Ján Režňák (* 14. apríl 1919, Jablonica, Česko-Slovensko – † 19. september 2007, Martin, Slovensko) bol slovenský stíhací pilot a letecké eso počas druhej svetovej vojny. Dvakrát bol nasadený na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu, pričom sa stal najúspešnejším stíhacím pilotom Slovenských vzdušných zbraní a zároveň najúspešnejším slovenským pilotom v druhej svetovej vojne. Oficiálne mu bolo priznaných 32 zostrelov nepriateľských lietadiel.
Životopis Mladosť Ján Režňák sa narodil 14. apríla 1919 v Jablonici (dnes v okrese Senica) v rodine stolára. Po skončení meštianskej školy sa na dvojročnej pokračovacej škole vyučil za elektrotechnika a na prax nastúpil do Spoločnosti majiteľov hospodárskych strojov v Bratislave. Už v tom čase prejavoval záujem o letectvo a začal dochádzať na letisko Vajnory pri Bratislave do Slovenského aeroklubu. Tu od 21. apríla do 13. augusta 1938 absolvoval základný pilotný výcvik v rámci brannej akcie „1000 nových pilotov“. V školení pokračoval od 20. augusta 1938, po narukovaní do Česko-slovenskej armády, v pilotnej škole u Leteckého pluku 3 „Generála-letca M. R. Štefánika“ na letisku v Spišskej Novej Vsi.Rajlich 2006, s. 51.
Služba u Slovenských vzdušných zbraní Po vzniku Slovenského štátu, v marci 1939, prešiel tento pluk do podriadenosti slovenskej armády. Výcvik úspešne ukončil 19. apríla a potom nasledoval stíhací výcvik v Piešťanoch, ktorý absolvoval 30. novembra 1939. Ihneď bol povýšený do hodnosti slobodníka a v decembri pridelený k stíhacej letke 13, ktorá bola dislokovaná na letisku v Piešťanoch, kde Režňák v tom čase lietal s dvojplošníkmi Avia B.534 a Avia Bk.534. Dňa 30. mája 1940 bol povýšený na desiatnika a 1. októbra toho istého roku na čatníka.
Dňa 22. júna 1941 začalo Nemecko s inváziou do Sovietskeho zväzu. Slovensko sa spolu s ďalšími spojencami Nemecka k útoku pripojilo, a tak sa slovenské jednotky presunuli na Ukrajinu. Slovenská letka mala základňu najprv v Sambore, potom v Ľvove a neskôr v Čortkove. V tomto období letka plnila najmä hliadkovacie úlohy. Ján Režňák si prvýkrát bojovo zastrieľal 29. júla 1941, kedy sa nad letiskom Tuľčin objavil maďarský stíhač z 1/3. stíhacej letky na dvojplošníku Fiat CR.42. Prítomnosť maďarského pilota v tej oblasti nikto neohlásil, a tak nemecký veliteľ vydal slovenskému trojčlennému hotovostnému roju rozkaz k jeho zostreleniu. Režňákovi sa ako jedinému podarilo dohnať maďarského pilota a začal po ňom strieľať na veľkú vzdialenosť. Obaja sa medzitým dostali nad domovské letisko maďarského letca, čo ho nakoniec zachránilo pred zostrelením, pretože vybuchujúce protilietadlové granáty donútili Režňáka k návratu.Rajlich 2006, s. 52. Počas prvého bojového turnusu na východnom fronte Režňák odlietal celkovo 13 bojových misií nad Ukrajinou. Celá letka 13 sa 15. augusta 1941 po stratách, ktoré utrpela počas letného ťaženia na východnom fronte, vrátila na Slovensko do Piešťan.
