Tábor nútenej práce Hronec alebo aj TNP Hronec bol jedným zo šiestich táborov nútenej práce na Slovensku zriadených komunistickým režimom po Februárovom prevrate na základe zákona č. 247/1948 Zb. zo dňa 25. októbra 1948 o táboroch nútenej práce, ktorý umožňoval zaradenie osôb na nútené práce bez rozsudku súdu. Tábor bol zriadený na žiadosť národného podniku Švermove železiarne (ďalej ŠŽ) v Podbrezovej v dôsledku výrazného nedostatku pracovných síl ku dňu 1. október 1949. Bránami TNP v Hronci prešlo v rokoch 1949 až 1951 celkovo 1 302 osôb. Ministerstvo národnej bezpečnosti zrušilo tábor nútenej práce v Hronci výnosom z 5. marca 1951 k 20. marcu 1951.
História TNP Hronec Zriadenie Tábora nútenej práce v Hronci inicioval národný podnik Švermove železiarne (ŠŽ) v Podbrezovej, ktorý v roku 1949 čelil výraznému nedostatku pracovných síl. Na tento účel bol vybraný schátraný objekt bývalej továrne v neďalekej obci Hronec, kde počas jesene 1944 povstalci krátkodobo internovali na nútené práce obyvateľov nemeckej národnosti. Začiatkom augusta 1949 začali predstavitelia železiarní rokovať so zástupcami Povereníctva vnútra a Štátnej bezpečnosti o vybudovaní nového pracovného tábora.
Projekt rekonštrukcie areálu pripravili zamestnanci ŠŽ ešte počas augusta 1949 vo dvoch variantoch. Prostredníctvom zástupcu krajského veliteľa ŠtB v Banskej Bystrici npor. Eduarda Alberta odovzdali dokumentáciu povereníkovi vnútra na schválenie. Na spoločnom rokovaní začiatkom septembra sa zúčastnené strany dohodli, že tábor s plánovanou kapacitou 420 až 500 osôb začne fungovať 1. októbra 1949.
Zriadenie tábora Prví zaradenci prišli do Hronca už 10. septembra 1949 z Tábora nútenej práce v Novákoch. Šesťdesiatčlenný detašovaný pracovný oddiel viedol hospodár nováckeho tábora Jozef Vavrek. Ich úlohou bolo predovšetkým pripraviť areál budúceho tábora na prevádzku. Počet zaradencov sa postupne zvyšoval nielen presunmi z Novák, ale aj premiestnením práceschopných osôb z rušeného Tábora nútenej práce v Ilave, ktorým zostávali viac ako dva mesiace internácie. Počet členov pracovného oddielu tak vzrástol na 101. Okrem stavebných prác v areáli tábora boli niektorí zaradenci už v tomto období nasadzovaní aj na práce pre Švermove železiarne v Podbrezovej a Československé stavebné závody v Hronci.
Švermove železiarne investovali do výstavby a adaptácie tábora v roku 1949 takmer 4,5 milióna Kčs. Zo starej továrenskej budovy vzniklo päť vykurovaných ubytovacích miestností pre zaradencov, kancelárie správy, väznica, kuchyňa, pivnica a izba pre chorých. Zo skladových priestorov vybudovali kúpeľňu a umyváreň, hoci bez prívodu teplej vody, takže kúpanie bolo možné iba raz za dva týždne. V areáli vyrástli dva obytné domy pre príslušníkov strážnej služby, hospodárske objekty vrátane chlievov pre 25 ošípaných a zároveň sa zrekonštruovali elektrické rozvody s napätím 220 V.
Opotrebovanie pracovného oblečenia si začiatkom roku 1950 vyžiadalo zriadenie provizórnej obuvníckej a krajčírskej dielne v jednej z obytných miestností. V apríli 1950 boli dokončené rodinné domy pre zamestnancov správy tábora, kanalizácia a z väčšej časti aj vodovodná sieť. Pre voľný čas zaradencov vznikla kolkáreň, zakúpilo sa športové vybavenie na volejbal, futbal a stolný tenis a upravené koryto Čierneho Hrona premenili na provizórny bazén. Súčasne začala prevádzku táborová kantína a od mája aj ošetrovňa, ktorú zabezpečovali samotní zaradenci. Železiarne financovali aj opravu oplotenia, hĺbenie studne a výstavbu práčovne. Plánovanú výstavbu samostatnej kuchyne pre správu tábora, novej strážnice, garáže a miestnosti na návštevy sa však pre nedostatok stavebného materiálu a nepriaznivé poveternostné podmienky nepodarilo dokončiť.
