Národné archeologické múzeum v Aténach (gréc. Εθνικό Αρχαιολογικό Μουσείο) je hlavné a najväčšie archeologické múzeum v Grécku.KALOGEROPOULOS, Konstantinos. The National Archaeological Museum of Athens: History and Collections. Atény: Kapon Editions, 2015. ISBN 978-960-6878-92-3. s. 14-18. Podlieha priamo Generálnemu riaditeľstvu pre starožitnosti, ktoré patrí pod grécke Ministerstvo kultúry. Od roku 2021 inštitúciu vedie archeologička Dr. Anna-Vasiliki Karapanagiotou.Deník Ta Nea. Εθνικό Αρχαιολογικό Μουσείο: Η Άννα-Βασιλική Καραπαναγιώτου νέα διευθύντρια. Uverejnené 6. januára 2021. Múzeum disponuje jednou z najväčších zbierok starovekého gréckeho umenia na svete. Uchováva viac ako 20 000 predmetov z celého územia Grécka, ktoré mapujú obdobie od prehistórie až po koniec antiky.KARAKASI, Katerina. Masterpieces of the National Archaeological Museum of Athens. Atény: Ministry of Culture, 2004. ISBN 978-960-214-385-8. s. 9. Predmety z ostrova Kréta sa však nachádzajú prevažne v Archeologickom múzeu v Iraklione a nálezy z macedónskych hrobiek sú vystavené v múzeu vo Vergine.
Zbierkový fond a expozície Trvalá expozícia je tematicky a chronologicky rozdelená do piatich hlavných zbierok: Prehistorická zbierka – zahŕňa nálezy od 6. tisícročia pred Kr. do roku 1050 pred Kr. (neolit, kykladská a mykénska kultúra). Zbierka sochárstva – predstavuje vývoj gréckeho sochárstva od 7. do 5. storočia pred Kr. Zbierka keramiky – dokumentuje starovekú grécku keramiku od 11. storočia pred Kr. až po rímske obdobie. Zbierka bronzov – obsahuje kovové predmety, plastiky a umelecké nástroje. Egyptská zbierka a zbierka Blízkeho východu – prezentuje staroveké pamiatky mimogréckych civilizácií.
Súčasťou komplexu je samostatné Epigrafické múzeum v Aténach (gréc. Επιγραφικό Μουσείο), ktoré zaberá sály 1, 2, 9 – 10 a 114. Vystavuje historické nápisy od protohistorických čias až po neskorú antiku.
Múzeum má k dispozícii 64 výstavných sál, rozsiahly fotografický archív, odbornú knižnicu, špecializované konzervátorské laboratóriá na kovy, keramiku, kameň a organické materiály, chemické laboratórium, ako aj vnútorné nádvorie a vonkajšiu záhradu s tisícročným olivovníkom. Pravidelne sa tu konajú aj dočasné výstavy.
V roku 2023 schválila grécka vláda plány na rozsiahlu podzemnú prístavbu s rozlohou 20 000 m². Modernizáciu múzea navrhol renomovaný architektonický ateliér David Chipperfield Architects. Dokončenie prístavby, ktorej súčasťou bude aj nová strešná záhrada, je naplánované na rok 2028. Architektonický časopis Dezeen. Článok o podzemnom rozšírení múzea v Aténach od štúdia David Chipperfield. Publikované 17. februára 2023.
História
Vznik a založenie Počas gréckej vojny za nezávislosť v roku 1827 odhlasovalo Národné zhromaždenie v Trojzéne ústavný článok, ktorý zakazoval akýkoľvek vývoz starožitností z krajiny. V roku 1829 toto nariadenie potvrdilo aj štvrté Národné zhromaždenie v Argose, pričom novovymenovaný guvernér (kybernetes) Ioannis Kapodistrias prijal právne opatrenia na jeho dôsledné presadzovanie. Kapodistrias zároveň 21. októbra 1829 rozhodol o založení prvého národného archeologického múzea v Grécku. Inštitúcia bola pôvodne umiestnená v budove sirotinca na ostrove Egina a jej prvým hlavným správcom sa stal učenec Andreas Moustoxydis z ostrova Korfu. Už v roku 1830 vydal archimandrita L. Kambanis prvý oficiálny katalóg zbierok múzea.
náhľad|vpravo|Chrám Héfaisteion (v minulosti známy ako „Théseion“), ktorý po roku 1834 slúžil ako dočasné sídlo múzea.
