Egypt (), dlhý tvar Egyptská arabská republika, je transkontinentálny štát rozprestierajúci sa na severovýchode Afriky a Sinajskom polostrove v juhozápadnom cípe Ázie. Na severe hraničí so Stredozemným morom, na severovýchode s palestínskym pásmom Gazy a Izraelom, na východe s Červeným morom, na juhu so Sudánom a na západe s Líbyou. Akabský záliv na severovýchode oddeľuje Egypt od Jordánska a Saudskej Arábie. Káhira je hlavným a najväčším mestom Egypta, zatiaľ čo Alexandria, druhé najväčšie mesto, je dôležitým priemyselným a turistickým centrom na pobreží Stredozemného mora. S približne 100 miliónmi obyvateľov je Egypt 14. najľudnatejšou krajinou sveta a treťou najľudnatejšou krajinou Afriky.
História Egypta je jednou z najdlhších spomedzi všetkých krajín a siaha do 6. až 4. tisícročia pred naším letopočtom. V starovekom Egypte, ktorý je považovaný za kolísku civilizácie, sa prvýkrát objavilo písmo, poľnohospodárstvo, urbanizácia, organizované náboženstvo a centrálna vláda. Egypt bol počiatočným a dôležitým centrom kresťanstva, ale v 7. storočí prijal islam. V desiatom storočí sa Káhira stala hlavným mestom fátimovského kalifátu a v 13. storočí mamlúckeho sultanátu. Egypt sa potom v roku 1517 stal súčasťou Osmanskej ríše a v roku 1867 ho miestny vládca Muhammad Alí vyhlásil za autonómny chedivát. Krajina bola potom okupovaná Britským impériom a v roku 1922 získala nezávislosť ako monarchia. Po revolúcii v roku 1952 sa Egypt vyhlásil za republiku a v roku 1958 sa spojil so Sýriou do Zjednotenej arabskej republiky, ktorá zanikla v roku 1961. Egypt viedol niekoľko ozbrojených konfliktov s Izraelom v rokoch 1948, 1956, 1967 a 1973 a s prestávkami až do roku 1967 okupoval pásmo Gazy. V roku 1978 podpísal dohody z Camp Davidu, ktoré uznali Izrael výmenou za jeho stiahnutie zo Sinaja. Po arabskej jari, ktorá viedla k egyptskej revolúcii v roku 2011 a zvrhnutiu Husního Mubáraka, krajina čelila dlhšiemu obdobiu politických nepokojov; to zahŕňalo zvolenie krátkodobej islamistickej vlády Moslimského bratstva na čele s Muhammadom Mursím v roku 2012 a jej následné zvrhnutie po masových protestoch v roku 2013.
Súčasnú egyptskú vládu, poloprezidentskú republiku, ktorú od svojho zvolenia v roku 2014 vedie prezident Abd al-Fattáh as-Sísí, označili viacerí pozorovatelia za autoritársku a zodpovednú za pretrvávajúci zlý stav ľudských práv v krajine. Oficiálnym náboženstvom Egypta je islam a úradným jazykom arabčina. Prevažná väčšina jeho obyvateľov žije v blízkosti brehov rieky Níl, na území s rozlohou približne 40 000 km2 , kde sa nachádza jediná orná pôda. Rozsiahle oblasti saharskej púšte, ktoré tvoria väčšinu územia Egypta, sú riedko obývané. Približne 43 % obyvateľov Egypta žije v mestských oblastiach krajiny, pričom väčšina z nich je rozptýlená v husto obývaných centrách Veľkej Káhiry, Alexandrie a ďalších veľkých miest v delte Nílu.
Egypt je považovaný za regionálnu mocnosť v severnej Afrike, na Blízkom východe a v moslimskom svete a za strednú mocnosť vo svete. Je to rozvojová krajina s diverzifikovanou ekonomikou, ktorá je treťou najväčšou v Afrike, 38. najväčšou ekonomikou podľa nominálneho HDP a 127. najväčšou ekonomikou podľa nominálneho HDP na obyvateľa. Egypt je zakladajúcim členom OSN, Hnutia nezúčastnených krajín, Ligy arabských štátov, Africkej únie, Organizácie islamskej spolupráce, Svetového fóra mládeže a členom BRICS.
Dejiny
Pravek a staroveký Egypt Na terasách Nílu a v púštnych oázach sa nachádzajú dôkazy o skalných rytinách. V 10. tisícročí pred n. l. kultúru lovcov-zberačov a rybárov nahradila kultúra mletia obilia. Klimatické zmeny alebo nadmerné spásanie okolo roku 8000 pred n. l. začali vysušovať pastierske územia Egypta a vytvorili Saharu. Prvé kmeňové národy sa presťahovali k rieke Níl, kde sa vyvinulo usadlé poľnohospodárske hospodárstvo a centralizovanejšia spoločnosť.
