Focke-Wulf Ta 152 bola jednomiestna jednomotorová nemecká stíhačka používaná v závere druhej svetovej vojny. Pravdepodobne najlepšie vrtuľové stíhacie lietadlo celého konfliktu. Bolo vyrobených iba 43 sériových kusov a takmer nezasiahla do bojov.
Raný vývoj História lietadla Focke-Wulf Ta 152 je tesne spätá s typom Fw 190. Už v okamihu operačného nasadenia stíhačky Fw 190 A v lete 1941 považoval Kurt Tank za potrebné vyprojektovať a zaviesť do jednotiek Luftwaffe stíhacie lietadlo, ktoré by bolo schopné operovať vo veľkých výškach nedostupných pre vtedajšie štandardné nemecké i spojenecké stíhačky. Do mája 1942 pripravil Tank sériu konštrukčných štúdií vychádzajúcich z draku Fw 190 A, ale s použitím rôznych motorov a krídel s väčším rozpätím.
20. mája 1942, počas stretnutia zástupcov firiem Focke-Wulf a Messerschmitt s predstaviteľmi RLM v Messerschmittovej továrni v Augsburgu, RLM upresnilo podmienky, ktoré vyžadovalo od budúceho stroja nazvaného Höhenjäger (výšková stíhačka). Toto lietadlo malo byť schopné zachytiť výškové bombardéry protivníka a plniť prieskumné úlohy. Obe letecké firmy prijali podmienky RLM a začali projekčné práce. Messerschmittova konštrukčná kancelária vypracovala projekt Me 155 a jeho verziu Me 155 B.
Profesor Tank nečakal na rozhodnutie RLM a konal už skôr. Na rozdiel od Messerschmitta zvolil iné riešenie. Nemal v úmysle skonštruovať úplne nové lietadlo, ale rozhodol sa využiť projekty vychádzajúce z draku Fw 190 A. Kurt Tank počítal s dvomi zásadnými riešeniami pohonnej jednotky nového lietadla. Malo ísť o modifikovaný variant hviezdicového motora BMW 801 doteraz používaného u Fw 190 A alebo o motor Daimler-Benz DB 603, v krajnom prípade potom o Junkers Jumo 213.
Ako prvá vzniká modifikácia sériových Fw 190 A-3 označená pomerne eufemisticky Höhenjäger 1. V septembri 1942 boli tri štandardné draky verzie A-3 (W.Nr.130528, 130530 a 130531) odľahčené demontážou trupových guľometov a s označením Fw 190 A-3/U7 slúžili k výškovým skúškam s pretlakovou kabínou. Na základne skúseností s týmito strojmi vzniklo niekoľko podobne upravených Fw 190 A-4. Tie boli odoslané na testovanie v boji k jednotkám JG 2 a JG 26. Ukázalo sa, že kabíny netesnia a tak nesplnili očakávania.
Medzi decembrom 1942 a aprílom 1943 bolo postavených šesť prototypov poháňaných novými motormi Daimler-Benz DB 603 A vybavenými turbokompresormi a pod označením Höhenjäger 2 vykonali letové skúšky. Ako ďalšia vznikla konštrukčná štúdia Fw 190 Ra-6, ktorá v zásade spĺňala požiadavky RLM. Projekt dostal typové označenie Fw 190 H a boli začaté prípravné práce na stavbe prototypu. Lietadlo malo dostať celkom nové krídlo s nosnou plochou zväčšenou na . Trup bol predĺžený a ako pohonná jednotka mali slúžiť motory Daimler-Benz DB 603 G, DB 632 alebo Junkers Jumo 213 E.
Medzitým Messerschmitt pokračoval v práci na Me 155 B, ktorá s ohľadom na nedostatok kvalifikovaného personálu zaneprázdneného v tej dobe inými úlohami prebiehala veľmi pomaly. Aj firma Focke-Wulf sa potýkala s mnohými problémami. Ako sa dalo predpokladať, projekt Fw 190 A-3/U7 (Höhenjäger 1) sa ukázal byť celkom nepodarený a prebiehajúce skúšky prototypov Höhenjäger 2 (V18/U1, V29, V30, V31, V32 a V33) s motorom DB 603 A odhaľovali nekonečné problémy s turbokompresorom Hirth 9-2281.
V súvislosti s týmito skutočnosťami predali predstavitelia C-Amtu RLM Messerschmittovi ústny návrh, aby vypracoval štúdiu možnosti konštrukcie lietadla s lepšími výkonmi, než aké vykazovali stroje, ktoré boli vo fáze prototypových skúšok, dokonca i keby to znamenalo zapojiť najlepších a najskúsenejších konštruktérov za cenu ich stiahnutia z iných projektov s vyššou prioritou. Ako výsledok týchto návrhov vznikol projekt Me P.1091 Extremer Höhenjäger (stíhačka pre veľké výšky). Malo to byť lietadlo s veľkým rozpätím krídel s rôznymi variantmi pohonu, tvorenými motorom Daimler-Benz DB 605 s turbokompresorom TK 11, motorom DB 628, motorom DB 632 s protibežnými vrtuľami alebo motorom DB 603 E s turbokompresorom TKL 15. Podľa výpočtov konštruktérov by Me P.1091 bol schopný dosiahnuť výšku . Pre úsporu času a zužitkovanie doterajších prác bolo rozhodnuté použiť väčšinu riešení P.1091, zlúčiť ich s prvkami Me 155 a vytvoriť tak lietadlo Me 155 B-1.