Ján Režňák bol 25. februára 1942 spolu so 17 pilotmi a 88 príslušníkmi pozemného personálu prevelený do Dánska na letisko Karup-Grøve, kde sa pod vedením nemeckých inštruktorov oboznamoval spolu s ostatnými s pilotážou Messerschmittu Bf 109 – lietadlom, s ktorým neskôr dosiahol svoje úspechy. Ako absolvent kurzu sa 6. júla vrátil na Slovensko. Pripojil sa k letke 13, ktorá sa mala znovu zúčastniť ťaženia na východnom fronte. Na Slovensko v tomto období prišli aj prvé dodávky Bf 109E („Emil“), ktoré boli zakúpené od Nemecka. Tieto lietadlá išli prednostne do Piešťan k letke 13.
Dňa 27. októbra 1942 odletelo na východný front k Azovskému moru prvých sedem Bf 109E, ktoré pilotovali stot. let. Ondrej Ďumbala, por. let. Ján Gerthofer, rtk. František Cyprich, rtk. Jozef Švejdík, rtk. Jozef Drlička, čtk. František Brezina a čtk. Jozef Jančovič. So skupinou siedmich Bf 109E letelo aj jedno lietadlo Praga E.241.19, ktoré pilotoval čtk. Izidor Kovárik. Ján Režňák medzi nimi nebol, pretože kvôli osobným dôvodom (chcel sa ženiť) a ním uvedeným zdravotným dôvodom (kvôli oddialeniu odchodu) musel cestovať vlakom. Spolu s pozemným personálom odišli na front vlakom aj rtk. Pavel Zeleňák, čtk. Jozef Štauder a čtk. Jozef Vincúr, pre ktorých na Slovensku neboli k dispozícii letuschopné stíhacie lietadlá Bf 109E. Po príchode na front boli celkové prvé dojmy z Ruska pre Režňáka a celú letku 13 šokujúce potom, ako sa oboznámili s podmienkami, v akých sovietske obyvateľstvo žilo, ako vyzerali ich mestá a infraštruktúra. Príslušníkov letky 13 vítali miestni obyvatelia niekedy až ako osloboditeľov a nie okupantov. Režňák svoje prvé dojmy z Ruska po rokoch opísal nasledovne: „To sa nedá ani povedať. Všetko bolo hnusné, ľudia žili v chatrčiach. My sme dostali mapu Majkopu. Podľa nej to bolo ako New York. Všetko rovné, široké ulice. V skutočnosti to boli diery. Žiadna cesta. Keď pršalo, nám to bolo ľúto, ale museli sme ploty obyčajným ľuďom zvaliť dole a po latkách sme chodili, aby sme sa niekam dostali.“ Letka 13 bola nasadená do operačnej činnosti nad Kubáňou začiatkom novembra 1942. Prvou frontovou základňou sa stal Majkop s vlastným letiskom, potom v januári 1943 Krasnodar, kde už prebiehali boje. Svoj prvý zostrel Režňák dosiahol 17. januára 1943 o 06:35 hod., kedy západne od obce Smolenskaja zostrelil so svojím Bf 109E jeden zo štyroch sovietskych stíhacích dvojplošníkov I-153 Čajka.
Začiatkom februára 1943 letka 13 využívala letisko Slavianskaja, potom letiská Kerč, Tamaň, Anapa. V období, keď mal Režňák na konte dva zostrely, sa viackrát po sebe ocitol v ohrození života. Dňa 3. februára štartoval zo zamrznutého letiska Slavianskaja k sprievodu nemeckého dopravného lietadla Junkers Ju 52/3m. Pri štarte mu praskla pneumatika, nasledovala havária a z jeho Bf 109F-4 (W. Nr. 13367) zostali len trosky. Režňák vyviazol bez zranení. V druhom prípade išlo o kolíziu so strmhlavým bombardérom Junkers Ju 87D Stuka, ktorý mu 15. februára vošiel do pristávacej dráhy na letisku Slavianskaja. Túto situáciu Režňák zvládol úhybným manévrom, ale pri tvrdom dopade sa trup stíhačky za kabínou zlomil. V ďalšom prípade sa 17. februára po poruche motora zrútil s lietadlom Arado Ar 66C do vôd Azovského mora neďaleko lokality Golubinskaja.Rajlich 2006, s. 58 – 60. Zachránili ho nemeckí vojaci na loďke. Prezbrojovanie letky 13 na modernejšie Bf 109G začalo 1. marca. Týmto sa slovenská letka dostala na štandard celej stíhacej eskadry JG 52, ktorej bola súčasťou. Leteckým esom sa Režňák stal 11. marca 1943, kedy sa spolu s Izidorom Kovárikom zúčastnil vzdušného súboja s 30 sovietskymi lietadlami blízko obce Abinskaja. Režňák zostrelil jeden I-16 („Rata“) a jeden I-153 Čajka. Z hlásenia Obstlt. Ignacia Weha pre Nemeckú leteckú misiu na Slovensku k 15. marcu 1943 mala letka spolu 42 potvrdených zostrelov, na čom sa najviac podieľali Režňák a Kovárik 8 zostrelmi.
