Sladký život (v origináli La dolce vita) je taliansko-francúzsky čiernobiely film z roku 1960, ktorý režíroval Federico Fellini podľa scenára, ktorý napísal s Tulliom Pinellim, Enniom Flaianom a Brunellom Rondim. Marcello Mastroianni v ňom hrá novinára bulvárnych rubrík Marcella Rubiniho, ktorý sa počas niekoľkých dní a nocí pohybuje medzi rímskou smotánkou, filmovými hviezdami a intelektuálmi.
Film získal Zlatú palmu na 13. festivale v Cannes a Oscara za kostýmy. V Taliansku sa stal najvýnosnejším filmom sezóny, Vatikán ho odsúdil a v mnohých krajinách ho postihla cenzúra. Meno fotografa Paparazza, jednej z postáv, dalo svetu slovo paparazzi. Patrí k najvýznamnejším dielam svetovej kinematografie a pravidelne sa umiestňuje v rebríčkoch najlepších filmov všetkých čias.
Dej
Marcello Rubini je novinár špecializujúci sa na spoločenskú kroniku, ktorý však sníva o tom, že sa stane spisovateľom. Film, zasadený do Ríma, ho sleduje v sérii epizód, v ktorých je – aj vďaka svojej práci – hlavným aktérom alebo privilegovaným svedkom; spolu vytvárajú obraz rôznych stránok zdanlivo naplneného života rímskej smotánky, jej rituálov, neuróz a drám.
Nad mestom letia dva vrtuľníky: jeden nesie sochu Krista, v druhom, ktorý patrí novinárom sledujúcim prevoz, sedí Marcello s fotoreportérom Paparazzom. Stroje preletia nízko nad terasou, kde sa v plavkách opaľuje niekoľko dievčat; reportéri sa s nimi pokúšajú na diaľku nadviazať rozhovor a dievčatá sa pýtajú, kam sochu vezú, no hluk rotorov prehluší ich hlasy (až keď sa vrtuľník vzďaľuje, jedno z dievčat pochopí, že Kristus mieri do Vatikánu). Marcello od dievčat pýta telefónne číslo; tie sa bavia, ale nedajú mu ho. Let sa končí nad Námestím svätého Petra, kde slávnostne zvonia zvony.
Marcello je v reštaurácii v orientálnom štýle, kde pripravuje reportáž o jednej panovníckej rodine. Kým dáva čašníkovi prepitné, aby prezradil, čo princovia jedli, Paparazzo na jeho pokyn fotografuje šľachtičnú v spoločnosti mladého muža. Zasiahnu osobní strážcovia, fotografa odvedú a žiadajú od neho film. Jeden z hostí, sediaci pri stole s dvoma ženami, Marcella spozná, zavolá ho k sebe a dohovára mu, aby už prestal robiť rozruch svojou prácou bulvárneho novinára. Do podniku prichádza krásna dáma, Maddalena; Marcello sa ponúkne, že ju odprevadí, a ona súhlasí. Na ulici oboch zasypú blesky fotoaparátov Marcellových kolegov.
Dvojica zastaví jej autom v centre Ríma na Piazza del Popolo; po rozhovore stretnú prostitútku, ktorú Maddalena pozve do auta, aby sa s nimi previezla, a ponúkne sa, že ju potom odvezie domov na perifériu. Keď prídu na miesto a prostitútka je v kuchyni, Maddalena a Marcello si ľahnú do jej postele a milujú sa. Ráno pred domom čaká pasák, aby si vybral svoj podiel; Marcello a Maddalena odchádzajú autom, keď žene zaplatili za nocľah. Medzitým Marcellova snúbenica Emma, ktorá trpí depresiou, pretože dobre vie o jeho ustavičných neverách, naňho čaká doma. Keďže sa nevrátil, vytuší, že noc strávil s inou ženou, prehltne tabletky a stratí vedomie. Marcello ju po návrate odvezie na pohotovosť, kde ju zachránia.
Marcello potom dostane za úlohu sprevádzať Sylviu, slávnu hviezdu amerického filmu, ktorú v Ríme očakávajú. V podniku plnom zahraničných turistov jej začne robiť návrhy. Mierne podnapitá Sylvia sa vydá na prechádzku rímskymi uličkami a Marcello ju nasleduje; keď zbadá fontánu di Trevi, vojde oblečená do vody a naznačí tanec. Marcello po chvíli váhania vstúpi do fontány za ňou, tiež v šatách, a vyzná jej lásku. Keď ju odprevádza do hotela, natrafí na jej snúbenca, ktorý najprv vylepí facku Sylvii a potom sa pustí do Marcella a zrazí ho päsťou na zem – to všetko pred fotografmi, ktorí scénu zvečnia.