Spolu s presunom hlavného mesta sa sťahovalo aj múzeum. Najprv bolo prechodne zriadené v Nauplione a od roku 1834 v Aténach, kde zbierky provizórne uchovávali v priestoroch chrámu Héfaisteion (v tom čase označovanom ako „Théseion“), vo Veternej veži či v Hadriánovej knižnici. Prvý grécky archeologický zákon z roku 1834 síce explicitne počítal s výstavbou samostatnej účelovej budovy pre „Ústredné verejné múzeum starožitností“, realizácia sa však dlho odkladala, keďže architektonické návrhy boli opakovane zamietané. Potreba novej budovy sa stala kritickou s rapídnym nárastom zbierkového fondu, ku ktorému výrazne prispievali aj objavy zahraničných archeologických škôl pôsobiacich v Grécku. Výstavba súčasného komplexu sa napokon začala v roku 1866. KALOGEROPOULOS, Konstantinos. The National Archaeological Museum of Athens: History and Collections. Atény: Kapon Editions, 2015. ISBN 978-960-6878-92-3. s. 21-24. KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 15-16. BARBER, Robin. Greece: Blue Guide. Londýn: A & C Black, 2005. ISBN 978-071-3670-34-9. s. 162-163.
Plány a prieťahy s výstavbou Prvým projektom bol už v roku 1834 poverený Leo von Klenze, dvorný architekt bavorského kráľa Ľudovíta I., ktorý bol otcom vtedajšieho gréckeho kráľa Otta I. Von Klenze, známy ako autor budov Glyptotéky a Starej pinakotéky v Mníchove, navrhol „Národnú galériu sochárstva“. Tá mala stáť na juhovýchodnom úpätí Akropoly (na mieste, kde neskôr vzniklo pôvodné Múzeum Akropoly), no projekt bol zamietnutý ako príliš strohý. Von Klenze následne predložil nový, monumentálnejší návrh komplexu s názvom Pantechneion, ktorý plánoval umiestniť na vrchole Ágios Athanásios v štvrti Kerameikos. Tento koncept zahŕňal dve asymetrické budovy – obdĺžnikovú stavbu a rotundu prepojené portikom, ktoré mali vizuálne odkazovať na Propyleje a Erechtheion na Akropole. Vysoké finančné náklady však realizáciu tohto projektu znemožnili. KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 16. GALLIMARD. Grèce. Guide Gallimard. Paríž: Éditions Gallimard, 1992. ISBN 978-207-0566-70-1. s. 233.
Svoje vlastné návrhy následne ponúkli aj ďalší európski architekti, no všetky boli zamietnuté. Kráľ Oto I. preto 30. júna 1858 vyhlásil medzinárodnú architektonickú súťaž, ktorej porotu tvorila Akadémia výtvarných umení v Mníchove. V roku 1861 bolo verejnosti predstavených celkovo štrnásť súťažných návrhov. Hoci u verejnosti jednoznačne zvíťazil projekt talianskeho architekta Artura Contiho, porota ho nakoniec taktiež neschválila. Kráľ Oto však Contimu za jeho prínos udelil grécky Rád Spasiteľa. KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 16.
Nové plány z vlastnej iniciatívy vypracoval Ludwig Lange, profesor architektúry na mníchovskej akadémii a autor budovy Múzea výtvarných umení v Lipsku. Navrhol symetrickú štvorcovú budovu organizovanú okolo dvoch vnútorných nádvorí s dominantnou kolonádou na čelnej fasáde. Kvôli zosadeniu kráľa Ota a vážnym finančným problémom krajiny sa však na Langeho návrh dočasne zabudlo. Až intenzívna novinárska kampaň v roku 1864 opätovne otvorila otázku výstavby múzea. Novovzniknutý výbor najprv pracoval s Contiho plánmi, no po znovuobjavení Langeho projektu uznal jeho architektonickú prevahu.
Dňa 24. februára 1865 vydal nový grécky kráľ Juraj I. kráľovský dekrét, ktorým schválil výstavbu „Národného archeologického múzea“ Bolo to vôbec prvýkrát, čo inštitúcia dostala tento oficiálny názov. Nasledujúci dekrét však múzeum premenoval na Bernardakisovo múzeum podľa jeho hlavného mecenáša. na vrchu Ágios Athanásios na základe upravených Langeho plánov. Realizáciou bol poverený grécky architekt Panagiotis Kalkos. Stavebné práce sa síce začali, no zvolená lokalita priamo v srdci chráneného archeologického náleziska vyvolala ostré protesty a projekt bol zastavený. Riešenie priniesla až filantropka Eleni Tositsa, ktorá na účely stavby darovala rozsiahly pozemok susediaci s Aténskou polytechnikou. Nový kráľovský dekrét bol podpísaný 23. marca 1866 a základný kameň budovy bol slávnostne položený 3. októbra 1866 za účasti panovníka, členov vlády, poslancov a zástupcov Svätej synody. KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 17-18.
