Grunge (výslovnosť [grandž]), občas nazývaný aj Seattle sound, podľa miesta svojho vzniku) je štýl alternatívneho rocku, ktorý sa objavil v polovici 80. rokov 20. storočia v americkom štáte Washington, predovšetkým v oblasti Seattlu. Ranné grungeové hnutie sa točilo okolo nezávislého hudobného vydavateľstva Sub Pop zo Seattlu, avšak začiatkom 90. rokov sa jeho popularita rozšírila; grungeové počiny vznikali v Kalifornii i iných častiach Spojených štátov amerických a dali tak vzniknúť silnej fanúšikovskej základni a pripútali pozornosť veľkých nahrávacích spoločností, ktoré začali s grungeovými skupinami podpisovať zmluvy.
Grunge získal komerčný úspech v prvej polovici 90. rokov, predovšetkým vďaka nahrávkam skupín Nirvana (Nevermind), Pearl Jam (Ten), Soundgarden (Badmotorfinger), Alice in Chains (Dirt), a Stone Temple Pilots (Core). Úspech týchto skupín dopomohol k väčšej obľube alternatívneho rocku a spravil z grungeu jednu z najpopulárnejších odnoží tvrdého rocku tej doby. Napriek tomu, že do konca 90. rokov sa väčšina grungeových kapiel rozpadla alebo skončila v ústraní, ich vplyv neprestáva ovplyvňovať modernú rockovú hudbu.
Grunge obyčajne v sebe miesi prvky punk rocku a heavy metalu, ako sú skreslená elektrická gitara používaná v oboch žánroch, aj keď niektoré kapely tiahnu väčšmi k jednému či druhému žánru. Po hudobnej stránke zdieľa s punkom surový zvuk a podobnú textovú náplň. Avšak, používa taktiež oveľa pomalšie tempo, nesúzvučné harmónie a komplexnejšiu inštrumentáciu – čo je pozostatok heavy metalu. Texty sú typicky plné zlosti, dotýkajúce sa zväčša takých tém ako je spoločenská odcudzenosť, apatia, uzavretosť a túžba po slobode.
Koncom 80. rokov sa grungeové kapely dostali do povedomia stredného prúdu populárnej hudby. Soundgarden bola prvou grungeovou skupinou, ktorá podpísala zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou, keď sa v roku 1989 pripojili k A&M Records. K úpadku štýlu prispeli viaceré príčiny. V polovici 90. rokov sa mnohé grungeové skupiny buď rozpadli, alebo sa utiahli do úzadia. Líder skupiny Nirvana Kurt Cobain, časopisom Time vyhlásený za „Johna Lennona swingujúceho Severozápadu“, bol úspechom neúnosne sužovaný a „bojoval so závislosťou na heroíne, než v roku 1994 vo veku 27 rokov spáchal samovraždu“.
Pôvod názvu thumb|Mark Arm, spevák skupiny Green River, ktorému sa obyčajne prikladá zavedenie pojmu „grunge“ v súvislosti so špecifickým hudobným štýlom. Pojem grunge síce použil prvýkrát už v roku 1978 spisovateľ Paul Rambali v časopise NME opisujúc komerčný gitarový rock, avšak použitie v súvislosti s týmto druhom hudby sa zvyčajne prikladá Markovi Armovi, spevákovi skupiny Green River—a neskoršie Mudhoney. Arm prvýkrát použil tento pojem v roku 1981, keď napísal list pod svojím pravým menom Mark McLaughlin do seattleského zinu Desperate Times, kritizujúc svoju vlastnú kapelu Mr. Epp and the Calculations ako „Pure grunge! Pure noise! Pure shit!“ (Čistá špina! Čistý lomoz! Čisté sračky!) Clark Humphrey, prispievateľ do Desperate Times, cituje tento článok ako prvé použitie tohto pojmu v súvislosti s kapelou zo Seattlu, a spomína tiež, že v rokoch 19871988 Bruce Pavitt zo Sub Pop spopularizoval tento pojem ako hudobnú nálepku pri rôznych príležitostiach, keď opisoval Green River.Humphrey, Clark. Loser: The Real Seattle Music Story. New York: Harry N. Abrams, 1999. ISBN 1-929069-24-3, str. 63.
Niekoľko rokov nato Arm povedal, že „grunge som samozrejme nevymyslel ja, ale prevzal som tento pojem od niekoho iného. Toto pomenovanie sa už používalo v Austrálii v polovici 80. rokov v súvislosti so skupinami ako King Snake Roost, The Scientists, Salamander Jim a Beasts of Bourbon.“ Arm používal grunge predovšetkým ako opisný pojem a nemyslel tým samotný hudobný žáner ako taký, no napriek tomu sa tento termín ustálil ako pomenovanie punk-metalového hybridu zo Seattleskej hudobnej scény.Heylin, Clinton. Babylon's Burning: From Punk to Grunge. Conongate, 2007. ISBN 1-84195-879-4, str. 606.