Verzie Ta 152 A Na jar 1943 prof. Tank pochopil, že ani Höhenjäger 1 a 2 nie sú schopné splniť požiadavky RLM, a rozhodol sa zaoberať sa konštrukciou nového stroje, ktorý by bol vybavený výkonnejšou pohonnou jednotkou. Vtedy existovalo niekoľko nových motorov firiem BMW, Daimler-Benz a Junkers, ktoré by bolo možné v projektovanom stroji použiť. Nakoniec padlo rozhodnutie vybrať ako najspoľahlivejšie a najvýkonnejšie motory DB 603 E, G a L a Jumo 213 E. Bohužiaľ, vývojové práce na týchto motoroch sa preťahovali a nebolo jasné, kedy budú k dispozícii vo väčšom počte. Bez ohľadu na to začal Kurt Tank práce na novom draku, pričom vychádzal z predchádzajúcich projektov a konštrukčných štúdií.
Projekt nazvaný Spezial Höhenjäger (špeciálna výšková stíhačka) nadväzoval na staršiu konštrukciu označenú Ta 153 a od RLM dostal označenie Ta 152. Ako pohonná jednotka mal slúžiť motor Junkers Jumo 213 A vybavený aerodynamickým krytom. U prvej verzie Ta 152 A-1 bolo navrhnuté nové krídlo, chvostové plochy a kryt motora so zabudovaným uzavretým kolektorom spalín (čiže bez externých výfukov). Nad motorom sa mali nachádzať dva kanóny MG 151 kalibru . Predpokladala sa zástavba ďalších dvoch kanónov rovnakého typu v koreňoch krídiel a kanón MK 103 kalibru v bloku motora. Navyše existovala možnosť umiestniť vo vonkajších častiach krídla dva kanóny MK 108 kalibru .
Ďalšou plánovanou verziou mal byť Ta 152 A-2, ktorého drak bol identický s variantom A-1. Jedinou zmenou bolo nahradenie vonkajších krídelných kanónov MK 108 kalibru kanónmi MG 151, ktorých menší kaliber kompenzovala vysoká kadencia. Vedľa projektov sériových verzií Ta 152 pripravoval Kurt Tank tri konštrukčné štúdie, označené Ta 152 Ra-1, Ra-2 a Ra-3, ktoré zodpovedali kategóriám Normaljäger, Höhenjäger a Schlachtflugzeug (normálna stíhačka, výšková stíhačka a bojové lietadlo). Zakrátko našli tieto štúdie uplatnenie v skutočných projektoch. Normálna stíhačka bola označená Ta 152 C, výšková stíhačka Ta 152 H a bojová verzia ako Ta 152 B. Písmená D, F a G nemali byť používané, aby sa zamedzilo prípadným zámenám s už existujúcimi verziami Fw 190 D, F a G, písmená I a J sa u Luftwaffe nepoužívali.
V polovici roka 1943 sa RLM rozhodlo urobiť opatrenia, ktoré by urýchlili práce na nových výškových stíhačkách. Na stretnutí s predstaviteľmi oboch firiem, ktoré sa konalo 5. júla 1943 v závode Focke-Wulf v Bad Eilsene, zástupcovia RLM požiadali v čo najkratšom termíne predložiť tzv. Schnellösung (rýchle riešenie) novej výškovej stíhačky. Schnellösung malo spočívať v úprave štandardného draku jednej z už vyrábaných stíhačiek na výškovú stíhačku s použitím minimálneho počtu konštrukčných zmien. Ukázalo sa, že Focke-Wulf so svojimi návrhmi Fw 190 Ra-1 a Ra-8 pokročil ďalej než Messerschmitt s nepríliš sľubným Bf 109 H, ktorého vývoj bol zastavený po vyrobení dvoch prototypov. Oba Tankove návrhy používali motor Jumo 213, ktorý sľuboval dobré výkony a bol v pokročilejšom štádiu vývoja ako konkurenčný DB 603.
Kurt Tank sa v súvislosti s tým rozhodol prerušiť ďalší vývoj Ta 152 A, pretože tento stroj bol až na iné krídlo v zásade zhodný s drakom Fw 190 D, ktorý bol vybraný pre sériovú výrobu ako Schnellösung-Jäger. Druhým dôvodom prerušenia príprav sériovej výroby Ta 152 A boli problémy s dodávkami dostatočného množstva kanónov MK 103 strieľajúcich osou vrtule. A verzia A bola navyše okrem nového krídla, smerovky a krytu motora zhodná s Fw 190 D-9, ktorého výrobu už v tom čase RLM objednalo a ktorá sa neskôr úspešne rozbehla. V druhej polovici roka 1943 pokračovali v konštrukčných kanceláriách oboch firiem práce na ďalších variantoch výškových stíhačiek. Ich výsledkom bol u Focke-Wulfu študijný projekt Ta 152 A-4.
