Bitka pri Kleidione (známa aj ako bitka v priesmyku Kleidion, bitka pri Belasici alebo bitka pri Strumici) bola rozhodujúca bitka byzantsko-bulharských vojen, ktorá sa odohrala 29. júla 1014 v údolí medzi pohoriami Belasica a Ogražden (v blízkosti dnešnej dediny Kľuč v bulharskej Blagoevgradskej oblasti, blízko hraníc s Gréckom a Severným Macedónskom).RHINE, Jim. Mindblowers. Chicago : Triumph Books, 2012. ISBN 978-1617498558. S. 20. Stretnutie znamenalo vyvrcholenie takmer polstoročného konfliktu medzi byzantským cisárom Bazilom II. a bulharským cárom Samuilom na prelome 10. a 11. storočia.TREADGOLD, Warren T. A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, 1997. ISBN 0-8047-2630-2. S. 522-526.
V tejto bitke byzantský cisár Bazil II. drvivo porazil hlavné bulharské sily potom, čo vojenský veliteľ Nikéforos Xifias úspešne obišiel bulharské opevnenia a udrel do ich tyla. Podľa historických prameňov Byzantinci po víťazstve zajali tisíce bulharských vojakov, ktorých dal cisár hromadne oslepiť, čo mu natrvalo vynieslo prídomok Bulgaroktonos (Bulharobijca). Hoci táto porážka neznamenala okamžitý zánik Prvej bulharskej ríše, kriticky ochromila jej schopnosť klásť odpor ďalšiemu byzantskému postupu a stala sa bodom obratu celej vojny.HOLMES, Catherine. Basil II and the Governance of Empire, 976–1025. Oxford : Oxford University Press, 2005. ISBN 0-19-927968-3. S. 399-402.
Historické pozadie Pôvody vzájomného konfliktu siahajú až do 7. storočia, keď Bulhari pod vedením chána Asparucha založili vlastný štát pozdĺž Dunaja na území, ktoré bolo pôvodne provinciou Východorímskej (Byzantskej) ríše. Novovzniknutý bulharský štát musel následne viesť s Byzanciou sériu vojen, aby si zaistil svoju pretrvávajúcu existenciu.MUTAFCHIEV, Petar. Kniga za balgarite. Sofia : Akad. izd. Marin Drinov, 1992. S. 59.
V roku 968 na Bulharsko zo severu udrelo kyjevské veľkoknieža Sviatoslav I.GYUZELEV, Vasil. Short History of Bulgaria. Sofia : Sofia Press, 1979. S. 68. V tomto období už Bulharská ríša, ktorá za vlády cára Simeona I. kedysi priamo ohrozovala samotnú existenciu Byzancie, stratila veľkú časť svojej bývalej moci.BOZHILOV, Ivan. Car Simeon Veliki. Sofia : Nauka i izkustvo, 1983. S. 115–116, 124–126, 137–144. Kyjevské nájazdy nakoniec odrazili Byzantinci, ktorí však boli s Bulharmi takisto v nepretržitom konflikte, čo v roku 971 viedlo k pádu bulharského hlavného mesta Preslav. Bulharský cár Boris II. bol prinútený oficiálne sa vzdať svojho cárskeho titulu v Konštantínopole a východné Bulharsko prešlo pod priamu byzantskú správu.PIRIVATRICH, Srdjan. Samuilova država. Belehrad : Institut za vizantološke studije SANU, 1997. S. 58–59. Byzantinci predpokladali, že tento akt bude znamenať definitívny koniec nezávislého Bulharska. Západné bulharské krajiny si však udržali autonómiu a pod vedením bratov z dynastie Komitopulovcov (David, Mojžiš, Áron a Samuel) tu vznikol nový organizovaný odpor proti byzantskej nadvláde.IOANNES SCYLITZES. Historia. In: Izbira tekstove. Vol. II, s. 64.PIRIVATRICH, Srdjan. Samuilova država. S. 94–95.
Keď v roku 976 nastúpil na byzantský trón cisár Bazil II., zničenie nezávislého západobulharského štátu si určil za svoj prvoradý strategický cieľ. Na čele bulharského odporu v tom čase stál samotný Samuil, ktorý sa neskôr vyhlásil za cára. Prvé vojenské ťaženie Bazila II. sa však skončilo katastrofou; cisár sotva unikol smrti, keď Bulhari v roku 986 úplne zdecimovali byzantskú armádu v priesmyku Trajanova brána.ANGELOV, Dimitar – CHOLPANOV, Boris. Balgarska voenna istorija prez srednovekovieto (X–XV vek). Sofia : Nauka i izkustvo, 1994. S. 39–41, 43–44.