Marcello sa vyberie do rímskej štvrte EUR. Medzitým sa veľký dav tlačí okolo dvoch detí, ktoré tvrdia, že na lúke za mestom videli Pannu Máriu. Marcello sa tam ponáhľa, aby o tom napísal článok, no jeho pozornosť odvádza snúbenica Emma. Večer sa strhne prudká búrka a v dave nastane zmätok, keď sa niektorí prítomní začnú násilím trhať o vetvy stromu, pri ktorom sa zjavenie malo odohrať. V dave je aj Emma; podarí sa jej zmocniť konára a dúfa v pomoc zhora, aby si ju Marcello konečne vzal alebo jej aspoň prejavoval toľko pozornosti ako na začiatku ich vzťahu.
Marcello a Emma potom idú k Steinerovi, aby strávili večer v spoločnosti skupiny výstredných predstaviteľov kultúrneho sveta. Marcello tu spozná spisovateľovu rodinu vrátane dvoch ešte malých detí. Steiner mu ponúkne, že ho zoznámi s vydavateľom, aby sa mohol venovať tomu, čo ho najviac baví, a nemusel sa už zaoberať škandálmi. Neskôr sedí Marcello v trattorii pri mori ako jediný hosť a píše na stroji článok; nedokáže sa však sústrediť pre hudbu z jukeboxu a sťažuje sa dospievajúcej čašníčke, ktorá prestiera stoly, a hneď sa s ňou dá do reči: volá sa Paola, pochádza z Umbrie a rada by sa, ako hovorí, naučila písať na stroji, aby sa stala pisárkou. Marcello k dievčaťu pocíti sympatiu a dojme ho prostota jej túžob. Zároveň chváli jej anjelskú krásu, ktorú prirovnáva k anjelikom v umbrijských kostoloch, a pýta sa, či má priateľa. Dievča sa hanblivo bráni, nie celkom presvedčené o úprimnosti komplimentov, no aj ju zaujme láskavosť zvláštneho hosťa.
Paparazzo Marcellovi oznámi, že ho prišiel hľadať jeho otec. Stretnú sa v záhradnej kaviarni v centre Ríma na Via Veneto, odkiaľ sa rozhodnú presunúť do nočného podniku, kde stretnú Fanny, francúzsku tanečnicu. Po pití Marcello, otec, Paparazzo a Fanny odchádzajú z podniku spolu s dvoma tanečnicami; Paparazzo a Marcello ostanú s nimi, kým Marcellovho otca Fanny pozve k sebe do bytu. Onedlho je však nútená zavolať Marcellovi, že otcovi prišlo zle. Keď sa otec spamätá, so zamysleným a skľúčeným výrazom oznámi, že sa prvým vlakom vráti domov do Ceseny, hoci Marcello nalieha, aby ešte ostal.
Na zámku za mestom sa koná večierok vysokej spoločnosti, ktorý usporiadala rodina rímskej šľachty. Marcello tam stretne Maddalenu; tá ho posadí doprostred odľahlej miestnosti a sama prejde do inej sály, odkiaľ s ním v hre ozvien začne sugestívny rozhovor bez očného kontaktu, v ktorom mu vyzná lásku. Kým Marcello odpovedá vášnivými slovami, do sály, kde sa Maddalena skrýva, vojde ďalší hosť a začne ju bozkávať; ona mu bozky opätuje. Marcello už odpoveď nedostane, márne ju hľadá a pripojí sa k ostatným hosťom, ktorí sa chystajú preskúmať starý opustený dom oproti zámku. Kým sa niektorí z nich venujú špiritistickej seanse, Marcello sa márne pokúša zviesť neznámu ženu v bielom plášti, aby ho vzápätí zviedla iná z hostí.
Marcello a Emma stoja v aute a hádajú sa. Vyčerpaný Marcello vyzýva Emmu, aby ho opustila, pretože majú úplne protichodný pohľad na svet a na život, ona to však odmieta; nato ju násilím vysadí z auta a rýchlo odíde, nechajúc ju na mieste. O niekoľko hodín sa s výčitkami vráti a nájde Emmu stále tam, ako pri kraji cesty trhá kvety; bez slova ju vezme do auta a spolu sa vrátia domov. Po príchode sa Marcello dozvie, že Steiner zabil svoje dve deti a potom si vzal život. Do spisovateľovho bytu ho polícia vpustí vzhľadom na jeho vzťah k nemu a k jeho rodine. Dom obliehajú fotografi. Marcello ide s policajným strážmajstrom naproti Steinerovej manželke na zastávku autobusu, aby jej oznámili strašnú správu.
