Predsokratovská filozofia alebo raná grécka filozofia bola prvou etapou vývinu starovekej gréckej filozofie. Predstavitelia tejto filozofie pôsobili cca v rokoch 600 až 350 pred Kr., teda zväčša ešte pred verejným účinkovaním Sokrata (cca 470 – 399 pred Kr.), resp. neboli ovplyvnení jeho filozofiou. Od čias nemeckého romantizmu sa preto nazývajú predsokratici. Ojedinele sa tiež možno stretnúť s označením predatická filozofia, keďže jej centrom neboli Atény (Atika), ale bohaté mestá v gréckych kolóniách v západnej časti Malej Ázie a južnom Taliansku.
Nijaké dielo predsokratikov sa nezachovalo kompletné. Všetky známe informácie tak pochádzajú od neskorších starovekých autorov, ktorí vo svojich spisoch buď priamo citujú výroky predsokratikov alebo vysvetľujú či kritizujú ich názory.
Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) považoval predsokratikov za prírodných filozofov (gr. φυσικοί). Theofrastos z Eresu (371 – 287 pred Kr.) vo svojom diele Náuky prírodných filozofov (gr. Φυσικῶν δόξαι) ako prvý predstavil ucelený obraz o filozofických konceptoch predsokratikov. Významnejšiu pozornosť venuje predsokratikom aj historik starovekej gréckej filozofie Diogenes Laertios (3. storočie po Kr.).
Z dostupných informácií vyplýva, že centrálnou témou predsokratickej filozofie bola otázka o pôvode všetkých vecí, o tzv. arché (gr. ἀρχή). Odpovede na ňu sa však u jednotlivých filozofov už značne odlišujú. Predsokratici sa venovali tiež etike, teológii a politickej filozofii. Mnohí z nich sa zaoberali aj matematikou a prírodnými vedami.
História a logika pojmu Filozofi, dnes známi ako predsokratici, boli v staroveku označovaní ako „prví filozofi“ alebo „prírodní filozofi“. V stredovekej latinčine sa im hovorilo jednoducho philosophi ante Socratem (filozofi pred Sokratom). Výraz „predsokratici“ (nem. Vorsokratiker) po prvýkrát použil nemecký filozof Johann August Eberhard v roku 1788. V 19. storočí sa o rozšírenie tohto pojmu v nemeckej jazykovej oblasti zaslúžil predovšetkým Friedrich Schleiermacher. Definitívne ustálenie termínu predsokratici možno datovať do roku 1903, kedy Hermann Diels publikoval svoje, vskutku rozsiahle, dielo – Die Fragmente der Vorsokratiker (Fragmenty predsokratikov).Porov. aj: HÜHN, Helmut. Vorsokratisch; Vorsokratiker. In: RITTER, Joachim (ed.): Historisches Wörterbuch der Philosophie. Band 2. Basel, 2001. S. 1222 – 1226. Porov. tiež: MARCIANO, Laura Gemelli (ed.). Die Vorsokratiker. Band 1. Düsseldorf, 2007. S. 373 – 383.
Sokratovo učenie zásadným spôsobom ovplyvnilo charakter a smerovanie antickej gréckej filozofie. Tento paradigmatický obrat evidentne vnímal už aj Cicero, keď povedal, že Sokrates zniesol filozofiu z neba na zem. Z uvedeného teda vyplýva, že je oprávnené a zmyslupné rozlišovať filozofiu pred a po Sokratovi.
Členenie a dejiny predsokratovskej filozofie Predsokratikov je možné roztriediť do určitých skupín alebo filozofických škôl. Zároveň však uplatňovanie odlišných klasifikačných kritérií nevyhnutne vedie k odlišným klasifikáciám. Kruciálny význam pre štúdium predsokratickej filozofie dodnes majú Dielsove Fragmenty predsokratikov.
Siedmi mudrci Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedmi mudrci
Legendárnych Siedmich gréckych mudrcov možno v istom zmysle považovať za predchodcov samotných predsokratikov. Podľa antickej tradície nimi začínajú dejiny gréckej filozofie a kultúry. Jedná sa o skupinov mužov – učencov, filozofov, zväčša však politikov –, obdivovaných pre ich múdrosť a prezieravosť. Rôzni autori však ponúkajú rôzne zoznamy členov tejto ctihodnej skupiny: Platón v dialógu Protagoras (343a) uvádza mená siedmich filozofov, iné pramene ponúkajú iné zoznamy s rozličným počtom mien. Všetci autori sa ale zhodujú, že Táles z Milétu, tradične považovaný za „prvého filozofa“, bol jedným zo Siedmich mudrcov. Mnohé všeobecne známe a veľmi rozšírené výroky – ako napr.: „Poznaj seba samého!“, „Cti si staršieho!“, „Maj mieru!“, „Rozpoznať správny okamih.“, „Najviac je zlých.“ – pochádzajú práve z filozofickej tradície týchto mudrcov.Fragmente der Vorsokratiker, Snell 107, Diogenes Laertios 1,87 a 88.
