Dr. h. c. JUDr. Vladimír Mečiar (* 26. júl 1942, Zvolen) je slovenský právnik a bývalý politik. Bol prvým (19901991), druhým (19921994) a tretím (19941998) predsedom vlády Slovenskej republiky v 90. rokoch 20. storočia. Počas prvého desaťročia po Nežnej revolúcii bol najpopulárnejším slovenským politikom. Často bol označovaný za populistu s autoritárskym správaním. S obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku po novembri 1989. Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnil prijatím tzv. Mečiarových amnestií v roku 1998, ktoré boli zrušené až v roku 2017. Bol jediný predseda HZDS od jeho založenia v roku 1991 až do septembra 2013.
Prednovembrové obdobie Po skončení strednej školy v roku 1959 pracoval najprv ako referent, neskôr ako tajomník odboru Miestneho hospodárstva na Okresnom národnom výbore (ONV) v Žiari nad Hronom. V roku 1962 sa stal členom KSČ a v rokoch 19671968 bol predsedom Okresného výboru Československého zväzu mládeže (predchodca SZM). Pre odpor voči vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel z postov odísť a v roku 1970 bol vylúčený zo strany. Nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom, kde pracoval ako tavič a popri práci diaľkovo vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štátna bezpečnosť na neho založila takzvaný pozorovací zväzok a od roku 1974 bol dokonca dva roky evidovaný ako nepriateľská osoba. Školu absolvoval v roku 1975 a podľa vtedy platného vysokoškolského zákona sa stal absolventom práva (titul JUDr. mu bol udelený až dodatočne po absolvovaní rigoróznej skúšky v roku 1990).Vladimír Mečiar In: Ako absolvent nastúpil do závodu Skloobal Nemšová, kde pracoval ako podnikový právnik až do roku 1989.
Ponovembrové obdobie – minister vnútra
Po Nežnej revolúcii vznikla na Slovensku 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu spolu s členmi KSS. Keďže sa predstavitelia VPN nezhodli na tom, koho nominovať na post ministra vnútra, túto funkciu dočasne zastával predseda vlády Milan Čič. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska.
Podľa Jána Budaja do tejto dočasnej (od 12. decembra 1989 do 26. júna 1990) Čičovej vlády V. Mečiar nevstúpil ako kandidát VPN (tým bol iba Vladimír Ondruš), ani ako nezávislý odborník (Ladislav Kováč, Michal Kováč, Ladislav Košťa, Ladislav Chudík, atď.). V. Mečiar bol politickým nominantom skupiny okolo A. Dubčeka Klub za socialistickú prestavbu Obroda. Vtedajší šéf „Obrody“ Ivan Laluha potvrdil verejne, že to bol on, kto predložil Čičovi požiadavku na Mečiarovu nomináciu za ministra vnútra.
Predseda vlády za VPN (1990 – 1991) Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite, ktorú si stihol vytvoriť svojimi častými verejnými vystúpeniami (napr. aj počas vzbury vo väznici Leopoldov v marci 1990), sa po voľbách ocitol v role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády v rámci česko-slovenskej federácie. Mečiara vehementne odporúčal za predsedu vlády aj tribún revolúcie Milan Kňažko.
Vo funkcii predsedu vlády však pôsobil kratšie ako rok od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Už štyri mesiace po zostavení svojej vlády v októbri 1990 postavil politickú scénu pred otázku „buď ja, alebo on“. Domáhal sa, aby odstúpil minister vnútra Anton Andráš (KDH), ale jeho žiadosti šéfovia VPN a KDH nechceli vyhovieť. Andráš odporoval, ale Mečiar trval na jeho odchode argumentujúc bizarnými obvineniami (napríklad, že chce proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB, ktoré aj keby mal, nakoniec nevytiahol). Mečiar zvíťazil, keď Andráš podal demisiu. Nahradil ho od 22. novembra 1990 Ladislav Pittner (KDH), s ktorým mal Mečiar neskôr tiež podobné spory (napríklad v apríli 1991, keď vypukla kauza Tisova vila).
Schopnosť dramatizovať a odhaľovať (protislovenské) konšpirácie tým, že dokumenty (napríklad o spolupracovníkoch bývalej Štátnej bezpečnosti z radov žurnalistov, politikov i duchovných) našiel jednoducho na stole, neprestal používať ani v ďalšej kariére. „Prežil som deväť pokusov o atentát,“ tvrdil pri oslave svojej sedemdesiatky v televízii v roku 2012.Po atentátnikoch na Mečiara začali prvýkrát pátrať 26. októbra 1990 (počas sporu s Andrášom) na základe rečí pochybného kriminálnika.
Vtedajší minister financií a neskorší prezident Michal Kováč vo svojich Pamätiach píše, že premiér Mečiar si stopercentnú lojalitu niektorých členov vlády vynucoval tým, že sa im vyhrážal svojimi poznatkami o ich spolupráci s ŠtB. „Bral som to ako jeho chorobnú záľubu a myslel som si, že si z toho netreba nič robiť.“
Konflikt a založenie HZDS Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa vraj v nedeľu 3. marca 1991 nemala nevysielať naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa vraj Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal vraj namiesto seba do relácie Kňažka.) Fedor Gál neskôr tvrdil, že VPN nechcelo a ani nemohlo niečo cenzurovať, pretože to bol priamy prenos. Kňažko hovoril, že VPN poverilo cenzurovaním vtedajšieho riaditeľa STV Zemana avšak Zeman to vraj sám neskôr dementoval. Gál obvinil Kňažka, že mu prejav písali Budaj, Mečiar a tajná služba. „Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov“, povedal Kňažko. O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN.
Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj). V popularite to ale Mečiarovi neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore. Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa, Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami.
Predsedom vlády za HZDS s krátkou prestávkou (1992 – 1998)
Zakladateľ štátu Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska. Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %). „Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, ktorí boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz. „Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS, či im blízki novinári, rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.“ Napísal Tomáš Gális. (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej.“ Napriek tomu o polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc dobre naladeným ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody). 1. január sa stal štátnym sviatkom – Deň vzniku Slovenskej republiky a Mečiar pokračoval v budovaní si imidžu zakladateľa štátu.
Nešlo však všetko podľa jeho predstáv. 15. februára bol zvolený a 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prvého prezidenta Michal Kováč. Na stretnutí s funkcionármi HZDS 27. a 28. novembra 1993 v Zlatej Idke, ktorého nahrávku podľa Mariána Leška sprístupnil niektorý z funkcionárov, Mečiar povedal:
„Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko.. je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“
Jeho predtucha sa splnila. Tri mesiace po Zlatej Idke stratila Mečiarova vláda parlamentnú väčšinovú podporu. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám.
Predseda s prestávkou Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Po voľbách koncom roka 1994, v ktorých jeho strana opäť zvíťazila, bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR.
Počas tejto jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavných podozrivých sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi. Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval. Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996) a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997). Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO.
V opozícii: obdobie po voľbách 1998
Vyhrané voľby 1998 a odchod do opozície Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice však nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“.
„Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila,“ povedal Mečiar 30. septembra 1998 v poslednom príhovore v STV v relácii Ako ďalej, pán premiér. Na rozlúčku zaspieval. „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.“
Kandidatúra na prezidenta 1999