Niektorým grungeovým kapelám, napríklad Pearl Jam či Alice in Chains, sa tento pojem príliš nepozdával a svoju muziku označovali ako rock and roll.
Charakteristické znaky
Inštrumentálna stránka thumb|right|Výstava v múzeu venovaná hudobnej scéne zo Seattlu; medzi vystavenými exponátmi sú dve obálky albumov skupiny Nirvana. Grunge možno vo všeobecnosti charakterizovať mútnym gitarovým zvukom spolu s hustým a rozvinutým vysokým tónom v strednom tempe, vysokou mierou skreslenia a používaním zosilňovacích gitarových efektov. Niektorí gitaristi nezriedka niekoľko fuzz pedálov pospájajú dohromady a pripoja ich na zosilňovač.http://www.gibson.com/News-Lifestyle/Features/en-us/grunge-guitar-0426-2011.aspx Používaním efektových pedálov sa grungeoví gitaristi chceli odlíšiť od drahých štúdiových efektov využívaných v iných rockových odnožiach. Grungeoví gitaristi hrali hlasito, napríklad pôvodný zvuk Cobainovej gitary pochádzal z nezvyčajného setu štyroch 800 wattových PA systém zosilňovačov. Tiež používali efekty pre gitarovú spätnú väzbu. Grungeoví gitaristi boli ovplyvnení surovým, primitívnym zvukom punku a preferovali „...energiu a nedostatok jemnosti pred technikou a precíznosťou“; najväčší vplyv mali the Sex Pistols, The Dead Boys, Neil Young (Rust Never Sleeps,strana dva, nahrávka „Hey Hey, My My (Into The Black)“), The Replacements, Husker Du, Black Flag a The Melvins.Prown, Pete and Newquist, Harvey P. Legends of Rock Guitar: The Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists. Hal Leonard Corporation, 1997. str. 242-243 Grungeoví gitaristi často podlaďovali svoje inštrumenty pre dosiahnutie nižšieho, hutnejšieho zvuku. Kategoricky odmietali virtuózne a veľmi komplexné gitarové sóla, ktoré boli ústrednou súčasťou heavymetalových skladieb, a namiesto toho mali radšej melodické bluesom inšpirované sóla, zameriavajúc sa na „skladbu, nie na sólo“.Cataldo, Tomas. Rock Licks Encyclopedia. Alfred Music Publishing, 2001. str. 75. Jerry Cantrell zo skupiny Alice in Chains tvrdí, že sóla majú slúžiť piesni, a nie vyzdvihovať gitaristove technické zručnosti."I'm not saying I do bad shit, but I do what fits the part. I'm more interested in what the whole picture is instead of a big vehicle for Cantrell to wank off all over on everybody" - https://www.guitar.com/articles/jerry-cantrell-unshackling-chains-depression Namiesto honosných metalových hrdinov grunge vsádza na „gitarového antihrdinu“ typu Cobain, ktorý sa o zdokonaľovanie svojej hry na inštrument len málo zaujíma.
Grunge miesi prvky hardcore punku a heavy metalu, aj keď niektoré kapely tiahnu väčšmi k jednému či druhému žánru. Po hudobnej stránke zdieľa s punkom surový zvuk a podobnú textovú náplň. Avšak, používa taktiež oveľa pomalšie tempo, nesúzvučné harmónie a komplexnejšiu inštrumentáciu – čo je pozostatok heavy metalu. Niektorí jedinci spájaní s vývojom grungeu, napríklad producent Sub Pop a The Melvins Jack Endino, vysvetľujú vplyvy tvrdého rocku (napríklad skupín typu Kiss) ako „hudobnú provokáciu“. Grungeoví umelci síce považujú takéto skupiny za „gýčovité“, napriek tomu ich majú radi; Buzz Osborne zo skupiny The Melvins to chápe ako pokus vidieť, aké šialené kúsky kapely môžu robiť a pritom zožať úspech.Pray, D., Helvey-Pray Productions (1996). Hype! Republic Pictures. Počiatkom 90. rokov sa štandardom žánru stáva formát skladby „stop-štart“ od Nirvany. Allmusic označuje grunge za „hybrid heavy metalu a punku“. Klávesy sa síce v grunge obyčajne nevyužívajú, seattleská skupina Gorilla sa však kontroverzne postavila voči konvenčnej gitarovej schéme, využívajúc vo svojej tvorbe Vox organ.
