Juan Hipólito del Sagrado Corazón de Jesús Yrigoyen Alem, známy ako Hipólito Yrigoyen (* 12. júl 1852, Buenos Aires – † 3. júl 1933, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik, policajt, farmár a pedagóg. Bol dvakrát prezidentom Argentíny a to v rokoch 1916 - 1922, kedy bol 14. prezidentom Argentínskej republiky a v rokoch 1928 - 1930, kedy bol 16. prezidentom štátu. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 19. a 21. prezidenta krajiny. Bol dlhé roky najvýznamnejším opozičným predstaviteľom a lídrom najsilnejšej opozičnej strany Radikálna občianska únia. Bol vôbec prvým argentínskym prezidentom, ktorý vzišiel z tajných a slobodných volieb. Jeho druhá vláda bola ukončená vojenským prevratom v roku 1930, čo na viac ako 50 rokov ukončilo stabilitu v Argentíne. Stal sa vzorom pre vznik politickej filozofie nazývanej tiež Yrigoyenizmus. Zaraďuje sa k najvýznamnejším argentínskym politikom histórie.
Životopis Mladosť a profesionálne začiatky náhľad|vľavo|Leandro Alem (na obrázku) bol strýko Hipólita Yrigoyena, jeho politický vzor a predchodca. Narodil sa 12. júla 1852 v Buenos Aires, jeho otec Martín Yrigoyen Dodagaray bol baskický imigrant z francúzskej časti Baskicka (departement Pyrénées-Atlantiques), jeho matka bola Marcelina Alenová Ponceová, sestra významného opozičného politika z neskorších čias Leandra Alema. Starý otec Hipólita Yrigoyena Leandro Antonio Alen bol veľkým podporovateľom guvernéra provincie Buenos Aires Juana Manuela de Rosasa, za čo bol po jeho porážke obesený na hlavnom námestí v Buenos Aires Plaza de Mayo. Yrigoyen vyrastal spolu so svojimi štyrmi bratmi v štvrti hlavného mesta Balvanera, postupne študoval na Colegio San José a neskôr na Colegio de la América del Sud, kde bol jeho strýko Leandro Alem profesorom filozofie. Yrigoyen prejavil pôvodne záujem o štúdium teológie, ale nakoniec sa rozhodol týmto smerom nepokračovať. Vo veku 15 rokov prerušil štúdium a začal pomáhať otcovi v jeho firme na prepravu tovaru do miestneho prístavu, neskôr tiež pracoval v obchode, či ako vodič električky. V roku 1867 sa zamestnal v advokátskej kancelárii, ktorú viedli jeho strýko Leandro Alem a Aristóbulo del Valle, neskorší dočasný predseda federálneho senátu a minister vojny a námorníctva. Po ukončení strednej školy v roku 1869 sa začal venovať politike spolu s jeho strýkom Alemom. Vstúpil do Autonomistickej strany, ktorú viedol významný politik Adolfo Alsina. Ten bol opozíciou voči bývalému prezidentovi Bartolomému Mitremu. Už Alsina a Autonomistická strana požadovali reformu volebného systému, reformu súdnictva či spravodlivé rozdelenie pôdy, čo Yrigoyena výrazne ovplyvnilo.
V roku 1870 začal pracovať ako štátny úradník kontrolného úradu. O dva roky neskôr bol jeho strýko Alem zvolený do federálneho parlamentu a Yrigoyen sa stal vďaka tomu policajným komisárom vo svojej domovskej štvrti Balvanera. Súčasne začal študovať právo na Univerzite v Buenos Aires. V roku 1877 vystúpil spolu so strýkom a ďalšími spolupracovníkmi z Autonomistickej strany kvôli nesúhlasu so spoluprácou s Mitrem a následne spoločne založili Republikánsku stranu. To súčasne znamenalo vylúčenie Yrigoyena z polície. V roku 1878 bol zvolený do provinčného parlamentu Buenos Aires, no zotrval tu iba dva roky do schválenia federalizácie Buenos Aires. Tu sa prejavil prvý rozdiel medzi Alemom a Yrigoyenom, pretože kým Alem nesúhlasil s federalizáciu Buenos Aires, Yrigoyen ju podporoval. Alem tak sám na protest odstúpil, no Yrigoyen bol zvolený do federálneho parlamentu. V roku 1878 ukončil Yrigoyen štúdium, no neobhájil záverečnú prácu. Ale o tri roky neskôr bol prijatý zákon, ktorý umožňoval získať právnický titul bez vypracovania záverečnej práce, vďaka čomu dokončil Yrigoyen oficiálne štúdium práva v roku 1882, kedy zložil záverečné skúšky. V roku 1880 sa zamestnal ako stredoškolský profesor histórie, filozofie a občianskej náuky na škole pre prípravu učiteľov. Neskôr sa stal predsedom školskej rady v štvrti Balvanera a potom predsedom Národnej rady pre vzdelávanie. Tu pôsobil viac ako 20 rokov, kým ho prezident Manuel Quintana neodvolal pre neúspešnú revolúciu v roku 1905, ktorú viedol práve Yrigoyen. V 80. rokoch 19. storočia si kúpil a prenajal viacero polí v rôznych provinciách, kde sa začal venovať chovu dobytka. Mäso následne predával, vďaka čomu zarobil pomerne veľa peňazí. Tu sa Yrigoyen začal intenzívne stretávať s chudobnými, farmármi, chovateľmi, s ktorými priamo pracoval na poliach, čo ovplyvnilo jeho budúcu politickú kariéru. Na svojich farmách dával pracovníkom vyššie mzdy, než bolo obvyklé, jeho zamestnanci mali tiež podiel na zisku, vďaka čomu sa zvýšila produktivita práce na jeho farmách. Všetky zarobené peniaze investoval Yrigoyen do svojej politickej činnosti, kvôli tomu nikdy nedosiahol skutočne veľký majetok.