Pozri aj: ALTHOFF, Jochen – ZELLER, Dieter. Die Worte der sieben Weisen. Darmstadt, 2006.
Milétska škola Bližšie informácie v hlavných článkoch: Milétska škola, Táles, Anaximandros, Anaximenes z Milétu, Iónska filozofia
Grécka filozofia (a teda aj západná filozofia vôbec) vznikla v starovekých gréckych koloniálnych mestách na západnom pobreží dnešného Turecka. V 6. storočí pred Kr. pôsobili v meste Milét traja filozofi – Táles, Anaximandros a Anaximenes –, ktorí ako prví v histórii ľudstva verejne prezentovali alternatívu voči mytológii, a to v podobe racionálneho, „vedeckého“ vysvetľovania sveta.
Táles z Milétu, tradične označovaný ako „prvý filozof“, sa venoval matematike, úspešne predpovedal zatmenie Slnka a pokúsil sa racionálne vysvetliť záplavy v oblasti toku Nílu.
Aristoteles v súvislosti s predsokratikmi zdôrazňuje predovšetkým ich hľadanie „najhlbšieho základu“ resp. „prvopočiatku všetkých vecí“ (gr. arché). Táles z Milétu považoval za „pralátku“ vodu; jeho žiak Anaximandros však tvrdil, že onou „pralátkou“ je akési nemateriálne apeirón, „nekonečné“, „neohraničené“, „neobmedzené“. Anaximenes zas na počiatku všetkého videl vzduch.
V dejinách filozofie sa milétski filozofi niekedy označujú aj ako „starší iónski prírodní filozofi“.
Pytagoreizmus Bližšie informácie v hlavných článkoch: Pytagoras, Pytagoreizmus
V 6. storočí pred Kr. založil Pytagoras zo Samu v gréckej kolónií Kroton, v dnešnom juhotalianskom meste Crotone, vlastnú filozofickú komunitu. Členovia tohto spoločenstva sa z úcty k svojmu zakladateľovi nazývali pytagorejci. Pytagorovo učenie sa rozšírilo aj do ďalších gréckych koloniálnych miest v južnom Taliansku, samotní pytagorejci sa angažovali i politicky.
Pytagorejci sa, na rozdiel od iných predsokratikov, nezaoberali hľadaním „pralátky“, ale venovali sa číslam a matematickým vzťahom, ktoré považovali za kľúč k všeobsiahlemu poznaniu a pochopeniu sveta. Vychádzali z predpokladu, že základné princípy univerza možno uchopiť, vyjadriť a porozumieť im pomocou mier, čísiel a proporcií. Ako príklad sa v tejto súvislosti často spomína tón vibrujúcej struny (ľubovoľného strunozvučného) hudobného nástroja. Zmenou dĺžky struny podľa daných matematických princípov proporcií je možné docieliť vznik harmonických tónov.
Pytagorejci verili, že kozmos, vytváraný protikladmi, drží pokope práve vďaka (akejsi) harmónii.
Vzťah čísel k fyzikálnym objektom bol v pytagorejskej ontológii vysvetľovaný rozlične. Spektrum výkladov siahalo od názoru, že pomery čísiel sú akýmsi (nemateriálnym) princípom sveta, až po tvrdenie, že svet v skutočnosti pozostáva z „materiálnych čísiel“.
Samotný Pytagoras je považovaný za zakladateľa západnej teórie čísiel a objaviteľa princípov hudobnej harmónie.
Pytagorejcov navzájom vždy spájalo verné priateľstvo. Dôkazom toho je napr. starogrécke rozprávanie o Damónovi a Pytiovi, ktoré sa, mimochodom, stalo námetom Schillerovej balady Rukojemník (Die Bürgschaft), alebo aj zmienka Diogena Laertia, že Platónovi počas jeho tretej cesty na Sicíliu v rokoch 361 – 360 pred Kr., po tom, čo upadol u syrakúzskeho tyrana Dionýza II. do nemilosti, zachránila život až intervencia pytagorejca Archytasa z Tarenta.
Pytagoreizmus sa stal jedným z najvplyvnejších filozofických smerov antického Grécka. Pytagorejské myslenie významne ovplyvnilo predovšetkým Platóna a Euklida. Pytagoreizmus možno právom pokladať za predchodcu dnešných prírodných vied, obe totiž spája snaha opísať svet pomocou čísiel a matematických vzorcov.