Zabezpečenie tábora Bezpečnosť tábora zabezpečovala dočasná stanica Zboru národnej bezpečnosti. Dvadsaťčlennému strážnemu oddielu velil vrchný strážmajster Pavel Zliechovec z Okresného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Rimavskej Sobote. V pracovných dňoch vykonávali službu štyria príslušníci, počas sviatkov piati. Jeden z nich zabezpečoval vonkajšiu ochranu objektu, ďalší dohliadali na pracoviská alebo eskortovali zaradencov na súdy, úrady a do zdravotníckych zariadení. Príslušníci boli do Hronca prideľovaní spravidla na trojmesačné obdobie po absolvovaní školy ZNB I. stupňa, aby pred nástupom na výkonné útvary získali praktické skúsenosti.
Od polovice októbra 1949 pôsobil v tábore ako bezpečnostný referent čatár Emil Július Dubiňák z oddielu ŠtB v Krupine, ktorého v auguste 1950 vystriedal mladší strážmajster Ondrej Aláč z útvaru ŠtB Jánošík. Príslušníci Štátnej bezpečnosti monitorovali pomery medzi zaradencami, zisťovali informácie o údajnej protištátnej činnosti, preverovali nálady internovaných a zároveň hodnotili činnosť pracovníkov správy tábora. Významnou súčasťou ich práce bolo budovanie siete agentov a informátorov. Podľa historika Karla Kaplana evidovala ŠtB v marci 1951 v tábore päť tajných spolupracovníkov a usilovala sa zachovať ich spoluprácu aj po prepustení z internácie.
Zaradenci Do Hronca spočiatku smerovali osoby zaradené komisiami krajských národných výborov zo Žilinského, Košického, Banskobystrického a Prešovského kraja. Od 15. marca 1950 sa pôsobnosť obmedzila na obvody krajských národných výborov v Banskej Bystrici, Košiciach a Prešove. Koncom októbra 1949 evidovala správa tábora 156 zaradencov. Najväčšiu skupinu tvorili živnostníci a remeselníci (57), nasledovali roľníci (29), robotníci (25), úradníci (21), študenti (9), osoby so slobodným povolaním (8) a tuláci (7). Národnostne prevládali Slováci a Česi (137 osôb), menšie skupiny tvorili Maďari, Nemci a príslušníci iných národností. Z hľadiska dôvodov internácie bolo evidovaných 107 „politických rozvratníkov“, 30 „hospodárskych rozvratníkov“ a 19 „zaháľačov“. Vysoký podiel politických internovaných súvisel najmä s presunom osôb postihnutých po tzv. Katolíckej akcii z táborov v Novákoch a Ilave. V novembri 1949 navštívila Hronec delegácia Povereníctva vnútra a krajského národného výboru, ktorá pri slávnostnom akte prepustila 77 osôb internovaných v súvislosti s protestmi proti zásahom režimu voči cirkvi. Podobná akcia sa uskutočnila aj 1. novembra 1950 pri príležitosti Krajského dňa KSS, keď bolo z tábora prepustených ďalších 12 zaradencov.
K 31. decembru 1949 evidovala správa TNP v Hronci celkom 240 zaradencov. Z hľadiska sociálneho zloženia prevládali robotníci (74) a živnostníci s remeselníkmi (74), nasledovali úradníci (44), roľníci (31), osoby so slobodným povolaním (8), študenti (5) a tuláci (4). Podľa dôvodu internácie bolo evidovaných 85 „hospodárskych rozvratníkov“, 81 „politických rozvratníkov“ a 74 „zaháľačov“. Pokles počtu politických internovaných súvisel s premiestnením 43 osôb zaradených za pokus o ilegálny prechod štátnej hranice do Tábora nútenej práce v Novákoch, kde Povereníctvo vnútra pripravovalo vytvorenie osobitného oddelenia pre politických delikventov.
Najvyšší počet internovaných zaznamenal tábor v marci 1950, keď správa evidovala 503 osôb, z ktorých sa priamo v tábore nachádzalo 447. Druhé maximum nastalo v septembri 1950 pri evidenčnom stave 519 osôb, avšak prítomných bolo iba 212 zaradencov. Ostatní mali prerušený pobyt, využívali poľnohospodársku dovolenku na práce vo vlastných hospodárstvach, nachádzali sa v nemocnici, na domácom liečení, vo vyšetrovacej väzbe alebo boli na úteku. Od jesene 1950 začal počet internovaných postupne klesať predovšetkým v dôsledku uplynutia stanovenej doby zaradenia. Koncom roka 1950 zostávalo v tábore 172 osôb, hoci evidencia stále obsahovala 401 mien.
