Antiromán je druh experimentálnej literatúry vyznačujúci sa nekonvenčnou kompozíciou, ktorá je v rozpore so zaužívanými pravidlami písania románu. Niekedy sa pojem „antiromán“ zamieňa s pojmom „nový román“, no antiromán zahŕňa širšie spektrum literatúry.
Znaky udalosti sú podávané nechronologicky chýba logická nadväznosť nejasná téma nejasný záver, viacero alternatívnych záverov alebo záver úplne chýba postavy nemajú rozvinuté osobnosti, sú bez vnútorného sveta a nevyvíjajú sa prázdne strany
História Prvýkrát bol termín „antiromán“ použitý v roku 1633 francúzskym spisovateľom Charlesom Sorelom, ktorý tým chcel popísať parodický charakter svojho diela „Le Berger extravagant“. Termín sa ale neuchytil, až kým ho v roku 1948 nepoužil francúzsky literárny kritik a spisovateľ Jean-Paul Sartre. V druhej polovici 20. storočia sa pod antirománom začalo rozumieť hociktoré rozsiahlejšie epické dielo, ktoré výrazne išlo proti nastaveným konvenciám písania, štruktúry a kompozície literárnych diel.
Tento žáner sa rozmohol hlavne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia, ale diela, ktoré sa dajú považovať za antiromán môžeme nájsť i vo vziadelenjšej histórii. Jedným z príkladov antirománu spred dvadsiateho storočia je kniha „The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman“ od anglického spisovateľa Laurenca Sterneho z roku 1759.
Pozri aj Nový román
Zdroj
Kategória:Literárne žánre