Pytagorejci Filolaos z Krotóna a Hiketas zo Syrakúz ako prví tvrdili, že Zem rotuje, a odmietali súdobí geocentrický model vesmíru, avšak bez toho, aby predstavili alternatívu v podobe heliocentrického modelu. Mikuláš Kopernik uvádza názory týchto dvoch pytagorejských filozofov ako príklad toho, že geocentrizmus mal svojich oponentov už v antickom Grécku.
Hérakleitos z Efezu Bližšie informácie v hlavnom článku: Hérakleitos z Efezu
V osobe Hérakleita dosiahla predsokratovská filozofia svoj prvý vrchol.
Hérakleitov spôsob myslenia býva označovaný ako polárny, dialektický či paradoxný; jeho slová pôsobia, akoby mali „dvojakú gravitáciu“. Dochované výroky a literárne fragmenty tohto efezského filozofa majú charakter sentencií, niekedy bývajú označované aj ako gnómy. Hérakleitos evidentne často hovoril v tajuplných hádankách, svedčí o tom aj prímenie „Temný“ (gr. ὁ Σκοτεινός), pod ktorým bol známy už u svojich súčasníkov.
Charakteristickým znakom Hérakleitovej filozofie je vedomie skrytej jednoty protikladov. Hérakleitos hovoril, že jedna a tá istá vec sa niekedy, aj bez akejkoľvek predchádzajúcej zmeny, zdá byť niečím iným, dochádza k zmene aspektov, ba dokonca sa táto vec javí ako svoj protiklad.
Dalo by sa teda povedať, že imanentnou súčasťou každého fenoménu je aj jeho protiklad. Hérakleitos zdôrazňuje, že realitu konštituujú protikladne pôsobiace sily. Pod takýmto zorným uhlom sa Hérakleitos následne snaží analyzovať nielen vesmír a objekty, ale aj človeka a jeho vedomie, myslenie a jazyk.
Podľa Héraklita však existuje absolútny, najhlbší a nemenný základ a princíp, jediný a večný poriadok (logos; gr. λόγος) neustále sa meniaceho a vyvíjajúceho sa diania, celého procesu stávania sa. Vlastným symbolom tohto trvalého princípu, logos-u sveta, je „oheň“. Hérakleitos však, na rozdiel od staršej iónskej filozofie, nechápe „oheň“ ako akúsi „pralátku“, ale práve ako symbol najjemnejšej štruktúry univerza, ako symbol ducha. „Oheň“ nám pomáha pochopiť univerzálnu štruktúru samotného bytia, no zároveň reprezentuje aj tajomstvo myslenia.
Ďalšími významnými symbolmi sú pre Hérakleita: „blesk“ – symbol nečakaného, náhleho zvratu; „vojna“ resp. „spor“ – symbol napätého vzťahu protikladov, ktorý je konštitučným prvkom nášho sveta; „sen“ – symbol všeobecnej nerozumnosti.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Héraklitove myšlienky sú rôznorodé a náznakovite sa dotýkajú problematík rôznych filozofických disciplín.
Hérakleitos nikdy nezaložil vlastnú filozofickú školu v prísnom zmysle slova. Niektorí autori v súvislosti s ním hovoria o tzv. „Efezskej škole“, iní ho, z čisto formálneho hľadiska, keďže sa narodil v maloázijskom Efeze, zaraďujú k tzv. iónskym filozofom.
Na Hérakleitove myšlienky však každopádne nadviazali mnohí antickí filozofi, predovšetkým Kratylos, ktorý bol, ešte pred Sokratom, učiteľom samotného Platóna. Hérakleitos ovplyvnil aj viacerých novovekých filozofov, menovite G. W. F. Hegela, F. Nietzscheho a M. Heideggera.
Eleatská škola Bližšie informácie v hlavnom článku: Eleatská škola
Tzv. „Eleatská“ filozofická škola vznikla v starogréckom koloniálnom meste Elea (lat. Velia), ktoré sa nachádzalo na západnom pobreží antickej provincie Lukánia. Eleatskí filozofi – elati – hlásali principiálnu jednotu a nemeniteľnosť bytia; popierali reálnu existenciu mnohosti, pohybu a vývoja.
Za zakladateľa eleatskej školy sa považuje Parmenides.
Parmenides – mimochodom Hérakleitov súčasník – zastával názor, že všetky vnímateľné zmeny a rozdiely sú len čírou ilúziou. Najhlbšou skutočnosťou nášho sveta (gr. ἀλήθεια) je nemenné a nemeniteľné bytie.
Nie je známe, či Parmenides a Hérakleitos o sebe navzájom vôbec vedeli. Každopádne, ťažko nájsť v dejinách starogréckej filozofie dva protikladnejšie pohľady na svet.
Ďalšími významnými eleatmi boli: Zénon z Eley, ktorý sa preslávil svojími paradoxmi, a Melissos zo Samu.