Ta 152 H
23. októbra 1943 ukončil projekčné práce i Messerschmitt a začal stavbu prototypu Me 209 A-4. Najprv mal byť tento stroj poháňaný motorom Daimler-Benz DB 628 A, ale s ohľadom na preťahovanie jeho vývoja došlo k rozhodnutiu použiť motor Daimler-Benz DB 605 A alebo AS. Spočiatku Kurt Tank plánoval použiť u Ta 152 H-1 motor Daimler-Benz DB 603 G nebo DB 632, nakoniec sa však rozhodol pre Junkers Jumo 213 E. Messerschmitt dúfal, že Me 209 A-4 vzlietne vo februári 1944, ale spojenecké nálety spôsobili zdržanie stavby prototypu. Túto situáciu Messerschmitt riešil prestavbou existujúceho prototypu Me 209 V5 na prototyp výškovej stíhačky.
S ohľadom na Messerschmittove ťažkosti nadobudol Kurt Tank presvedčenie, že jeho konštrukcia Ta 152 H s istotou zvíťazí v konkurze Technisches Amtu na výškové stíhacie lietadlo, a preto pridelil vývoju tohoto stroja najvyššiu prioritu. Aby sa čo najviac urýchlili práce a neskôr skúšky prototypov, bolo rozhodnuté prestavať štyri z ešte existujúcich prototypov Höhenjäger 2 na prototypy verzie Ta 152 H, čo vyžadovalo inštaláciu nového motora a úpravu draku. Doterajšie motory Daimler-Benz DB 603 A boli v lietadlách Fw 190 V29, V30 a V33 nahradené motormi Junkers Jumo 213 E, ktoré poháňali vrtule typu VS 9, čím sa ich označenie zmenilo na Fw 190 V29/U1, V30/U1 a V33/U1. Aj Fw 190 V32/U1 (používaný doteraz ako testovací stroj plánovaného lietadla Ta 153, prvý let v decembri 1943) dostal namiesto doteraz používaného motora Daimler-Benz DB 603 G motor Junkers Jumo 213 E a označenie Fw 190 V32/U2. Zanedlho sa do programu Ta 152 zapojil aj prototyp Fw 190 V18/U2.
Podľa plánov konštrukčnej kancelárie firmy Focke-Wulf malo byť všetkých päť prototypov pripravených k letovým skúškam medzi júnom a septembrom 1944. Súčasne sa začali prípravy k čo najrýchlejšiemu začatiu prác na prototypoch ďalších verzií Ta 152 – Ta 152 B, C a E, z ktorých posledná dostala najvyššiu prioritu, pretože spĺňala požiadavky, ktoré kládol Technisches Amt na Spezial Höhenjäger (špeciálna výšková stíhačka). Ta 152 B, ktorý mal najnižšiu prioritu, nemal byť postavený dokonca ani ako prototyp. Prototypmi Ta 152 C sa mali stať Fw 190 V20 (W.Nr.0040, GH+KQ) a V21 a samotná verzia C mala vyhovovať požiadavkám na tzv. Begleitjäger (sprievodnú stíhačku). Vedľa lietadiel V20 a V21 malo dostať ďalších pätnásť predsériových strojov Ta 152 C prototypové označenia. Problémom pri ďalšom vývoji tejto verzie sa ukázal byť motor Daimler-Benz DB 603 L, ktorý sa mal stať ich pohonnou jednotkou. Tento motor sa podobal vtedy vyrábanej verzii DB 603 E a mal byť navyše vybavený dvojstupňovým turbokompresorom. V marci 1944 predalo RLM firme Focke-Wulf dvanásť motorov Daimler-Benz DB 603 s cieľom zastavať ich v prototypoch lietadiel Ta 152 C a Ta 154. V tom istom mesiaci boli porovnané vypočítané výkony stíhačiek Dornier Do 335 a Ta 152 C. Ukázalo sa, že Do 335 je s rovnakou výzbrojou (1x a 2x ) o 30 až /h rýchlejší (v závislosti na výške letu) než Tankov stroj.
V apríli 1944 boli vykonané statické skúšky jednotlivých konštrukčných prvkov Ta 152 H. Ukázalo sa, že pretlaková kabína nespĺňa na ňu kladené požiadavky. V júni 1944 bol konečne dokončený prvý prototyp Ta 152 H označený ako Ta 152 V1 (W.Nr.150001, CW+CA). Tento stroj zodpovedal verzii H-0 a bol odoslaný do Langenhagenu k letovým skúškam. Za povšimnutie stojí, že bol dokončený skôr ako jeho päť predchodcov. To dokazuje, s akou horlivosťou sa pracovalo na novom type.