Leonid Ivanovič Fjodorov (rus. Леонид Иванович Фёдоров; 4. novembra 1879 – 7. marca 1935) bol studitský jeromonach Ruskej gréckokatolíckej cirkvi, prvý exarcha Ruského katolíckeho apoštolského exarchátu v Rusku a človek, ktorý prežil väznenie v gulagu v tábore Solovky. Pápež Ján Pavol II. ho 27. júna 2001 vo Ľvove vyhlásil za blahoslaveného.
Život
Rané obdobie života Fjodorov sa narodil 4. novembra 1879 v Petrohrade v Rusku v ruskej pravoslávnej rodine. Jeho otec, Ivan Fjodorovič Fjodorov, bol synom bývalého štátneho nevoľníka z Jaroslavlianskej gubernie a stal sa majiteľom petrohradskej reštaurácie „Malyj Jaroslavec“ – podniku, ktorý bol počas tzv. strieborného veku jedným z centier umeleckého, literárneho a intelektuálneho kvasu v hlavnom meste impéria.
Medzi stálych hostí reštaurácie patrili básnik a filozof Vladimir Soloviov a mladý Josif Stalin, ktorý podľa Simona Sebaga Montefiora neraz riskoval zatknutie počas pátracích akcií cárskej tajnej polície, len aby sa mohol najesť vo svojom „obľúbenom podniku“ – „Fjodorovovej reštaurácii“.
Leonidova matka Ľubov Fjodorovová, žena gréckeho pôvodu, ho po predčasnej smrti jeho otca vychovávala sama. Z túžby zabezpečiť synovi lepšiu budúcnosť a spoločenský vzostup využila dedičstvo po manželovi vo výške 15 000 rubľov a poslala ho na Prvé cisárske gymnázium, kde sa vzdelával po boku synov ruskej šľachty. Hoci sa snažila syna viesť k hlbokej viere a príslušnosti k ruskej pravoslávnej cirkvi, zároveň ho povzbudzovala, aby čítal diela vtedajších populárnych spisovateľov.
Počas štúdia na Druhom cisárskom gymnáziu v Petrohrade sa Fjodorov – ovplyvnený čítaním posvätných textov hinduizmu a budhizmu – považoval za nihilistu. Často citoval výrok Williama Wordswortha „Vojna je dcéra Božia“ a po ukončení štúdia mal v úmysle stať sa dôstojníkom ruskej cisárskej armády
Cesta ku katolíckej viere Pod vplyvom pravoslávneho kaplána a učiteľa náboženstva na gymnáziu, otca Konštantína (Smirnova), ktorého otec Paul Mailleux nazval „jedným z najpozoruhodnejších ruských pravoslávnych kňazov svojej doby“, Feodorov prešiel náboženskou konverziou a namiesto toho sa rozhodol študovať pravoslávne kňazstvo.
Po ukončení štúdia na gymnáziu v roku 1901 sa zapísal na Petrohradskú duchovnú akadémiu, aby sa pripravoval na dráhu kňaza v Ruskej pravoslávnej cirkvi. Duchovná akadémia sa však zameriavala skôr na prípravu štátnych úradníkov než kňazov, čo pre Fjodorova predstavovalo veľké sklamanie.
Počas krízy viery Fjodorov – „v čase, keď som strácal vieru“ – dospel k presvedčeniu, „na základe čítania diel cirkevných otcov a štúdia dejín“, že Rímskokatolícka cirkev je tou jedinou pravou cirkvou. V dôsledku toho začal diskrétne navštevovať tridentskú svätú omšu v Kostole svätej Kataríny na Nevskom prospekte. Na Duchovnej akadémii ho jeho učitelia začali prezývať „náš katolík“.
Leonid Fjodorov a jeho katolícky duchovný mentor, otec Jan Szyslawski, cestovali do Ríma cez Ľvov, ktorý bol pod rakúskou správou a kde jeho misiu požehnal metropolita Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Andrej Šeptický.
Obrátenie a vysviacka Dňa 31. júla 1902 bol Fjodorov v rímskom kostole Il Gesù oficiálne prijatý do Katolíckej cirkvi. Následne začal študovať v jezuitskom seminári v Anagni pod pseudonymom „Leonidas Pierre“, ktorým chcel zmiasť cársku tajnú políciu – Ochranu – a zabrániť jej, aby ho vypátrala. V rozhovore so spolubratom v seminári v Anagni Fiodorov predpovedal: „Rusko nebude činiť pokánie, kým neprejde Červeným morom krvi svojich mučeníkov a nespočetnými útrapami svojich apoštolov.“
Hoci Leonid pôvodne sľúbil, že prijme latinský obrad, počas štúdia v Collegio Leoniano, jezuitskom vyššom seminári v Anagni, si uvedomil, že pápež si namiesto toho želá, aby zostal verný liturgii a zvykom kresťanského Východu. S plným súhlasom a povzbudením pápeža Pia X. prestúpil Leonid do ruskej byzantsko-katolíckej cirkvi. Toto rozhodnutie spôsobilo rozkol medzi Leonidom a jeho jezuitským mentorom a neskôr bol finančne závislý od metropolitu Andreja Šeptického z Ľvova.