Podľa časopisu The Atlantic štyri hlavné typy grungeového spevu predstavujú Layne Staley z Alice in Chains, nazývaný „najviac nezabudnuteľný hlas“ žánru kvôli jeho „schopnosti zachytiť silu a zraniteľnosť“; Kurt Cobain z Nirvany, ktorý dokázal revať aj spievať melodicky v rámci jednej skladby ako John Lennon; Chris Cornell zo Soundgarden, ktorý „kvílil a spieval vo výškach“ ako Robert Plant; a Eddie Vedder z Pearl Jam, ktorý „...kombinoval prirodzený barytónový štýl Jima Morrisona s ďalšími punkovými a rockovými vplyvmi“.http://www.theatlantic.com/entertainment/archive/2012/04/how-alice-in-chains-found-the-most-memorable-voice-in-grunge/255469/
Motívy textov Grungeové texty sú typicky plné pocitov zlosti, úzkosti, dotýkajú sa tém ako spoločenské odcudzenie, apatia, uzavretosť a túžba po slobode. Takéto zameranie má na svedomí množstvo faktorov. Mnohí grungeoví hudobníci tak vyjadrovali všeobecné rozčarovanie zo spoločnosti a taktiež nesúhlas so spoločenskými predsudkami. Podobná tematika nesie spoločné znaky s motívmi punk-rockových hudobníkov. Hudobný kritik Simon Reynolds v roku 1992 povedal, že „v tejto kultúre napospol existuje pocit vyhorenia. Decká sú deprimované z budúcnosti“.Marin, Rick. "Grunge: A Success Story". The New York Times. 15. november 1992. Humorná stránka grungeu obyčajne paroduje glam metal— napríklad skladba „Big Dumb Sex“ od Soundgarden—a iné formy populárnej rockovej hudby 80. rokov. Tematická náplň grungeových textov–„rozpadnuté domovy, drogová závislosť a sebapohŕdanie“ ostro kontrastovala s glam metalovými textami Poison, ktoré opisujú „život v rýchlom slede“.Gina Misiroglu. American Countercultures: An Encyclopedia of Nonconformists, Alternative Lifestyles, and Radical Ideas in U.S. History. Routledge, 2015. str. 343
Vizuálne prvky Grungeové koncerty boli známe priamočiarymi, energickými vystúpeniami. Grungeové kapely odmietali spletité a nákladné predvádzanie sa mnohých hudobných žánrov, ako sú používanie laserovej show, pyrotechniky a iných vizuálnych efektov nesúvisiacich s hraním hudby. Obyčajne sa vyhýbali „pódiovej teatrálnosti“ a divadelným prvkom. Namiesto toho sa kapely snažili tváriť ako keby boli len miestnymi neznámymi skupinami. V dokumentárnom filme Hype! z roku 1996 Jack Endino povedal, že seattleské kapely boli nekonzistentnými koncertnými interpretmi, keďže ich prvoradým cieľom nebolo byť zabávačmi, len si jednoducho „zarockovať“. Jednou z filozofií grungovej scény bola autenticita. Hudobný kritik a novinár Dave Rimmer píše, že z obrodou punkových ideálov a jednoduchosti, začiatkom 90. rokov „Cobain, a kopec jemu podobných deciek, dodal rock and rollu odvahu: Dokážete byť nefalšovaný, deň za dňom, rok za dňom, aby ste tak dokázali svoju autenticitu, dokážete žiť svojou muzikou?... A ak nedokážete, dokážete žiť s tým, že ste obyčajný pozér, falošník, zapredanec?“.Marsh, Dave. "LIVE THROUGH THIS....". Rock & Rap Archives 124.
thumb|Kárované flanelové košele, aké s obľubou nosievali grungeri Grungeoví muzikanti v štáte Washington obyčajne nosili oblečenie jednak pochádzajúce z charitatívnych obchodov, taktiež používali oblečenie typické pre tento región (flanelové košele), a vôbec celkovo si potrpeli na neudržiavaný vzhľad a dlhé vlasy. Ku grungeovej móde patrili roztrhané džínsy, vyťahané nohavice, topánky Dr. Martens, vojenské topánky, tričká s logami kapiel, vyťahané pletené svetre, dlhé a ovisnuté sukne, roztrhané pančucháče, dôchodcovské papuče, turistické topánky, a ekologické oblečenie vyrobené z recyklovaných textílií alebo fair trade organickej bavlny.Sustainable textiles Tento štýl avšak nevznikol ako vedomý pokus vytvoriť pôsobivú hudobnú módu; hudobný kritik Charles R. Cross povedal, že „[frontman Nirvany] Kurt Cobain bol jednoducho príliš lenivý, aby si umýval vlasy“. Jonathan Poneman z časopisu Sub Pop napísal, že „takéto oblečenie je lacné, je trvácne, je svojím spôsobom nadčasové. Ide takisto proti všetkej tej blýskavej pôsobivosti existujúcej v 80. rokoch.“ V roku 1992 sa grungovej móde podarilo zožať komerčný úspech, ktorý mal vrchol koncom roku 1993 a začiatkom roku 1994.