Boj proti Národnej autonomistickej strane náhľad|vľavo|Dobrovoľníci tvoriaci revolučnú armádu z roku 1893 počas neúspešného povstania. V roku 1880 sa k moci dostal Julio Argentino Roca, to znamenalo začiatok hegemónie Národnej autonomistickej strany. K moci sa tak súčasne dostala úzka elita, ktorá si kandidátov na prezidenta, ako aj členov vlády vyberala spomedzi seba. Voľby boli manipulované tak, aby vždy vyhral ich kandidát, čo vylučovalo akúkoľvek skutočnú opozíciu. Od roku 1880 bol tak Leandro Alem fakticky vylúčený z politického života. Nespokojní politici následne založili Občiansku úniu, ktorej hlavným cieľom bola reforma volebného systému. Alem a Občianska únia sa postupne stali populárnymi hlavne medzi mladými. S hegemóniou Julia Argentina Rocu nesúhlasil ani bývalý prezident Bartolomé Mitre, dohodol sa preto s Leandrom Alemom na ozbrojenej akcii proti vláde Národnej autonomistickej strany. Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu a zmenu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel v júni 1890 proti prezidentovi Miguelovi Juárezovi Celmanovi sám so svojou milíciou a bol ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda kompromisný kandidát Carlos Pellegrini s tým, že v ďalších voľbách podporí Roca práve Mitreho. Celman tak bez podpory Rocu abdikoval a v auguste 1890 sa prezidentom stal skutočne vtedajší viceprezident Pellegrini. Neúspešný ozbrojený pokus Alema sa nazýva revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.
Yrigoyen sa na začiatku nechcel pripojiť k Občianskej únii, ani k snahe o ozbrojený prevrat proti vláde, lebo bol presvedčený, že tento by nemal smerovať voči osobe prezidenta Celmana, ale voči systému ako takému. Napriek tomu sa však k vzbúrencom pripojil a počas neúspešnej revolúcie z parku sa stal náčelníkom dočasnej polície. Neúspech revolúcie však Občiansku úniu vnútorne rozložil. Alem tak v roku 1891 vytvoril novú stranu a to Radikálnu občiansku úniu, kam vstúpil aj Yrigoyen. Hlavným cieľom bolo bojovať proti Juliovi Argentinovi Rocovi a jeho strane. V tomto období zomrel jeho brat Roque po dlhej a ťažkej chorobe, čo Yrigoyena veľmi poznačilo. Súčasne sa však spriatelil s Carlosom Pellegrinim a Roquem Sáenzom Peñom, s ktorými zdieľal rovnaké názory na potrebu zmeny politického systému v krajine. Na nátlak Rocu nechal pred voľbami v roku 1892 zatknúť prezident Pellegrini na dva mesiace všetkých vodcov Radikálnej občianskej únie, okrem Yrigoyena. Po ich prepustení sa v novembri zišlo zhromaždenie strany, ktoré žiadalo povstanie proti vláde. To spustilo ďalšie ozbrojené povstania, hneď prvé vypuklo na konci júla 1893, kedy stúpenci Radikálnej občianskej únie obsadili mesto Rosario, kde vyhlásili revolučnú vládu. V tom istom čase ďalšia skupina pod velením samotného Yrigoyena začala boj vo vnútrozemí provincie Buenos Aires a obsadila mesto Temperley, kde vyhlásila centrum revolúcie, ktorú mal viesť Marcelo Torcuato de Alvear. K vzbúrencom sa rýchlo pripojili tisíce nespokojných ľudí, guvernér provincie Buenos Aires dokonca pod tlakom situácie odstúpil. Vláda vyzvala členov Radikálnej občianskej únie k rokovaniam, ktoré títo odmietli, následne im ponúkla vláda účasť vo vláde, čo bolo tiež odmietnuté. Vzbúrenci následne v auguste opustili misto Temperley a obsadili hlavné mesto provincie Buenos Aires La Plata. K