Budova múzea náhľad|vľavo|upright=1.5|Pôdorys Národného archeologického múzea v roku 1881. náhľad|vpravo|upright=1.3|Celkový pohľad na hlavnú budovu múzea v roku 1893. náhľad|vpravo|upright=1.3|Interiér sály s rímskymi sochami na stereoskopickej fotografii z roku 1901.
Stavebné práce neskôr spomalilo úmrtie architekta Panagiotisa Kalkosa, ktorého na poste vedúceho stavby nahradil Armodios Vlachos. Projekt navyše neustále narážal na nedostatok financií. Ústredná časť západného krídla bola nakoniec dokončená v roku 1874. Hlavnou zmenou oproti pôvodným plánom, ktoré vypracoval Ludwig Lange, bolo úplné vypustenie prednej kolonády. Vládni predstavitelia preto oslovili renomovaného architekta Theophila Hansena s ponukou na pokračovanie výstavby. Hansen ju však rázne odmietol, keďže Langeho plány sa mu nepáčili. Namiesto toho navrhol celý projekt zrušiť a začať odznova na novom pozemku južne od Akropoly, čo by si však vyžiadalo vtedajších sedem miliónov drachiem. Grécky štát tento finančne náročný návrh zamietol. Vedenie projektu napokon prevzal Hansenov žiak Ernst Ziller. Ten Langeho koncepciu citlivo prepracoval a vtisol budove jej charakteristický neoklasicistický vzhľad. Ziller pri návrhu priečelia aplikoval podobný koncept, aký predtým úspešne použil pri Archeologickom múzeu v Olympii – vytvoril ústredný portikus so štyrmi iónskymi stĺpmi na čelnej fasáde a po jednom stĺpe z každej strany vstupného portálu. Doplniv ho dvoma bočnými galériami so štvorcovými pilastrami, ktoré zakončil portikmi s prázdnymi frontónmi. Nad hlavný vchod umiestnil terakotové sochy, ktoré sa stali jeho typickým architektonickým rukopisom.
Južné krídlo komplexu bolo kompletne dostavané v roku 1885 a severné krídlo v roku 1889. Hlavná budova, ktorej výstavba trvala od roku 1866, bola definitívne dokončená v roku 1889. KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 17-19. Financovanie bolo zabezpečené kombináciou štátnych prostriedkov (grécka vláda od roku 1854 vyčleňovala zo svojho rozpočtu každoročne 10 000 drachiem, čo však bolo dlhodobo nepostačujúce), príspevkov od Aténskej archeologickej spoločnosti a darov od významných mecenášov. Medzi najvýznamnejších patril Dimitrios Bernardakis, Grék žijúci v Petrohrade, ktorý v roku 1856 venoval sumu 200 000 drachiem, a neskôr jeho syn Nikolaos Bernardakis, ktorý na začiatku 70. rokov 19. storočia prispel sumou 100 000 frankov. Významným prínosom bol aj samotný pozemok, ktorý darovala filantropka Eleni Tositsa. KALOGEROPOULOS, Konstantinos. The National Archaeological Museum of Athens: History and Collections. Atény: Kapon Editions, 2015. ISBN 978-960-6878-92-3. s. 14-18.
Už počas prvých rokov prevádzky sa ukázalo, že kapacita budovy je pre neustále narastajúce nálezy z celého Grécka nedostatočná. Prvé oficiálne rozšírenie sa uskutočnilo v rokoch 1903 až 1906, kedy grécky architekt Anastasios Metaxas navrhol prístavbu troch nových výstavných sál smerom na východ, priamo v osi hlavného vchodu. Zbierky sa však rozrastali tak rýchlo, že ani tieto priestory čoskoro nestačili. K zásadnému a urbanisticky najvýznamnejšiemu rozšíreniu komplexu prišlo v rokoch 1932 až 1939 podľa projektu gréckeho architekta Georgiosa Nomikosa. Staršia prístavba z rokov 1903 – 1906 bola kompletne asanovaná a nahradená modernou dvojposchodovou budovou, do ktorej architekt situoval nielen nové expozičné sály, ale aj administratívne kancelárie, vedecké laboratóriá a rozsiahle podzemné depozitáre v suteréne. Táto prestavba dala múzeu jeho súčasnú modernú dispozíciu usporiadanú okolo dvoch otvorených vnútorných nádvorí, pričom celková čistá výstavná plocha dosiahla takmer 8 000 m². KALTSAS, Nikolaos – PATRIKIANOS, Georgios. National Archaeological Museum. Atény: Olkos, 2007. ISBN 978-960-8953-40-6. s. 20.
Prvé expozície a rekonštrukcia