Počas nasledujúcich pätnástich rokov, kedy bol Bazil II. plne zamestnaný domácimi vzburami aristokracie a hrozbou zo strany Fátimovcov na východnej hranici, Samuil úspešne dobyl späť väčšinu predtým stratených bulharských území. V rámci svojich ofenzívnych kampaní preniesol vojnu hlboko na nepriateľské územie a prenikol až do južného Grécka k starovekému Korintu. Tam však v roku 996 utrpel vážnu porážku v bitke pri rieke Spercheios.
Nová fáza vojny nastala v roku 1000, keď Bazil II. definitívne stabilizoval svoju vnútropolitickú situáciu a spustil sériu mohutných ofenzív proti Bulharsku. Postupne si zaistil Moesiu a v roku 1003 byzantské vojská dobyli strategický Vidin. Hneď nasledujúci rok uštedril Bazil II. Samuilovi ťažkú porážku v bitke pri Skopje a do roku 1005 obnovil byzantskú kontrolu nad Thessaliou a časťami južnej Macedónie.TREADGOLD, Warren T. A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, 1997. ISBN 0-8047-2630-2. S. 522-526.
V týchto a nasledujúcich rokoch sa vojna ustálila v pravidelnom stereotype: Byzantinci každoročne vtrhli do Bulharska, obliehali pevnosti a plienili vidiek, zatiaľ čo početne slabší Bulhari nedokázali čeliť nepriateľovi v otvorenom poli a namiesto toho podnikali diverzné odvety v Macedónii a Grécku. Napriek čiastočným bulharským úspechom (ako pokus o protiofenzívu v roku 1009, ktorý zlyhal v bitke pri obci Kreta) táto taktika nedokázala prinútiť byzantského cisára k ústupu.GYUZELEV, Vasil. Short History of Bulgaria. S. 71.NIKOLOV, Georgi. Centralizam i regionalizam v rannosrednovekovna Balgarija (kraja na VII – načaloto na XI v.). Sofia : Akad. izd. Marin Drinov, 2005. S. 130. Metodická opotrebovávacia vojna Byzantincov systematicky pripravovala Bulharov o dôležité oporné body a drasticky oslabovala ich vojenský potenciál.PIRIVATRICH, Srdjan. Samuilova država. S. 135–136.
Byzantský historik Ióannes (Ján) Skylitzes opisuje toto obdobie slovami: „Cisár Bazil II. pokračoval v každoročných vpádoch do Bulharska, pričom ničil a pustošil všetko, čo mu stálo v ceste. Samuil ho nedokázal zastaviť na otvorenom poli ani ho prinútiť k rozhodujúcej bitke; utrpel mnoho porážok a jeho moc začala upadať.“IOANNES SCYLITZES. Historia. In: Izbira tekstove. Vol. II, s. 65–66. Vyvrcholenie tohto vyčerpávajúceho konfliktu nastalo v lete roku 1014, keď sa Samuil na čele svojej armády rozhodol byzantské vojsko definitívne zablokovať ešte pred jeho vstupom do bulharského vnútrozemia.
Prípravy a strategický plán Cár Samuil si plne uvedomoval, že byzantská armáda bude musieť do vnútrozemia vtrhnúť cez úzke horské priesmyky, a preto v nich vopred vybudoval rozsiahly systém opevnení. Bulhari vykopali pozdĺž hraníc hlboké priekopy a zatarasili kľúčové údolia hradbami a vežami. Najsilnejšie opevnenia vyrástli práve v priesmyku Kleidion na rieke Struma, cez ktorý viedla najkratšia cesta do srdca Bulharska. Samuil nechal silno opevniť aj severné svahy pohoria Belasica južne a východne od pevnosti Strumica.IOANNES SCYLITZES. Historia. II, s. 45. Široké údolie rieky Strumica bolo pre útok ideálnym terénom, ktorý byzantské vojská využívali už v predošlých rokoch, preto tu stála silná bulharská stráž. Samuil si za základňu svojej obrany zvolil samotné mesto Strumica, ktoré ležalo na strategickej križovatke ciest zo Solúnu do Trácie a na západ k Ochridu.ZLATARSKI, Vasil. Istorija na balgarskata daržava prez srednite vekove. Vol. I, Part 2. Sofia : Nauka i izkustvo, 1971. S. 731–732, 736. Náročný horský terén na juhu bol husto posiaty zemnými valmi a palisádami chránenými silnými bulharskými oddielmi.NIKOLOV, Georgi. Centralizam i regionalizam v rannosrednovekovna Balgarija. S. 179–180.MITREV, Georgi. Samuilovata klisura i bitkata prez 1014 g. In: Makedonski pregled. 1993, č. 2, s. 76–79.