štátnemu prevratu nakoniec neprišlo hlavne pre rozpory vo vnútri Radikálnej občianskej únie o to, ako a či pokračovať v revolúcii. Vzbura tak trvala 9 dní, kým ju nepotlačila federálna armáda. Alem chcel pokračovať v revolúcii v iných častiach štátu, no Yrigoyen to odmietol, lebo bol presvedčený, že vláda použije všetky dostupné prostriedky na jej potlačenie, čo by spôsobilo smrť množstva ľudí. Vzťah medzi Alemom a Yrigoyenom tento konflikt veľmi poznačil. Vláde sa postupne podarilo všetky ozbrojené nepokoje potlačiť a revolúcia bola v októbri úplne zlikvidovaná. Nasledovalo zatýkanie, ktoré sa dotklo aj Yrigoyena. Vodcovia neúspešnej revolúcie vrátane Yrigoyena boli následne deportovaní do uruguajského hlavného mesta Montevideo. Po neúspechoch revolúcii a neschopnosti presadiť zmeny volebného systému spáchal 1. júla 1896 sklamaný Leandro Alem uprostred ulice v Buenos Aires samovraždu.
Posledná revolúcia a politický vzostup náhľad|vľavo|Hipólito Yrigoyen prechádza davom na svoju inauguráciu v októbri 1916. V roku 1986 zomrel aj ďalší z vodcov Radikálnej občianskej únie Aristóbulo del Valle, čo urobilo z Yrigoyena automaticky hlavného predstaviteľa opozície. V nasledujúcom roku si Radikálna občianska únia odhlasovala novú stratégiu boja proti systému. Prestala sa zúčastňovať volieb a začala bojkotovať celý politický systém. Tento stav trval až do roku 1904. Bojkot systému zmenám vôbec nepomáhal. Na začiatku roka 1905 tak začala postupne vznikať nová revolúcia. Polícia však získala ešte v predstihu informácie a urobila niekoľko domových prehliadok, pri ktorých našla zbrane a zadržala podozrivých členov Radikálnej občianskej únie. Armáda následne vyhlásila pohotovosť a pripravovala sa na možné boje s revolucionármi. Vo februári tak musela začať narýchlo revolúcia, vláda však nestratila kontrolu nad hlavným mestom, čo sa ukázalo ako veľmi dôležité. V niektorých mestách Argentíny však boli revolucionári úspešní a vytvorili dočasné vlády. Povstanie vláda pomerne rýchlo potlačila po celej krajine, časť vodcov revolúcie utiekla do susedných štátov, časť bola zatknutá a uväznená v meste Ushuaia na úplnom juhu krajiny. Pobyt Yrigoyena bol ale neznámy, nezúčastnil sa ani svojho súdneho procesu. Yrigoyen začal rozpredávať svoj majetok, aby mohol financovať život spolustraníkov v exile. V marci 1906 však vtedajší prezident Manuel Quintana zomrel a jeho funkciu prevzal viceprezident José Figueroa Alcorta, ktorý vyhlásil na radu bývalého prezidenta Carlosa Pellegriniho amnestiu pre neúspešných revolucionárov. Yrigoyen sa snažil s novým prezidentom vyjednávať zmenu volebného systému, no pre odpor silných konzervatívcov nebol úspešný. V roku 1910 sa konali nové voľby a najvážnejším kandidátom sa stal Roque Sáenz Peña, ktorý podporoval zmeny vo volebnom systéme, aby sa zabránilo ďalším podvodom. Sáenz Peña bol priateľom Yrigoyena a súčasne predstaviteľ modernistického prúdu v Národnej autonomistickej strane. Sáenz Peña získal podporu v časti svojej strany a aj u Radikálnej občianskej únie. Vďaka tomu sa vo februári 1912 podarilo zmenu volebného systému presadiť pod názvom Zákon Sáenz Peña (Ley Sáenz Peña). Vďaka tomuto zákonu začalo konečne platiť všeobecné volebné právo pre všetkých, okrem žien a cudzincov. Hneď prvé regionálne voľby vďaka novému volebnému systému vyhrala Radikálna občianska únia.