Okolo roku 6000 pred n. l. sa v údolí Nílu zakorenila neolitická kultúra. Počas neolitu sa v Hornom a Dolnom Egypte nezávisle od seba vyvinulo niekoľko preddynastických kultúr. Badarská kultúra a nástupnícky rad Naqada sa všeobecne považujú za predchodcov dynastického Egypta. Najstaršie známe dolnoegyptské nálezisko Merimda predchádza badarskú kultúru približne o sedemsto rokov. Súčasné dolnoegyptské komunity koexistovali so svojimi južnými náprotivkami viac ako dvetisíc rokov, pričom zostali kultúrne odlišné, ale udržiavali časté kontakty prostredníctvom obchodu. Najstaršie známe dôkazy egyptských hieroglyfických nápisov sa objavili v preddynastickom období na keramických nádobách z obdobia Naqada III, datovaných približne do roku 3200 pred n. l.
Jednotné kráľovstvo založil približne v roku 3150 pred n. l. kráľ Meni, čo viedlo k sérii dynastií, ktoré vládli Egyptu počas nasledujúcich troch tisícročí. Počas tohto dlhého obdobia egyptská kultúra prekvitala a zostala charakteristicky egyptská vo svojom náboženstve, umení, jazyku a zvykoch. Prvé dve vládnuce dynastie zjednoteného Egypta pripravili pôdu pre obdobie Starej ríše, približne 2700 - 2200 pred n. l., v ktorom sa postavilo mnoho pyramíd, najmä Džoserova pyramída tretej dynastie a pyramídy štvrtej dynastie v Gíze. náhľad|Nekropola v Gíze je najstarším zo starovekých divov a jediným stále existujúcim divom. Prvé prechodné obdobie znamenalo obdobie politických otrasov, ktoré trvalo približne 150 rokov. Silnejšie záplavy Nílu a stabilizácia vlády však priniesli krajine opätovnú prosperitu v Strednej ríši okolo roku 2040 pred n. l., ktorá dosiahla vrchol za vlády faraóna Amenemhata III. Druhé prechodné obdobie predznamenalo príchod prvej cudzej vládnucej dynastie v Egypte, semitskej dynastie Hyksósov. Hyksósski útočníci obsadili okolo roku 1650 pred n. l. veľkú časť Dolného Egypta a založili nové hlavné mesto v Avarise. Vyhnali ich hornoegyptské sily pod vedením Ahmoseho I., ktorý založil osemnástu dynastiu a presťahoval hlavné mesto z Memfisu do Téb.
Nová ríša, cca 15501070 pred n. l., sa začala za osemnástej dynastie a znamenala vzostup Egypta ako medzinárodnej mocnosti, ktorá sa počas svojho najväčšieho rozmachu rozšírila na ríšu až po Tombos v Núbii a na východe zahŕňala aj časti Levanty. Toto obdobie je známe niektorými z najznámejších faraónov vrátane Hatšepsuta, Thutmoseho III., Achnatona a jeho manželky Nefertiti, Tutanchamóna a Ramessesa II. Prvý historicky doložený prejav monoteizmu sa objavil v tomto období ako atenizmus. Časté kontakty s inými národmi priniesli do Novej ríše nové myšlienky. Krajinu neskôr napadli a dobyli Líbyjci, Núbijci a Asýrčania, ale pôvodní Egypťania ich nakoniec vyhnali a získali späť kontrolu nad svojou krajinou. náhľad|Váženie srdca z Anihovho papyrusu. V roku 525 pred Kr. začala Achajmenovská ríša pod vedením Kambýsa II. dobývať Egypt a nakoniec v bitke pri Pelúsii zajala faraóna Psamtika III. Kambýses II. potom prevzal formálny titul faraóna, ale vládol Egyptu zo svojho sídla v Súsach v Perzii (dnešný Irán), pričom Egypt ponechal pod kontrolou satrapovi. Celé obdobie dvadsiatej siedmej dynastie Egypta, od roku 525 do roku 402 pred n. l., s výnimkou Petubastisa III. bolo úplne achajmenovským obdobím, pričom všetci achajmenskí vladári získali titul faraóna. V piatom storočí pred n. l. sa proti Achajmencom uskutočnilo niekoľko krátkodobo úspešných povstaní, ale Egyptu sa nikdy nepodarilo Achajmenovcov natrvalo zvrhnúť.
Tridsiata dynastia bola poslednou domácou vládnucou dynastiou počas faraónskej éry. V roku 343 pred n. l. opäť podľahla Achájmenovcom po tom, ako bol posledný domáci faraón, kráľ Nachthareheb II. porazený v bitke. Táto tridsiata prvá egyptská dynastia však netrvala dlho, pretože Achájmenovcov o niekoľko desaťročí neskôr zvrhol Alexander Veľký. Alexandrov macedónsky grécky generál, Ptolemaios I. Sotér, založil dynastiu Ptolemaiovcov.