Samuil chcel zastaviť neustále pustošenie krajiny, no k rozhodnutiu prijať bitku pri Kleidione ho tlačili aj obavy o vlastnú autoritu. Jeho mocenskú pozíciu medzi bulharskou šľachtou totiž predošlé porážky vážne podkopali. Varovným signálom bol rok 1005, kedy správca dôležitého jadranského prístavu Dyrrhachium odovzdal mesto Byzantincom úplne bez boja.OSTROGORSKI, Georgije. History of the Byzantine State. New Brunswick : Rutgers University Press, 1969. ISBN 0-8135-0599-2. S. 404–405. Aby Samuil čelil tejto kríze a upevnil si rešpekt, zhromaždil obrovské vojsko. Moderní historici odhadujú jeho celkovú silu vrátane miestnych milícií až na 45 000 mužov.NIKOLOV, Georgi. Centralizam i regionalizam v rannosrednovekovna Balgarija. S. 131. Na druhej strane neponechal nič na náhodu ani Bazil II. Zostavil elitnú armádu a povolal svojich najskúsenejších veliteľov. Medzi nimi vynikal stratég z Filippopolisu (dnešný Plovdiv) Nikéforos Xifias, ktorý už v roku 1001 úspešne dobyl staré bulharské hlavné mestá Pliska a Preslav.
Priebeh bitky náhľad|vľavo|Územný rozsah Prvej bulharskej ríše za vlády cára Samuila (997 – 1014). Byzantská armáda pochodovala z Konštantínopola cez mestá Komotini, Drama a Serres, až dorazila k Rupelskému priesmyku na rieke Struma. Odtiaľ vstúpila do Strumického údolia a priblížila sa k dedine Kľuč, kde sa rieka stáča a preteká popri pohoriach Belasica a Ogražden. Postup Byzantincov tu však zastavila mohutná, hlboká drevená palisáda bránená odhodlanými bulharskými obrancami.ZLATARSKI, Vasil. Istorija na balgarskata daržava prez srednite vekove. S. 731.NIKOLOV, Georgi. Centralizam i regionalizam v rannosrednovekovna Balgarija. S. 180. Byzantské jednotky na hradbu okamžite zaútočili, no boli s ťažkými stratami odrazené.IOANNES SCYLITZES. Historia. II, s. 457.IOANNES ZONARAS. Epitome Historiarum. IV, s. 121.
V reakcii na byzantský tlak vyslal cár Samuil veľké vojenské krídlo pod vedením jedného z najschopnejších bulharských šľachticov Nestoricu, s rozkazom udrieť smerom na juh a odlákať Bazilovu pozornosť od obliehania priesmyku Kľuč.NIKOLOV, Georgi. Centralizam i regionalizam v rannosrednovekovna Balgarija. S. 146. Bulharské vojsko pod Nestoricovým velením preniklo až k Solúnu. Pred hradbami mesta ich však v krvavej bitke drvivo porazili byzantské jednotky, ktoré viedol solúnsky stratég Theofylaktos Botaneiates so synom Michalom. Botaneiates zajal veľa vojakov, ukoristil nepriateľskú výbavu a hneď vyrazil na sever, aby posilnil cisára pri Kleidione.IOANNES SCYLITZES. Historia. In: Izbira tekstove. Vol. II, s. 66.ZLATARSKI, Vasil. Istorija na balgarskata daržava prez srednite vekove. S. 732–734.
Napriek posilám bol prvý priamy pokus Bazila II. preraziť obrannú líniu neúspešný. Údolie bránilo približne 15 000 až 20 000 Bulharov a terén Byzantincom neumožňoval naplno rozvinúť bojové formácie.IOANNES SCYLITZES. Historia. s. 457. Byzantský cisár sa však odmietol vzdať. Rozkázal stratégovi Nikéforovi Xifiasovi, aby s časťou jednotiek vykonal riskantný obchvatný manéver cez strmé, zdanlivo neschodné svahy pohoria Belasica, kým on sám pokračoval v čelných útokoch na palisádu.GEORGIUS CEDRENUS. Compendium Historiarum. s. 457–458.SAVVIDĒS, Alexis G. K. Byzantinē prosōpografia, topikē istoria kai byzantinotourkikes σχέσεις. Atény : Kritikē Istorikē Bibliothēkē, 1994. ISBN 960-218-089-7. S. 25–27.náhľad|Priebeh bitky pri Kleidione (1014) s vyznačeným obchvatným manévrom byzantských vojsk cez pohorie Belasica.
Xifias úspešne previedol svoje vojsko tajným horským chodníkom a dostal sa Bulharom priamo do chrbta. Dňa 29. júla 1014 Xifias nečakane zaútočil na bulharských obrancov zozadu, čím ich uväznil v úzkom údolí. Prekvapení Bulhari začali v panike opúšťať svoje veže a obranné stanovištia, aby čelili novej hrozbe. To okamžite využil Bazil II., prelomil čelnú líniu a kompletne zdemoloval drevenú palisádu.ZLATARSKI, Vasil. Istorija na balgarskata daržava prez srednite vekove. S. 734–736.