Dňa 25. marca 1911 prijal kňazskú vysviacku v byzantskom obrade z rúk metropolitu Michaela Mirova vo farnosti Najsvätejšej Trojice Bulharskej gréckokatolíckej cirkvi v konštantínopolskej štvrti Galata.
Návrat do Ruska Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa vrátil do Petrohradu, odkiaľ bol okamžite vyhostený do Toboľska na Sibíri ako potenciálna hrozba pre cársku vládu, ktorá za štátne náboženstvo považovala ruské "pravoslávie".
Po februárovej revolúcii nariadila Dočasná vláda prepustenie všetkých politických väzňov. V Petrohrade sa pod vedením metropolitu Andreja začala trojdňová synoda Ruskej gréckokatolíckej cirkvi; na jej záver metropolita vymenoval Fiodorova za exarchu ruských katolíkov. Keď otec Cyril Korolevskij Svätej stolici úspešne preukázal, že metropolita Andrej len využil svoje práva stanovené pápežom Piom X., pápež Benedikt XV. potvrdil Fjodorovovo postavenie exarchu.
Pôsobil ako predstavený v chráme Zostúpenia Svätého Ducha v Petrohrade; pod jeho vedením vznikli ženská rehoľa Svätej rodiny, Spoločenstvo sestier Svätého Ducha a Spoločnosť svätého Jána Zlatoústeho. Vystupoval s prednáškami a zúčastňoval sa na diskusiách s pravoslávnym duchovenstvom, vrátane moskovského patriarchu Tichona a petrohradského metropolitu Benjamína. Patriarcha Tichon v tom čase čelil pretrvávajúcej schizme tzv. „Živej cirkvi“, ktorú podporoval sovietsky režim, a bol odhodlaný brániť ťažko nadobudnutú nezávislosť Moskovského patriarchátu pred opätovným podriadením štátnej kontrole. Z tohto dôvodu sa patriarcha Tichon pravidelne stretával s exarchom i s otcom Vladimirom Abrikosovom a diskutoval s nimi o možnom zjednotení. Patriarcha zároveň nabádal pravoslávnych duchovných a laikov, ktorí mu zostali verní, aby sa takisto stretávali s ruskými katolíkmi a rokovali o možnom zjednotení Ruskej pravoslávnej cirkvi so Svätou stolicou na základe podmienok stanovených na Florentskom koncile v roku 1439.
Práve preto, keď sa otec Edmund A. Walsh – vedúci amerických a pápežských humanitárnych misií počas hladomoru v Rusku v roku 1921 – prvýkrát stretol s exarchom ruskej gréckokatolíckej cirkvi a viedli spolu rozhovor v cirkevnej latinčine, Fjodorov (ktorý obdivoval patriarchu Tichona a pociťoval len opovrhnutie voči takzvanej „Živej cirkvi“) naliehal, aby sa distribúcia potravinovej pomoci hladujúcim zverila nielen katolíckemu duchovenstvu, ale aj tým ruským pravoslávnym kňazom, ktorí zostali verní patriarchovi Tichonovi. Otec Walsh s exarchovou myšlienkou nadšene súhlasil a postaral sa o jej realizáciu. Len v Orenburgu napríklad jeho spolupracovník, otec Louis J. Gallagher, hostil pri svojom stole šiestich miestnych ruských pravoslávnych biskupov, aby spoločne zorganizovali dodávky potravín pre hladujúcich.
Otvorené prenasledovanie náboženstva sa začalo v roku 1922. Duchovenstvu bolo zakázané vyučovať náboženstvo osoby mladšie ako osemnásť rokov. Následne, počas hladomoru v Rusku v roku 1921, bolo nariadené zhabanie všetkých posvätných predmetov na účely „pomoci pri hladomore“ a GPU v každej farnosti zriadila laické rady známe ako *dvaciatky* (rus. *dvaciatki*), ktorých cieľom bolo zmeniť postavenie kňaza na obyčajného zamestnanca. Keď exarcha Leonid a arcibiskup latinského obradu Jan Cieplak odmietli na tento postup pristúpiť, štát násilne uzavrel všetky katolícke farnosti.
Proces s Cieplakom Na jar roku 1923 boli exarcha Leonid, arcibiskup Cieplak, monsignor Konstanty Budkiewicz, ako aj štrnásť ďalších katolíckych kňazov a jeden laik predvolaní na moskovský súdny proces pred revolučným tribunálom pre obvinenia z kontrarevolučnej činnosti a proti-sovietskej agitácie.