Ďalší večierok, na ktorom sa Marcello zúčastňuje – zostarnutý a už ako reklamný agent, keď sa vzdal literárnych i novinárskych ambícií – sa koná vo vile pri mori na rímskom pobreží, v napätom ovzduší čakania na akýkoľvek signál, že sa začne možná orgia, v ktorú prítomní dúfajú a ktorej sa zároveň boja. Večierok sa končí náznakom striptízu Nadie, manželky domáceho pána. Na pláži pred vilou nájdu na úsvite rybári obrovskú mŕtvu rybu. Marcello a jeho priatelia sa po prebdenej noci idú na breh pozrieť. Marcello potom začuje, ako sa niekto z diaľky snaží upútať jeho pozornosť opakovaným volaním „Hej!“ a mávaním rúk: je to Paola, dievča z Umbrie, ktoré kedysi spoznal v trattorii pri mori; objaví sa na pláži neďaleko neho, na druhej strane riečky. Marcello sa k nej obráti a snaží sa dorozumieť z miesta, kde stojí, bez toho, aby sa odhodlal ísť jej naproti, no pre hukot vĺn jej slová nepočuje. Ona sa mu potom pokúša posunkami vysvetliť, že sa jej niečo prihodilo, z čoho má zjavne veľkú radosť. Marcello naznačí, že stále nerozumie; potom jej so zdvihnutou rukou, so zamysleným a zároveň skľúčeným výrazom, z diaľky zakýva na rozlúčku a odchádza za priateľmi, ktorí sa medzitým vydali po brehu. Dievča s úsmevom, s výrazom, ktorý v okamihu prejde od ľútosti cez pochopenie k žičlivej nežnosti, ho sprevádza očami, kým sa vzďaľuje.
Obsadenie Marcello Mastroianni – Marcello Rubini Anita Ekbergová – Sylvia Anouk Aimée – Maddalena Yvonne Furneaux – Emma Alain Cuny – Steiner Annibale Ninchi – Marcellov otec Lex Barker – Robert Valeria Ciangottini – Paola Walter Santesso – Paparazzo Magali Noël – Fanny Nadia Gray – Nadia Laura Betti – Laura Adriano Celentano – spevák
Výroba Po filme Le notti di Cabiria (1957) Fellini prepracúval staršie scenárové námety o dobrodružstvách Moralda, postavy z filmu I vitelloni, v Ríme; verzia Moraldo '58 sa stala prvou podobou Sladkého života. Producent Dino De Laurentiis od projektu pre vysoké náklady a povahu filmu odstúpil; nahradil ho Giuseppe „Peppino“ Amato, ktorý na financovanie získal vydavateľa Angela Rizzoliho. Nakrúcanie sa začalo 16. marca 1959 a trvalo do začiatku septembra. Scénu vo fontáne di Trevi s Anitou Ekbergovou nakrúcali v marci 1959.
Film sa nakrúcal na širokouhlý formát Totalscope 1:2,35; slávnu ulicu Via Veneto dal Fellini postaviť v ateliéri. Treccaniho encyklopédia v tom vidí začiatok jeho postupného odchodu od prirodzených exteriérov k filmovým ateliérom. Niektoré epizódy vychádzali zo skutočných udalostí rímskeho nočného života; denník Il Messaggero spája scénu striptízu s večierkom v rímskom podniku Rugantino 5. novembra 1958, kde sa vyzliekla turecká tanečnica Aiché Nanà. Meno Paparazzo si Fellini podľa etymologického slovníka požičal z cestopisu Georga Gissinga By the Ionian Sea.
Uvedenie Film mal premiéru 3. februára 1960 v Ríme. Už pred uvedením a po ňom vyvolal mimoriadny ohlas médií, klebety, interpelácie, pokusy o cenzúru, polemiky a exkomunikácie. Na premiére v Miláne na Felliniho jedni pľuli a druhí mu tlieskali; film rozdelil publikum, kritikov aj duchovenstvo. Vatikán ho odsúdil a v Francovom Španielsku sa mohol premietať až po diktátorovej smrti. Vo Francúzsku sa v kinách premietal od 11. mája 1960. V Taliansku ho distribuovala spoločnosť Cineriz. Na Slovensku ho premieta bratislavské Kino Lumière v origináli so slovenskými titulkami pod názvom Sladký život.
Návštevnosť V Taliansku bol Sladký život najvýnosnejším filmom sezóny 1959/60 a s 13 617 148 divákmi bol v roku 2016 šiestym najnavštevovanejším filmom v dejinách talianskych kín. Vo Francúzsku ho videlo 2 956 094 divákov. Podľa The Observer zarobil v prvom roku 10 miliónov dolárov a ďalších 8 miliónov v Spojených štátoch, viac ako ktorýkoľvek cudzojazyčný film pred ním.
Témy a štýl Fellini hovoril o „ilustrovanom časopise na filmovom páse“. Film opúšťa tradičnú dramatickú stavbu a skladá sa zo zdanlivo náhodne radených epizód, ktoré rámcuje prológ a epilóg; Marcello blúdi mestom medzi oslepujúcim ranným svetlom a umelými svetlami noci. Podľa Treccaniho encyklopédie film definitívne pretína pupočnú šnúru s neorealizmom: hoci ho považovali za dokument, je celkom subjektívny, antinaturalistický, takmer fantastický. Fellini tu po prvý raz vstupuje do sveta zámožnej meštiackej spoločnosti a v kronike Via Veneto číta znaky meniacej sa krajiny: koniec jednej epochy, nástup blahobytu, prvé podoby spoločnosti spektáklu a neviditeľnú hrozbu studenej vojny. Vo filme niet vykúpenia ani spásy; Steiner, ktorý hľadá harmóniu, podľahne strachu a strhne so sebou Marcellove posledné nádeje.