Aristonikos (; † 129 pred Kr. alebo 128 pred Kr.), známy pod panovníckym menom Eumenes III., bol v rokoch 133 až 129 pred Kr. posledný kráľ Pergamonu z dynastie Attalovcov. Po náhlom úmrtí kráľa Attala III., ktorý svoje kráľovstvo nečakane odkázal Rímskej republike, odmietol uznať rímske dedičské nároky a vyhlásil sa za legitímneho vládcu ríše. Viedol rozsiahle ľudové povstanie, ktoré sa opieralo o vojenské posádky, chudobných roľníkov, negrécke (pôvodné maloázijské) obyvateľstvo a v neskoršej fáze aj o oslobodených otrokov.
Hodnotenie Aristonikovho pôsobenia je už od čias antickej historiografie rozporuplné. Vyplýva to najmä z faktu, že do svojich radov masovo verboval otrokov a nemajetné vrstvy. Historická veda dodnes jednoznačne neodpovedala na otázku, či bolo jeho skutočným cieľom sociálne oslobodenie všetkých utláčaných, alebo išlo o ultimu ratio (poslednú možnosť) dynastického odboja. V tejto fáze vojny bol totiž zatlačený do vnútrozemia a po strate prímorských spojencov zúfalo potreboval nové vojenské sily.
Jeho povstanie vyvolalo v samotnom Ríme hlbokú vnútropolitickú a ústavnú krízu. Plebejský tribún ľudu Tiberius Gracchus totiž plánoval pergamské kráľovské bohatstvo použiť na financovanie svojich radikálnych agrárnych reforiem, čím obišiel právomoci senátu. Hoci Aristonikos dosiahol viacero vojenských víťazstiev, rímske légie pod velením skúseného konzula Marca Perpernu jeho odboj nakoniec brutálne potlačili. Aristonikos bol zajatý, odvlečený do Ríma a popravený, čím samostatné Pergamské kráľovstvo definitívne zaniklo a premenilo sa na rímsku provinciu Ázia. Mnohé oblasti a prosperujúce grécke mestá v Malej Ázii však zostali po vojne kompletne zdevastované.ROSTOVTZEFF, Michael. Gesellschafts- und Wirtschaftsgeschichte der hellenistischen Welt. Zväzok 2. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1998. ISBN 3-534-08590-6. S. 637.
Život
Historické pozadie a stav ríše Pergamské kráľovstvo sa stalo regionálnou helenistickou mocnosťou v roku 188 pred Kr. po podpise Apamejského mieru, kedy Rímska republika odmenila svojich verných spojencov vo vojne proti Seleukovcom. Rozloha štátu pod vládou Eumena II. (Aristonikovho otca) sa vtedy zväčšila na štvornásobok. Pod priamu správu panovníka pripadla Lykaonia, obe Frýgie, Mysia, Lýdia, Iónia a viaceré grécke mestá.HANSEN, Esther Violet. The Attalids of Pergamon. 2. vyd. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 978-0801406157. s. 3–4. Tento nový štátny útvar však predstavoval nesúrodú zmes rôznych etník, tradícií a lokálnych inštitúcií. Dynastia Attalovcov bola preto kľúčovým integračným činiteľom, ktorý dokázal udržať jednotu ríše a čeliť jej vnútornému rozpadu.KAYE, Noah. The Attalids of Pergamon and Anatolia: Money, Culture, and State Power. Cambridge : Cambridge University Press, 2022. ISBN 978-1-316-51059-9. S. 112–115.
V rokoch 180 až 140 pred Kr. viedol Eumenes II. a jeho brat a nástupca Attalos II. (159 – 138 pred Kr.) neustále vojny takmer so všetkými susedmi. Títo susedia sa neskôr po vypuknutí povstania takmer bez výnimky spojili s Rímom proti Pergamonu.McSHANE, Roger B. The Foreign Policy of the Attalids of Pergamum. Urbana : University of Illinois Press, 1964. 241 s. S. 174–180. Vnútri kráľovstva medzitým prebiehal hlboký sociálno-ekonomický rozpad, podobný vývoju v Itálii. Poľnohospodárstvu začali dominovať obrovské kráľovské a šľachtické veľkostatky, ktoré využívali prácu množstva otrokov. Tento systém viedol k rýchlemu ožobračovaniu slobodných drobných roľníkov.CARRATA-THOMES, Franco. La rivolta di Aristonico e le origini della provincia romana d’Asia. Torino : Giappichelli, 1968. s. 14–22.