Podľa otca Christophera L. Zuggera,
Boľševici už predtým zorganizovali niekoľko „fingovaných procesov“. Čeka zinscenovala „proces s Petrohradskou bojovou organizáciou“ a jej nástupkyňa, nová GPU, zase „proces so socialistickými revolucionármi“. V týchto a podobných fraškách boli obžalovaní nevyhnutne odsúdení na smrť alebo na dlhoročné väzenie na severe. Proces s Cieplakom je ukážkovým príkladom vtedajšej boľševickej revolučnej spravodlivosti. Revolučné tribunály neboli nijako viazané bežnými súdnymi postupmi; prokurátor N. V. Krylenko dokonca vyhlásil, že súdy môžu pošliapať práva iných tried než proletariátu. Odvolania proti rozsudkom nesmerovali na vyšší súd, ale k politickým výborom. Západným pozorovateľom pripadalo dejisko – veľká tanečná sála bývalého Klubu šľachticov s maľovanými cherubínmi na strope – ako nanajvýš nevhodné miesto pre takú vážnu udalosť. Od sudcov ani prokurátorov sa nevyžadovalo právnické vzdelanie, postačoval náležitý „revolučný“ profil. Skutočnosť, že ani samotní sudcovia nerešpektovali výrazné nápisy „Zákaz fajčenia“, neveštila pre dodržiavanie právnych zásad nič dobré.
Korešpondent denníka New York Herald Francis McCullagh, ktorý bol prítomný na súdnom procese, neskôr opísal jeho štvrtý deň takto:
Krylenko, ktorý začal hovoriť o 18.10 h, bol spočiatku pomerne umiernený, no zakrátko prešiel k útoku na náboženstvo vo všeobecnosti a na katolícku cirkev zvlášť. „Katolícka cirkev,“ vyhlásil, „vždy vykorisťovala pracujúce vrstvy.“ Keď žiadal pre arcibiskupa smrť, povedal: „Žiadna jezuitská pretvárka, ktorou ste sa bránili, vás pred trestom smrti nezachráni. Žiadny pápež vo Vatikáne vás teraz nemôže zachrániť.“ ...Ako dlhý prejav pokračoval, „červený prokurátor“ sa čoraz viac rozpaľoval hnevom a protináboženskou nenávisťou. „Vaše náboženstvo,“ kričal, „pľujem naň, tak ako na všetky náboženstvá – na pravoslávne, židovské, moslimské i tie ostatné.“ „Neexistuje tu iný zákon než sovietsky zákon,“ kričal v ďalšej fáze, „a podľa tohto zákona musíte zomrieť.“
Na rozdiel od ostatných obžalovaných exarch Leonid trval na tom, že bude konať ako jeho vlastný právny zástupca, čo viedlo k niektorým z najdramatickejších momentov súdneho procesu. Podľa Zuggera,
Fjodorov, oblečený v tradičnej ruskej čiernej sutane, s dlhými vlasmi a bradou, ktoré sa často opisujú ako „Kristovské“, bol mužom ľudu, obyčajného ruského ľudu, za ktorého sa revolúcia bojovala. Jeho prítomnosť vyvrátila lož bežného opisu katolicizmu ako „poľského náboženstva“. Jeho prezentácia – dojímavé svedectvo o ruskej spiritualite a dejinách Cirkvi v tejto krajine – evokovala to najlepšie z ruského kresťanstva. Poukázal na to, že gréckokatolíci privítali revolúciu s radosťou, pretože len vtedy mali rovnosť. Neexistovala žiadna tajná organizácia, jednoducho dodržiavali cirkevné zákony. Musela sa naplniť náboženská výchova, slávenie omše a vysluhovanie sviatostí manželstva a krstu. Poukázal na to, že Cirkev, obvinená zo zanedbávania hladujúcich, v tom čase denne kŕmila 120 000 detí. Po ostrej Krylenkove odpovedi exarcha Fjodorov vstal, aby predniesol svoje záverečné poznámky: „Naše srdcia nie sú plné nenávisti, ale smútku. Nemôžete nás pochopiť, nemáme slobodu svedomia. To je jediný záver, ktorý môžeme vyvodiť z toho, čo sme tu počuli."
Keďže o rozsudku a trestoch bolo rozhodnuté už vopred, arcibiskup Cieplak aj monsignor Budkiewicz boli odsúdení na trest smrti. Exarcha Leonid a všetci ostatní obžalovaní boli odsúdení na desať rokov odňatia slobody.
Gulag Medzinárodný rozruch, ktorý nasledoval po procese, však prinútil sovietsku vládu k zamysleniu. V roku 1926, po odpykaní prvých troch rokov trestu v moskovskom väzení Butyrka, bol exarcha Leonid prevezený do väzenského tábora Solovky, ktorý sa nachádzal v priestoroch bývalého kláštora na ostrove v Bielom mori.