. Kristus a náboženstvá sveta). V roku 1956 vydal ďalšie významné dielo Religionswissenschaftliches Wörterbuch (slov. Lexikón náboženských vied).
Franz König ako biskup a kardinál Pápež Pius XII. vymenoval Königa v roku 1952 za titulárneho biskupa liviaského a koadjútora diecézneho biskupa v St. Pöltene, Michaela Memelauera. Biskupskú vysviacku prijal 31. augusta 1952 v katedrále v St. Pöltene z rúk biskupa Memelauera. Zapojil sa do činnosti Rakúskej biskupskej konferencie, pri ktorej bola z jeho iniciatívy v septembri 1953 založená Rakúska asociácia katolíckych rodín.
Po smrti kardinála Theodora Innitzera ho Pius XII. 10. mája 1956 vymenoval za viedenského arcibiskupa. Správy arcidiecézy sa ujal 17. júna 1956 a za svoje biskupské heslo si zvolil slová z Listu Efezanom „Veritatem facientes in caritate“ („Pravdu konať v láske“). Pápež Ján XXIII. ho na konzistóriu 15. decembra 1958 povýšil na kardinála a 18. decembra mu pridelil titulárny Kostol svätého Eusébia na Eskvilíne. Od roku 1959 pôsobil ako vojenský vikár pre Rakúsko a bol tiež ordinárom katolíkov byzantského obradu v Rakúsku.
Ako viedenský arcibiskup kládol dôraz na osobný kontakt s veriacimi a navštevoval farnosti, podniky a školy. K jeho prioritám patrila úprava vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a rakúskym štátom. Rakúska vláda uznala platnosť konkordátu z roku 1933 a v roku 1960 uzavrela so Svätou stolicou doplňujúcu dohodu. König zároveň presadzoval politickú nezávislosť Cirkvi a usiloval sa o zmiernenie napätia medzi Katolíckou cirkvou a Sociálnodemokratickou stranou Rakúska. V rokoch 19691971 zvolal Viedenskú diecéznu synodu a v rokoch 19731974 Celorakúsku synodu, zamerané na uplatňovanie reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Podporoval najmä spoločnú zodpovednosť duchovných a laikov za život Cirkvi. Pravidelne sa vyjadroval aj k aktuálnym spoločenským otázkam a vystupoval vo verejných médiách.
Ekumenické a medzináboženské pôsobenie V roku 1959 König založil vo Viedni Afro-ázijský inštitút, ktorý podporoval kultúrnu a náboženskú výmenu medzi Európou a krajinami Afriky a Ázie. Skúsenosti z jeho činnosti ovplyvnili Königov prístup k náboženskej slobode a medzináboženskému dialógu.
König sa angažoval aj v ekumenickom dialógu s pravoslávnymi cirkvami. Dňa 27. novembra 1961 navštívil Istanbul, kde rokoval s konštantínopolským patriarchom Athenagorasom I. o účasti pravoslávnych pozorovateľov na Druhom vatikánskom koncile. Počas Svetového eucharistického kongresu v Bombaji v roku 1964 predsedal stretnutiu predstaviteľov rozličných náboženstiev a vystúpil s prejavom o potrebe vzájomnej úcty.
Pápež Pavol VI. ho v roku 1965 vymenoval za predsedu novozriadeného Sekretariátu pre neveriacich, ktorý viedol do roku 1980. V tejto funkcii podporoval dialóg medzi kresťanmi, príslušníkmi iných náboženstiev a neveriacimi. V prejave Monoteizmus v dnešnom svete, prednesenom 31. marca 1965 na univerzite al-Azhar v Káhire, poukázal na spoločné prvky kresťanstva a islamu a zdôraznil možnosti vzájomného obohatenia ich teologických tradícií.
König rozvíjal kontakty najmä s pravoslávnymi a starobylými východnými cirkvami. Navštívil konštantínopolského patriarchu Athenagora I., srbského patriarchu Germana, moskovského patriarchu Pimena, arménskeho katolika Vazgena I., gruzínskeho katolika-patriarchu Eliáša II. a ďalších predstaviteľov východného kresťanstva. Týmito stretnutiami podporoval rozvoj vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a východnými cirkvami.