Po roku 168 pred Kr. Attalovci stratili absolútnu priazeň rímskeho senátu a ocitli sa pod silným politickým tlakom. Za vlády posledného kráľa Attala III. sa situácia ešte viac vyhrotila. Výstredný kráľ dal popraviť dvoch popredných šľachticov a ich rodiny, čím si vládnuci rod znepriatelil časť domácej aristokracie.Pozri Justinus, Epitome 36,4,1–2. Historici nevylučujú, že táto vnútorná šľachtická opozícia sa už vtedy začala tajne formovať okolo Aristonika.FOUCART, Paul François. La formation de la province romaine d'Asie. Mémoires de l'Institut National de France, 1904, roč. 37, s. 302–303.
Kontroverzný závet a vypuknutie konfliktu náhľad|Strieborný kistoforos vyrazený v meste Thyateira počas povstania Aristonika (133 – 132 pred Kr.). Lícna strana: posvätný košík (cista mystica) s vyliezajúcim hadom v brečtanovom venci. Rubová strana: tulec medzi dvoma hadmi; vľavo skratka mesta (ΘVA / BA), v strede písmeno B znamenajúce druhý rok vládnutia a vpravo skratka kráľovského mena Eumenes (EV). Keď bezdetný kráľ Attalos III. v roku 133 pred Kr. nečakane zomrel na následky úpalu, zanechal závet, v ktorom odkázal celú ríšu Rímskej republike.Justinus, Epitome 36,3,5; Oliva, Svět helénismu, s. 119. Podľa modernej literatúry mohlo byť hlavným motívom kráľa vedomie, že autonómia Pergama je už len ilúziou a chcel predísť krvavej anexii, prípadne sa snažil priamo vyšachovať svojho rivala a polovičného brata Aristonika z následníctva.Hansen, The Attalids of Pergamon, s. 147–150.
Samotný text závetu však predznamenal geopolitický konflikt. Ustanovoval, že samotné hlavné mesto Pergamon a ostatné grécke prímorské obce majú dostať absolútnu slobodu a imunitu voči daniam, zatiaľ čo kráľovská pôda (úrodné vnútrozemie), štátna pokladnica a poddaní mali pripadnúť priamo Rímu.ROSTOVTZEFF, Michael. Gesellschaft- und Wirtschaftsgeschichte der hellenistischen Welt. Zväzok 2. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1998. ISBN 3-534-08590-6. s. 635–636. Z tohto dôvodu bohaté grécke mestá na pobreží spočiatku odmietali Aristonika podporiť; chceli si udržať privilégiá a sľubovali si veľké ekonomické výhody z priameho obchodu s rímskym trhom.MILETA, Christian. Eumenes III. und die Sklaven. Neue Überlegungen zum Charakter des Aristonikosaufstandes. Klio, 1998, roč. 80, č. 1, s. 52–54.
Aristonikos bol nemanželským synom Eumena II. a hetéry z Efezu, preto odmietol závet uznať. Vyhlásil sa za kráľa pod menom Eumenes III. a okamžite získal podporu pravidelnej pergamskej armády, časti vojnového loďstva a dvornej elity. Títo poprední hodnostári sa po príchode rímskych úradníkov obávali straty moci, vyvlastnenia majetkov a vyhnanstva.Hansen, The Attalids of Pergamon, s. 150–153.Mileta, Eumenes III. und die Sklaven, s. 58–59. Na potvrdenie svojej legitimity začal raziť vlastné strieborné kistofory s nápisom „Kráľ Eumenes“ (starogr. ΒΑΣΙΛΕΩΣ ΕΥΜΕΝΟΥΣ).ROBINSON, Edward Stanley Gotch. Cistophori in the Name of King Eumenes. The Numismatic Chronicle and Journal of the Royal Numismatic Society, 1954, roč. 14, s. 1–8.
Prvá fáza: Boje o egejské pobrežie Aristonikos bol so svojou vojenskou flotilou spočiatku veľmi úspešný. Na samom začiatku získal kontrolu nad občanmi hlavného mesta Pergamonu a podnietil k odporu mesto Leukai. Podľa rímskeho historika Flora sa mu rýchlymi námornými výpadmi podarilo ovládnuť dôležité mestá Kolofón, Myndos a strategický ostrov Samos.Florus, Epitoma de Tito Livio Bellorum Omnium Annorum DCC 1,35,4.
Zásadný odpor mu však kládlo vplyvné obchodné mesto Efez. Efezská flotila, chrániaca svoje pro-rímske záujmy, sa s Aristonikovým loďstvom stretla v rozhodujúcej námornej bitke pri pobreží mesta Kymé, kde povstalecké sily porazila. Po tejto strate námornej dominancie sa počet Aristonikových prímorských spojencov radikálne zmenšil. Jedinou výnimkou bolo mesto Fókaia, kde sa jeho prívržencom podarilo udržať moc. Aristonikos bol nútený prehodnotiť celú stratégiu a preniesť ťažisko vojny na pevninu, hlboko do vnútrozemia Malej Ázie.
