Neviditeľné postihnutie je zdravotné postihnutie, ktoré na človeku nie je vonkajškovo viditeľné. Aj napriek tomu, že taký človek na prvý pohľad vyzerá ako úplne zdravý, vo skutočnosti má závažný zdravotný problém. Typickým príkladom sú ľudia, ktorých zdravotný stav je za bežných situácií skrytý pod oblečením (stómia, inkontinenčné pomôcky, protézy), úplne neviditeľný (crohnova choroba, počiatočná fáza postihnutia kĺbov a pohybového aparátu, diabetes), prípadne viditeľný, ale spoločnosť nemá pre takýto zdravotný stav dostatočné pochopenie (autismus, ADHD, MS/CFS).
Práve to, že tieto stavy nie sú jasne viditeľné spôsobuje, že ľuďom ktorí nimi trpia sa dostáva oveľa menšieho pochopenia a podpory, prípadne čelia otvorenej diskriminácii, kedy je im poskytnutie potrebnej pomoci ktorú by potrebovali výslovne odmietané. Zatiaľ čo človek na vozíku alebo o barlách sa automaticky dočká okamžitej empatie a ochoty pomôcť, u ľudí s neviditeľným postihnutím je základný problém už to, že okolie ich zdravotný problém vôbec nevidí. A tým pádom ani nevidí dôvod, prečo by im malo akokoľvek pomáhať alebo na ne brať nejaké ohľady.
Práve tento problém ľuďom s neviditeľným postihnutím závažne komplikuje život a spôsobuje efekt, kedy sa aj z menšieho zdravotného obmedzenia, ktoré by samo o sebe na život človeka nemalo taký významný dopad, práve kvôli nedostatku podpory a pomoci zo strany spoločnosti môže stať ťažko obmedzujúci hendikep úplne vyraďujúci daných ľudí zo spoločnosti.
Společenské dopady Najčastejší problém s ktorým sa ľudia s neviditeľným postihnutím stretávajú je nepochopenie zo strany druhých ľudí. V lepšom prípade len z nevedomosti, keď ľudia u zdravo vyzerajúceho človeka nepredpokladajú prítomnosť nejakej závažnej choroby, a človek s neviditeľným postihnutím im svoju situáciu musí patrične objasniť, aby sa dočkal pochopenia. Aj keď to zo strany druhých ľudí nemusí byť zlý úmysel, pre človeka trpiaceho neviditeľným postihnutím je naozaj nepríjemné a vyčerpávajúce, pokiaľ pri každej žiadosti o pomoc ktorá by mu ako osobe so zdravotným postihnutím mala automaticky prináležať, musí svoj nárok neustále vysvetľovať a obhajovať.
Typickým príkladom je potreba miesta na sedenie v prostriedkoch hromadnej dopravy, alebo nutnosť použiť bezbariérové WC. Pre mnoho ľudí s neviditeľným postihnutím je táto potreba neustáleho sebaobhajovania natoľko vyčerpávajúca, že než by sa s niekým stále dohadovali, radšej sa týchto svojich nárokov vzdajú a pokúšajú sa predstierať, že im nič nie je: Epileptik ktorý môže kedykoľvek dostať záchvat a spadnúť, uvoľňuje miesto na sedenie „tým, ktorí to potrebujú viac“. Jeho potreba v očiach ľudí okolo neexistuje, a keby sa nezdvihol, tak mu ako „mladému zdravému mužovi“ niekto s tým zdvihnutím čoskoro príde „pomôcť“. Človek s inkontinenciou napriek tomu, že má oficiálne priznané právo používať bezbariérové toalety (a reálne ich potrebuje), si ide vymeniť pomôcky radšej domov, než aby sa dohadoval o sprístupnení bezbariérového WC. Prípadne niekto, kto má začínajúcu artrózu ktorá ešte nevyžaduje používanie kompenzačných pomôcok sa zdráha požiadať o asistenciu na letisku a povie si, že sa pokúsi zaťať zuby a ignorovať všetku bolesť, pretože čo by si letiskový personál pomyslel o človeku ktorý normálne stojí na nohách, a napriek tomu žiada o invalidný vozík. Ľudia s neviditeľným postihnutím teda čelia predovšetkým spoločenskej bariére. Pravidelné opakované zažívanie takýchto situácií vedie k tomu, že si pripadajú podradní a majú pocit, že pre nich a ich potreby na verejnosti nie je miesto. Z tohto dôvodu mnohí kompletne rezignujú na akýkoľvek spoločenský život a radšej sa uzatvárajú sa doma, čo vedie len k rozvoju ďalších problémov, ako sú napríklad depresie, zhoršovanie už aj tak zlého zdravotného stavu, v niektorých prípadoch až dokonca sebapoškodzovania alebo samovraždy.
Riešenie V priebehu rokov sa postupne dostáva do povedomia verejnosti aj osveta o neviditeľných postihnutiach. V Británii vznikli iniaciatívy ako „Not every disability is visible“, ktoré pripomínajú verejnosti, že aj ľudia bez vonkajškovo viditeľného hendikepu môžu mať skrytú chorobu, ktorá vyžaduje používanie bezbariérových toaliet, a že tieto toalety zďaleka neslúžia len ľuďom s fyzickým postihnutím, ale aj ľuďom s inými druhmi postihnutia, ktorí napríklad potrebujú vykonať výmenu zdravotných pomôcok, alebo majú urgentnú potrebu okamžitého prístupu na najbližšie dostupné WC (ktoré býva spravidla práve to bezbariérové). V rámci mestskej hromadnej dopravy v Londýne bola tiež zavedená kampaň „Offer me a seat“, ktorá rieši problém práve ľudí, ktorí z dôvodu zdravotného stavu potrebujú počas jazdy sedieť.
Ďalší projekt zameraný priamo cielene na ľudí s neviditeľným postihnutím je „Sunflower lanyard“. Prívesok, ktorý jasne signalizuje personálu, že človek má postihnutie, ktoré nie je na prvý pohľad vidieť. Táto myšlienka pôvodne vznikla lokálne na letisku Gatwick, ale odvtedy si získala takú popularitu, že sa šíri naprieč mnohými európskymi letiskami i leteckými spoločnosťami.
Priamo v českom prostredí potom najďalej pochopenie pre neviditeľné postihnutia posunul projekt eurokľúč: univerzálny kľúč k prístupu na bezbariérové toalety. Vo svojich podmienkach pre vydanie výslovne zahŕňa aj širokú škálu neviditeľných postihnutí a jeho systém, ktorý sa postupne rozšíril do všetkých kútov česka, úplne zbúral hlavnú bariéru, ktorej ľudia s neviditeľným postihnutím obvykle čelia: riziku odmietnutia prístupu na bezbariérové WC, pretože je nepreškolený personál na základe vonkajšieho vzhľadu vyhodnotí ako „zdravé“.
Projekt eurokľúč sa pôvodne mal rozšíriť aj na slovensko. Bohužiaľ sa mu však nepodarilo dosiahnuť toho istého úspechu ako v česku. Bol zavedený len na pár málo miestach, predovšetkým v Bratislave, a ojedinele v nieketrých veľkých slovenských mestách. Ale k jeho plošnému rozšíreniu nedošlo a na slovensku viac-menej zostal pôvodný systém, kedy človek musí o sprístupnenie wc pre invalidov osobne požiadať obsluhu.
Referencie
Referencie
Kategória:Zdravotné postihnutie