Sovietska invázia do Mandžukua bola ozbrojeným stretom, ku ktorému došlo v dňoch 9. až 23. augusta roku 1945 na pôde bývalého bábkového štátu Mandžukuo na území terajšej Číny.
Sovietska ofenzíva proti japonskej armáde v oblasti Ďalekého východu znamenala finálnu veľkú bojovú operáciu počas Druhej svetovej vojny. Navyše spolu s zhodením atómových bômb jednak na mesto Hirošima a Nagasaki definitívne viedla ku konečnej kapitulácii Japonska.
Pred búrkou vojny
Región tvrdých bojov (1938 až 1939) Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri rieke Chalchyn
Diplomatické vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Japonským cisárstvom boli dlhé roky chladné a napäté. Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa podarilo japonským vojskám napadnúť a následne obsadiť územie Mandžuska. Následne tu japonská vláda vybudovala bábkový štát pomenovaný ako Mandžukuo. Týmto geopolitickým aktom si vytvorili japonské armády odrazový mostík pre ďalšie vojenské operácie jednak proti v Číne ale aj prípadne proti Sovietskemu zväzu.
Vyrovnanie na východe a nový útok z opačnej strany (1939 až 1941) Bližšie informácie v hlavnom článku: Pakt proti Kominterne a Sovietsko-japonský pakt o neútočení
Japonské cisárstvo bolo kľúčovým členom politického bloku, ktorý bol pomenovaný ako Pakt proti Kominterne. Koncom 30. rokov 20. storočia viedlo proti Sovietskemu zväzu boje na otvorenom poli. Tie sa však pre japonských ozbrojencov totálnym skončili fiaskom.
Dňa 23. augusta roku 1939 bola podpísaná zmluva o neútočení medzi ministrami zahraničných vecí Nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu známa ako Pakt Ribbentrop-Molotov. Podľa jej podmienok získal Sovietsky zväz právo obsadiť a začleniť do svojho územia Litvu, Lotyšsko a Estónsko spolu s územím Besarábie. Nacistické Nemecko malo odstúpiť od expanzií na východe Európe. Vláda Japonského cisárstva však svoj politický vzťah k Moskve prehodnotila.
Dňa 13. apríla roku 1941 uzavrel japonský minister zahraničných vecí menom Jósuke Macuoka v Moskve zmluvu, presnejšie Sovietsko-japonský pakt o neútočení, pričom samotná zmluva mala platnosť päť rokov. Ak by nebola vypovedaná do roka pred svojím vypršaním, mohla sa sama od seba obnoviť. Zároveň sa vláda Sovietskeho zväzu zaviazala uznať územnú integritu Mandžukua a japonská vláda, naopak, existenciu a suverenitu Mongolska. (Čína však odmietla akceptovať Mandžukuo, zároveň ešte pred rokom dokonca ani Mongolskú ľudovú republiku). Počas oficiálnej diplomatickej rozlúčky medzi sovietskou a japonskou delegáciou povedal Stalin Macuokovi to, že „všetci sme Aziati,“ a objal ho na železničnom nástupišti.
Vtedy, keď nemecké vojská napadli územie Sovietskeho zväzu, rozhodla sa japonská vláda dodržať Sovietsko-japonský pakt o neútočení a namiesto útokov proti Sovietskemu zväzu z východu radšej dobyť a obsadiť ázijské kolónie, ktoré náležali západoeurópskym krajinám. Ak by sa však japonská armáda pridala k útokom Wermachtu proti Sovietskemu zväzu, boľševický režim by mohol padnúť.
Rast napätia a vyhlásenie vojny V úvode roka 1945 však bola zahraničnopolitická situácia odlišná. Vo februári roku 1945 Josif Vissarionovič Stalin ako generalissimus Sovietskeho zväzu sľúbil počas Jaltskej konferencie to, že začne vojnu proti Japonsku a to do troch mesiacov od skončení vojny v Európe.
Dňa 5. apríla roku 1945 vypovedala sovietska vládu zmluvu o neútočení s tím, že „situácia sa zásadne zmenila.“ Pritom však samotný pakt mal byť platný do svojho vypršania.