Ptolemaiovci a rímsky Egypt náhľad|222x222bod|Ptolemaiovská kráľovná Kleopatra VII. a jej syn od Júlia Cézara, Kaisarion, v chráme v Dendere. Ptolemaiovské kráľovstvo bolo mocným helenistickým štátom, ktorý sa rozprestieral od južnej Sýrie na východe po Kyrénu na západe a na juhu až po hranicu s Núbiou. Alexandria sa stala hlavným mestom a centrom gréckej kultúry a obchodu. Aby získali uznanie domáceho egyptského obyvateľstva, označili sa za nástupcov faraónov. Neskôr Ptolemaiovci prevzali egyptské tradície, nechali sa zobrazovať na verejných pamiatkach v egyptskom štýle a oblečení a zúčastňovali sa na egyptskom náboženskom živote.
Poslednou panovníčkou z ptolemaiovskej línie bola Kleopatra VII., ktorá spáchala samovraždu po pohrebe svojho milenca Marka Antonia po tom, ako Oktavián dobyl Alexandriu a jej žoldnierske vojská utiekli. Ptolemaiovci čelili povstaniam domácich Egypťanov a boli zapojení do zahraničných a občianskych vojen, ktoré viedli k úpadku kráľovstva a jeho pripojeniu k Rímu.
Kresťanstvo priniesol do Egypta svätý Marek Evanjelista v 1. storočí. Diokleciánova vláda (284305 n. l.) znamenala v Egypte prechod od rímskej k byzantskej ére, keď bolo veľké množstvo egyptských kresťanov prenasledovaných. Nový zákon bol v tom čase už preložený do egyptčiny. Po Chalcedónskom koncile v roku 451 n. l. sa pevne etablovala samostatná egyptská koptská cirkev.
Stredovek (7. storočie1517) náhľad|Mešita Amr ibn al-As v Káhire, ktorá je považovaná za najstaršiu v Afrike. Byzantíncom sa podarilo získať kontrolu nad krajinou po krátkej invázii Sasánovcov začiatkom 7. storočia počas byzantsko-sasánovskej vojny v rokoch 602 – 628, počas ktorej na desať rokov založili novú krátkodobú provinciu známu ako Sasánovský Egypt, a to až do rokov 63942, keď Egypt napadli a dobyli moslimskí Arabi, ktorí sa stali súčasťou islamského kalifátu. Keď Arabi porazili byzantské vojská v Egypte, priniesli do krajiny islam. Niekedy v tomto období začali Egypťania miešať svoju novú vieru s pôvodnou vierou a praktikami, čo viedlo k vzniku rôznych súfijských rádov, ktoré prekvitajú dodnes. Tieto skoršie obrady prežili obdobie koptského kresťanstva.
V roku 639 poslal druhý kalif Umar do Egypta armádu pod velením Amra ibn al-Asa. V bitke pri Heliopoli porazili rímsku armádu. Amr ďalej postupoval smerom na Alexandriu, ktorá sa mu vzdala na základe zmluvy podpísanej 8. novembra 641. Alexandriu získala Byzantská ríša späť v roku 645, ale v roku 646 ju Amr znovu dobyl. V roku 654 bola odrazená invázna flotila vyslaná Konštantínom II.
Arabi založili hlavné mesto Egypta s názvom Fustát, ktoré bolo neskôr počas križiackych výprav vypálené. Káhira bola neskôr postavená v roku 986 a rozrástla sa na najväčšie a najbohatšie mesto arabského kalifátu, druhé po Bagdade.
Abbásovské obdobie náhľad|Mešita Ibn Tulún v Káhire, Ahmad Ibn Tulún. Abbásovské obdobie bolo poznačené novými daňami a Koptovia sa vo štvrtom roku abbásovskej vlády opäť vzbúrili. Začiatkom 9. storočia sa za Abdalláha ibn Tahíra obnovila prax vládnutia Egyptu prostredníctvom guvernéra, ktorý sa rozhodol usadiť v Bagdade a poslal do Egypta svojho zástupcu, aby vládol namiesto neho. V roku 828 vypuklo ďalšie egyptské povstanie a v roku 831 sa Kopti spojili s domácimi moslimami proti vláde. Strata moci Abbásovcov v Bagdade nakoniec viedla k tomu, že vládu v Egypte preberal generál za generálom, avšak keďže boli podriadení Abbásovcom, dynastia Túlúnovcov (868905) a dynastia Ichšídovcov (935969) patrili k najúspešnejším, ktorí sa vzopreli abbásovskému kalifovi.
Fatímovci, Ajjúbovci a Mamlúkovia Moslimskí vládcovia mali Egypt pod kontrolou ďalších šesť storočí, pričom Káhira bola sídlom fatímovského kalifátu. Po zániku dynastie Ajjúbovcov prevzali okolo roku 1250 vládu mamlúci, turko-čerkeská vojenská kasta. Koncom 13. storočia Egypt spájal Červené more, Indiu, Malajsko a Východnú Indiu. Čierna smrť v polovici 14. storočia zabila asi 40 % obyvateľstva krajiny.
Raný novovek: Osmanský Egypt (15171867) náhľad|Napoleon porazil mamlúcke vojská v bitke pri pyramídach, 21. júla 1798, namaľoval Lejeune.