Druhá fáza: Presun do vnútrozemia a zloženie armády Aristonikos si vybudoval nové pevné hlavné stanovište vo vnútrozemskej oblasti okolo miest Thyateira, Apollónis a Stratonikeia. Keďže prišiel o ľudské zdroje z gréckych miest, jadrom jeho novej pozemnej armády sa stali etnické skupiny vnútrozemia – Károvia a obyvatelia Mysie a Lýdie. Mimoriadne dôležitú zložku tvorili bojovní Tráci z pergamských dŕžav okolo Lysimacheie a macedónski vojenskí usadlíci (katoikoi). Samotné mesto Thyateira bolo podľa Strabóna macedónskou vojenskou osadou (katoikia makedonon).Strabón, Geographica 13,4,4. V tejto oblasti navyše žilo obrovské množstvo macedónskych utečencov, ktorí sem utiekli po bitke pri Pydne a rímskej okupácii ich domoviny.
Tieto vnútrozemské oddiely vykazovali vysokú bojovú morálku. V roku 131 pred Kr. rímsky senát vyslal do Ázie prvé riadne expedičné vojsko pod velením konzula a najvyššieho kňaza Publia Licinia Crassa. Aristonikovo vojsko však rímske sily pri meste Leukai prekvapilo a spôsobilo im ťažkú porážku. Konzul Crassus bol pri panickom úteku zajatý a vzápätí usmrtený. V tejto krvavej bitke padol aj kappadocký kráľ Ariarathes V., ktorý bojoval ako rímsky spojenec. Povstaleckí Tráci následne obkľúčili a vážne ohrozili mesto Sestos na polostrove Chersonézos a obyvatelia Mysie aktívne podporovali odboj počas obliehania mesta Kyzikos.
Ideológia Héliopolu a utopický rozmer V záverečnej, najradikálnejšej fáze povstania získal odboj výrazné sociálno-revolučné črty. Aristonikos, vedomý si obmedzených zdrojov, vyzval k boju tie najnižšie a najviac utláčané vrstvy. Masám poľnohospodárskych otrokov a poddaných sľúbil po víťazstve absolútnu osobnú slobodu a občianske zrovnoprávnenie. Svojim stúpencom, ktorých Strabón vo svojich spisoch označuje ako Héliopolitai (Héliopoliti), predostrel ideu vybudovania utopického „Slnečného štátu“ (Héliopolis). Z koristi, ktorú povstalci získali vyplienením bohatých pro-rímskych miest Thyateira a Kolofón, následne kráľ štedro financoval novú žoldniersku armádu.
K hnutiu sa v tejto dobe pridal aj významný rímsky intelektuál, stoický filozof Gaius Blossius z Kúm. Blossius bol predtým hlavným ideologickým poradcom zavraždeného rímskeho tribúna Tiberia Graccha. Po jeho smrti utiekol pred hnevom senátu do Malej Ázie a do Aristonikovho povstania vniesol hlboký filozofický a sociálny rozmer.
Presná povaha štátu Héliopolis a pôvod názvu „Héliopoliti“ zostávajú v modernej historiografii predmetom intenzívnych vedeckých debát: Utopicko-politický výklad: Vychádza z textov Diodora Sicílskeho, ktorý vo svojom diele zachoval zhrnutie dnes už strateného románu spisovateľa Iambula o „Slnečnom štáte“. Iambulos opisoval ideálnu spoločnosť rovných ľudí na bájnych južných ostrovoch, kde neexistovalo súkromné vlastníctvo, vykorisťovanie ani otroctvo a všetci pracovali spoločne na počesť Slnka.Diodoros Sicílsky, Bibliothéké historiké 2,55–60. Marxistická historiografia v minulosti preto v Aristonikovi videla prvého priameho realizátora komunistickej utópie v dejinách. Nábožensko-orientálny výklad: Nemecký historik Karl Bücher už v roku 1874 dokázal, že hnutie mohlo byť silne ovplyvnené náboženským kultom sýrskeho slnečného boha Adada z Héliopolu (Baalbeku), keďže aj vodca vtedajšieho prvého sicílskeho povstania otrokov Eunus bol sýrskeho pôvodu a uctieval bohyňu Atargatis. Významný historik Michael Rostovcev zasa navrhol verziu vplyvu orientálneho slnečného kultu boha menom Helios Dikaiosynes („Boh slnka a spravodlivosti“). Lokálny maloázijský výklad: Historik Frank Collins ponúkol alternatívu, že názov súvisí s bohom Tyrimnom, národným slnečným božstvom mesta Thyateira (ktoré bolo dlho centrom povstania), na ktorého počesť sa konali slávne atletické hry Tyrimneia. Tento boh bol pôvodného lýdskeho pôvodu, čo logicky vysvetľuje, prečo povstanie zapustilo najsilnejšie korene práve v tomto vnútrozemí.
Porážka, rímske represie a zánik ríše