S postupným zväčšovaním intenzity bojov sa zväčšoval aj počet Režňákových zostrelov. V ohrození života sa opäť ocitol 25. marca, kedy strelec sovietskeho bombardéra Petľakov Pe-2 zareagoval rýchlejšie a zasiahol Režňákov Bf 109G-2 (W. Nr. 13743) priamo do motora. Pilotovi sa nakoniec podarilo vybrať pád a vysokou rýchlosťou núdzovo pristál na brucho na bavlníkovom poli pri kolchoze Bugar, približne 10 km juhovýchodne od Tamani. Režňák z incidentu vyviazol s narazeným čelom a pomliaždeným pravým ramenom. Najúspešnejším dňom bolo pre neho popoludnie 27. apríla 1943, kedy navečer zostrelil tri lietadlá LaGG-3 a jeden I-16. Celkovo počas svojej druhej operačnej túry na východnom fronte odlietal 194 bojových letov, zúčastnil sa 36 vzdušných bojov a oficiálne mu bolo priznaných 32 zostrelov nepriateľských lietadiel. Ďalšie tri zostrely mu neboli potvrdené. Za svoju činnosť bol Režňák počas osem mesačného operačného nasadenia postupne povyšovaný z čatníka (čatára) na rotníka (rotmajstra) a neskôr na zástavníka (práporčíka). Za svoje výkony získal viaceré slovenské a nemecké vyznamenania.
Na vzťahy medzi slovenskými a nemeckými pilotmi na východnom fronte Režňák spomínal: „Veľmi dobre sme spolu vychádzali. Veliteľom bol Dietrich Hrabak. To bol 100-percentný charakter. Pred piatimi rokmi som mu napísal, či sa pamätá na jeden let, keď sme išli sprevádzať nemecké bombardovacie lietadlá. Trvalo to 15 minút, potom som povedal Jozefovi Štauderovi, že ideme na voľné stíhanie. On na to, že mu nejde mašina, tak som išiel sám. Boli sme na ruskej strane. Ruským stíhačom sme hovorili Indiáni, tak som sa rozhliadal, či nejakého nezbadám. V diaľke som uvidel štyri bodky. Zbadali ma. Ja som si hovoril, že jeden z nich pôjde určite dole. Už som odistil kanón a v tom zbadám, že je to messerschmitt, tak som útok prerušil, tiež spoznali, že je to naše lietadlo. Keď som pristál, o chvíľu vidím veliteľské auto. Vystúpil Hrabak, čakal som, že ma poriadne spucuje. Na tvári som mu videl úsmev. Prišiel ku mne, podal mi ruku a gratuloval mi, že som sa veľmi dobre držal. Z toho som mal väčšiu radosť, ako keby som zostrelil 10 Rusov.“ Prvá frontová garnitúra letky 13 bola 7. júla 1943 spolu s Režňákom stiahnutá späť na Slovensko. Pod velením mjr. Ondreja Ďumbalu bolo prvej garnitúre letky 13 priznaných 155 potvrdených zostrelov sovietskych lietadiel so 4 stratami na vlastnej strane. Na Slovensko sa prvá garnitúra vrátila 17. júla 1943.