V roku 1964 založil vo Viedni nadáciu Pro Oriente, zameranú na teologický dialóg s pravoslávnymi a starobylými východnými cirkvami. Nadácia organizovala odborné konferencie, teologické sympóziá a neoficiálne rozhovory medzi predstaviteľmi jednotlivých cirkevných tradícií. Prostredníctvom Pro Oriente inicioval König v roku 1972 neoficiálny dialóg so starobylými východnými cirkvami. Vo februári 1973 navštívil Viedeň sýrsky pravoslávny patriarcha Ignatios Jakub III. a v apríli toho istého roku König uskutočnil recipročnú návštevu Damasku. Stretol sa aj s predstaviteľmi Arménskej apoštolskej cirkvi, katolikom Chorenom I. a Karekinom II., neskorším katolikom všetkých Arménov Karekinom I.
Jedným z výsledkov tohto dialógu bola tzv. viedenská kristologická formula, ktorá vyjadrila spoločné stanovisko k osobe a prirodzenostiam Ježiša Krista a prispela k prekonávaniu historických kristologických sporov. Na tento dialóg nadviazalo spoločné vyhlásenie pápeža Pavla VI. a koptského patriarchu Šenudu III. z 10. mája 1973. König pokračoval v kontaktoch so starobylými východnými cirkvami aj v nasledujúcich rokoch. V roku 1976 navštívil koptského patriarchu Šenudu III. a v roku 1983 etiópskeho patriarchu Abunu Taklu Hajmanota. Vo Viedni prijal arménskeho katolika Vazgena I., etiópskeho patriarchu Taklu Hajmanota a sýrskeho pravoslávneho patriarchu Ignáca Zakku I. Iwasa.
V roku 1985 vydala nadácia Pro Oriente Königovým pričinením knihu leningradského a novgorodského metropolitu Nikodima Rotova o pápežovi Jánovi XXIII., ku ktorej napísal predslov. V roku 1988 bol členom katolíckej delegácie na oslavách tisíceho výročia pokrstenia Rusi.náhľad|17. stretnutie chemikov 1967; otvárací ceremoniál, kardinál König druhý zľava
König podporoval aj dialóg s predstaviteľmi nekresťanských náboženstiev. V októbri 1968 vystúpil na Teheránskej univerzite s prednáškou O svetovom vplyve Zarathuštru. V septembri 1974 prijal vo Viedni štrnásteho dalajlámu. Podporil tiež iniciatívu pápeža Jána Pavla II. usporiadať 27. októbra 1986 v Assisi Svetový deň modlitieb za mier, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia kresťanských cirkví a svetových náboženstiev. Globálny rozmer Königovho pôsobenia sa prejavil aj v jeho spolupráci s vatikánskou Kongregáciou pre evanjelizáciu národov, ktorú začal v roku 1968.
Podnikol tiež pozoruhodné pokusy o nadviazanie dialógu s vedcami. V roku 1968 sa v diele Der Fall Galilei pokúsil o zmierenie prírodných vied a kresťanskej viery. Podieľal sa tiež na založení Institut für die Wissenschaften vom Menschen (1983), ktorý odvtedy každé dva roky organizuje semináre s pápežom v Castel Gandolfo.
Druhý vatikánsky koncil a konkláve 1978 náhľad|Franz König v roku 1978
König patril k významným predstaviteľom reformného prúdu na Druhom vatikánskom koncile (19621965). Pápež Ján XXIII. ho v roku 1960 vymenoval za člena Ústrednej prípravnej komisie. Jeho teologickým poradcom počas prípravy a konania koncilu bol Karl Rahner, s ktorým spolupracoval aj na návrhu dekrétu o ekumenizme.
König sa podieľal na diskusiách o Božom zjavení, mariológii, biskupskej kolegialite, náboženskej slobode a vzťahu Cirkvi k iným náboženstvám. Osobitne sa angažoval pri príprave dekrétu o ekumenizme Unitatis redintegratio, deklarácie o nekresťanských náboženstvách Nostra aetate a pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes. Podporoval tiež prijatie deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis humanae.