Verbovanie a príprava V máji roku 1945, keď už došlo k vojenskej porážke Nacistického Nemecka a bezpodmienečnej kapitulácii nacistických vojenských pohlavárov, presunuli sa sovietske ozbrojené jednotky smerom do oblasti Ďalekého východu. Začiatkom augusta roku 1945 malo sovietske velenie pripravených na útok až 1,6 miliónu vojakov. Sovietske armády mali úplnú kvalitatívnu ale aj kvantitatívnu prevahu nielen v ľudských zdrojoch ale takisto v technike. Boli zároveň pohyblivejšie. Japonci mali k dispozícii približne asi pätinu vojakov a zastaranú techniku. Japonská Kuantungská armáda pod velením generála Otozóa Jamady, ktorá zaisťovala obranu Mandžuska, bola oslabená, keďže jej najlepšie jednotky boli v uplynulých rokov prevelené smerom do iných oblastí a značná časť nových odvedencov trpela zdravotnými problémami, ktoré z nich robili neschopných vojenskej služby. Kuantungská armáda stále verila, že snáď nebude nútená prijať bezpodmienečnú kapituláciu. Zároveň Japonci dúfali, že sa podarí presvedčiť sovietske vojenské velenie k sprostredkovaniu medzi japonskou delegáciou a štátnych predstaviteľov anglosaských veľmocí.
Prológ útoku Dňa 8. augusta roku 1945 v nadväznosti na aprílové varovanie, že dôjde k vypovedaniu zmluvy o neútočení, vyhlásil Sovietsky zväz vojnu Japonsku. O deň na to, teda dňa 9. augusta roku 1945, sa oficiálne začal generálny útok sovietskych vojsk proti Kuantungskej armáde. Išlo o najrýchlejšie ťaženie Červenej armády vôbec.
Ozbrojený útok viedol Transbajkalský front pod velením maršala Malinovského, ktorý prešiel cez pohorie Chingan a púšť Gobi. Ďalší, presnejšie 1. Ďalekovýchodný front na čele s maršalom Mereckovom začal útok smerom od mesta Vladivostok.
Zatlačenie Japonská armáda sa zúfalo snažila vypudiť vojensky sovietske armády preč z plání stredného Mandžuska. Dňa 13. augusta roku 1945 vpadla do otvorenej krajiny sovietska 6. tanková armáda, ktorá následne obkľúčila japonské oddiely. Zvyšok tých japonských vojakov, ktorí ustúpili z boja, bol zatlačený za vody rieky Jula na území Severnej Kórey.
Do polnoci 14. augusta roku 1945 sa podarilo sovietskym armádam napredovať tak úspešne, že prekročili líniu o 400 kilometrov dovnútra mandžuského územia. Následne úspešne obsadili Mukden. V tom istom čase sa sovietskym námorníkom podarilo úspešne prebiť k pobrežiu Sachalinu a Kurilských ostrovov.
Konečná kapitulácia Dňa 20. augusta roku 1945 sa Kuantunská armáda ocitla v obkľúčení a napokon kapitulovala na ostrove Sachalin. Po relatívne krátkom čase, presnejšie dňa 25. augusta toho istého roku zložila zbrane na Kurilských ostrovoch.
Do sovietskeho zajatia padlo až 600 000 japonských vojakov, ktorí následne pracovali ako lacná pracovná sila napríklad pri budovaní známej Bajkalsko-amurskej magistrály. Viac než 10 percent v zajatí zomrelo. Až po roku 1956 sa poslední preživší japonskí vojaci vrátili späť domov.
Ozveny minulosti Vzťahy medzi Japonskom a Ruskou federáciou, sú do dnešných čias nevyriešené. Spor o ostrov Sachalin a Kurilské ostrovy je stále skutočný.
Referencie
Literatúra JORDAN, David - WIEST, Andrew. (2004). 2. vyd. Atlas druhej svetovej vojny. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s.r.o. ISBN 978-80-7451-558-3. KEEGAN, John., (1989). Druhá světová válka. Praha-Plzeň: BETA - Dobrovský & Ševčík, 1989. ISBN 80-86029-08-5. SHAW, Anthony, (2000). Druhá světová válka: Den po dni. Praha: NAŠE VOJSKO, 2000. ISBN 978-80-206-0915-1.
Pozri aj Druhá svetová vojna Vojna v Pacifiku Sovietsko-japonská vojna Kapitulácia Japonska Kiril Afanasievič Mereckov Rodion Jakovlevič Malinovskij
Iné projekty
Zdroje