náhľad|Pouličný hudobník hrajúci na tympanon. Detail rímskej mozaiky z Ciceronovej vily v Pompejách, ktorú signoval starogrécky umelec Dioskurides zo Samosu (dnes Národné archeologické múzeum v Neapole). Tympanon ( – tympanon, doslova „bubon“; v latinskej terminológii sa používa ekvivalent tympanum) bol najpopulárnejší staroveký rámový ručný bubon v starogréckej a neskôr aj v rímskej hudbe.CAMPBELL, Gordon. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture: Macedonia to Zygouries. Oxford: Oxford University Press, 2009. ISBN 978-0195300826. S. 390. Vydával hlboký, dunivý zvuk vzdialene pripomínajúci moderné orchestrálne tympany. Na tento perkusný nástroj hrali predovšetkým ženy pri rôznych náboženských a slávnostných príležitostiach, pričom v hudobnom sprievode ho takmer bezvýhradne dopĺňal dychový nástroj aulos. Je priamym predchodcom tamburíny.

V starogréckych prekladoch Biblie sa slovom tympanon (v latinských ako tympanum) prekladal staroveký židovský ručný bubon tof.METZGER, Ingrid R. Das Thesmophorion von Eretria: Funde und Befunde eines Heiligtums (= Eretria. Ausgrabungen und Forschungen. Band VII). Bern: Francke, 1985. ISBN 3-7720-1590-5. S. 24. Hlučné oslavy s týmito nástrojmi boli v Grécku mimoriadne populárne; básnik Aristofanes otvára svoju komédiu Lysistrata povzdychom hlavnej hrdinky nad neovládateľným nadšením žien, ktorých dunivé bubnovanie znelo zo všetkých zaplnených ulíc.

Konštrukcia nástroja Na rozdiel od príbuzného moderného tamburína, ktorý býva zvyčajne jednostranný, bol klasický antický tympanon plytký, kruhový, obojstranne dvojblanový bubon.BRAND, Helmut. Griechische Musikinstrumente. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 2002. ISBN 978-3525516942. S. 42–45. Materiál a rozmery: Základ nástroja tvoril úzky valcovitý rám vyrobený z dreva alebo ľahkého kovu, ktorý meral v priemere približne 30 cm.BECK, John H. Encyclopedia of Percussion. London: Taylor & Francis, 2013. ISBN 978-1317747680. S. 98. Koža: Na obe otvorené strany rámu bola pevne natiahnutá zvieracia koža, najčastejšie volská alebo ovčia. Spôsob hry: V ikonografii je hudobník takmer vždy zobrazený, ako drží nástroj vo vyvýšenej pozícii v ľavej ruke a na natiahnutú kožu udiera dlaňou alebo končekmi prstov pravej ruky.DILLON, Matthew. Girls and Women in Classical Greek Religion. London: Psychology Press, 2002. ISBN 978-0-415-20272-5. S. 371. Na obvode rámu sa prípadne mohli nachádzať objekty podobné kovovým krotalonom či drobným zvončekom, ktoré pri pohybe štrngali.

Kultový a spoločenský význam Nástroj sa do Grécka pravdepodobne dostal z Malej Ázie v priebehu 5. storočia pred Kr., keďže Homér ani archaickí lyrickí básnici ho vo svojich dielach vôbec nespomínajú. Ženy naprieč gréckym svetom používali tympanon najmä pri extatických rituáloch orientálnych a mystických božstiev: Kult Kybelé: Tympanon bol najbežnejším atribútom spojeným s rituálmi tejto anatólskej bohyne (Veľkej matky).ROLLER, Lynn E. In Search of God the Mother: The Cult of Anatolian Cybele. Berkeley: University of California Press, 1999. ISBN 978-0-520-91968-6. S. 110, 136-137. Od 6. storočia pred Kr. bývala Kybelé (v gréckom prostredí ako Métér) zobrazovaná takmer výlučne s tympanonom opretým o ľavú ruku, sediac s levom v lone. Tento atribút prešiel aj do rímskej éry (lat. Magna Mater).CLARKE, John R. Art in the Lives of Ordinary Romans: Visual Representation and Non-Elite Viewers in Italy, 100 B.C.-A.D. 315. Berkeley: University of California Press, 2003. ISBN 978-0-520-21976-2. S. 90. Kult Dionýza a Sabazia: V dionýzovskom sprievode (tiasos) hrali na tympanon výhradne mainády (bakchantky), zatiaľ čo satyrovia ich sprevádzali hrou na dychové nástroje (aulos, syrinx). Divoký a rýchly rytmus bubnov sprevádzaný tancom pomáhal privádzať veriacich do náboženského vytrženia (extázy).TAYLOR, Rabun M. The Moral Mirror of Roman Art. Cambridge: Cambridge University Press, 2008. ISBN 978-0-521-86612-5. S. 111-112. Euripides vo svojej tragédii Bakchantky uvádza, že tympanon vynašiel sám boh Dionýzos spoločne s materskou bohyňou Rheiou. Rímske divadlo: Od konca obdobia Rímskej republiky sa využitie tympanonu rozšírilo aj do každodenného života vďaka obrovskej popularite antického mímoherectva (mimického divadla). Tanečné a spevácke medzihry týchto predstavení boli pravidelne sprevádzané rytmickým zvukom spomínaných bubnov.

Chronologický vývoj cca 750 pred Kr.: Najstaršie známe vyobrazenie tympanonu v gréckej oblasti pochádza z bronzového votívneho disku objaveného v idajskej jaskyni na Kréte (miesto kultu Dia).ROLLER, Lynn E. In Search of God the Mother: The Cult of Anatolian Cybele. Berkeley: University of California Press, 1999. ISBN 978-0-520-91968-6. S. 173. cca 575 pred Kr.: Skýtsky filozof Anacharsis hral podľa správ Herodota na tympanon počas osláv Eleusínskych mystérií. cca 525 pred Kr.: Nástroj sa začína pravidelne objavovať ako ikonografický motív na gréckej keramike a vo vázovej maľbe. cca 205 pred Kr.: Tympanon preberajú starovekí Rimania spolu s oficiálnym prijatím štátneho kultu Magna Mater (Kybelé) do Ríma.

Galéria

Referencie

Bibliografia BUONANNI, Filippo. Antique Musical Instruments and Their Players. New York: Dover Publications, 1964. ISBN 978-0-486-21179-4. CAMPBELL, Gordon. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture: Macedonia to Zygouries. Oxford: Oxford University Press, 2009. ISBN 978-0195300826. S. 390. COMOTTI, Giovanni. Music in Greek and Roman Culture. Baltimore: Johns Hopkins University Press, 1991. ISBN 978-0-8018-4231-3. SCHNEIDER, Karl. Tympanum. In: Pauly-Wissowa (RE). Zväzok VII A,2. Stuttgart: 1948. S. 1749–1754.

Iné projekty

Externé odkazy Ancient Greek Instruments na HomoEcumenicus.com

Kategória:Bicie nástroje Kategória:Starogrécke hudobné nástroje Kategória:Kultúra v starovekom Grécku