Denný režim Denný režim sa prispôsoboval ročnému obdobiu. Počas leta bol budíček o piatej hodine ráno, v zime o šiestej, pričom počas niektorých sviatkov sa posúval na siedmu hodinu. Po osobnej hygiene, úprave lôžok a raňajkách nasledovalo rozdelenie do pracovných skupín. Vedúci skupín hlásili počet pracovníkov a neprítomných, po čom boli zaradenci odvážaní nákladnými automobilmi na pracoviská v Podbrezovej, Piesku, Hronci alebo Štiavničke, prípadne vlakom do Brezna. Obed sa podával na poludnie a po hodinovej prestávke pokračovala práca spravidla do 16. hodiny. Nadčasy však patrili k bežnej praxi a mnohí zaradenci odpracovali denne desať až jedenásť hodín. Po skončení práce sa často museli z pracovísk vzdialených štyri až päť kilometrov vracať do tábora pešo, pretože Švermove železiarne ďalšiu dopravu nezabezpečovali.
Od marca 1950 sa o 18. hodine vyhlasoval denný rozkaz, nasledovala večera a pravidelný osvetový program. Ten pozostával z politických školení, filmových projekcií, kultúrnych predstavení, rozhlasového vysielania a čítania kníh alebo periodickej tlače. Večierka bola stanovená na 21. hodinu počas leta a na 20. hodinu v zimnom období, iba výnimočne sa posúvala na 22. hodinu.
Úradné hodiny kancelárie tábora sa spočiatku konali dvakrát týždenne, od marca 1950 denne medzi 16. a 18. hodinou. Návštevy boli povolené iba v sobotu popoludní, v nedeľu a počas štátnych sviatkov. Pitie alkoholu a hazardné hry boli zakázané. Fajčenie bolo dovolené od ranného budíčka do 20. hodiny s výnimkou kancelárií, chodieb pri administratívnych miestnostiach a prednáškovej sály. Zaradenci nosili jednotnú táborovú rovnošatu a používali oficiálny pozdrav „Práci česť“. O udeľovaní priepustiek rozhodovala komisia zložená z veliteľa tábora, jeho zástupcu, vonkajšieho výkonného, osvetového a bezpečnostného referenta alebo veliteľa dočasnej stanice ZNB.
Internovaní pracovali predovšetkým v prevádzkach Švermových železiarní v Podbrezovej, na stavbách v Hronci, Brezne, Piesku a Štiavničke, ale aj v dielňach, skladoch, administratíve a hospodárstve samotného tábora. V porovnaní s ostatnými tábormi nútenej práce na Slovensku dosahovali najvyššie mzdy. Priemerný mesačný zárobok v roku 1950 predstavoval 4 166 korún, pričom najvyšší presiahol 7 300 korún. Vyššie odmeny mali iba zaradenci v niektorých českých a moravských táboroch pracujúci v baníctve a hutníctve.
Vyplácanie miezd však sprevádzali opakované nezrovnalosti. Už v novembri 1949 hospodár tábora zistil, že Švermove železiarne viacerým zaradencom nezapočítali všetky odpracované hodiny a niektorí sa na výplatných listinách vôbec nenachádzali. Hoci podnik po upozornení väčšinu chýb opravil, odmietol uznať 749 riadne odpracovaných hodín. Podobné prípady sa opakovali počas celej existencie tábora a kritizovali ich aj inšpekčné orgány Správy táborov nútenej práce. Zo mzdy sa zaradencom pravidelne strhávali náklady na ubytovanie, stravu, šatstvo, tzv. prirážka vo výške 38 až 45 korún denne, výživné zasielané rodinám, vreckové i poplatok za vedenie osobného účtu. Zvyšok finančných prostriedkov sa ukladal na osobné konto, s ktorým mohli disponovať až po prepustení.
Vo voľnom čase sa zaradenci zúčastňovali brigád organizovaných v prospech železiarní alebo samotného tábora. Práce vykonávané v areáli tábora zostávali bez nároku na odmenu napriek tomu, že išlo o majetok Švermových železiarní. Brigády v externých podnikoch boli síce platené, významnú časť zárobku však zaradenci odvádzali formou dobrovoľných darov na propagandistické účely, napríklad na podporu bojujúceho kórejského ľudu, Svetového výboru obrancov mieru alebo IX. zjazdu KSS.
Vedenie tábora aj Švermove železiarne hodnotili pracovnú disciplínu internovaných prevažne pozitívne. Podniky pravidelne udeľovali pochvaly a priaznivé pracovné posudky, ktoré mohli podporiť žiadosti o prerušenie internácie alebo udelenie priepustky. Začiatkom roku 1951 plnilo 57 zaradencov stavebných profesií pracovné normy na viac ako 140 %, ďalších 65 dosahovalo výkon presahujúci 100 %. Objavovali sa aj zlepšovacie návrhy. Vladimír Fialka napríklad navrhol prestavbu kompresora z benzínového na naftový pohon, čím sa podľa správy osvetového referenta denne ušetrilo približne 500 korún a produktivita práce mínerov vzrástla o štvrtinu.