Situácia po smrti Jozefa II. Po smrti Jozefa II. bola politika novinám prísne zakázaná, čo im odoberalo ich životnú podstatu. Podľa reakčného nariadenia Leopolda II. z rokov 1791 – 1792 sa povoľovalo uverejňovať v novinách len to zo zahraničného spravodajstva, čo už bolo predtým publikované v úradných Wienerisches Diarium. Vláda odmietla povoľovať vydávanie ďalších novín a časopisov. Cisársky dvor z obavy pred prenikaním pokrokovej ideológie Francúzskej revolúcie, prísnou cenzúrou potláčal každý slobodnejší prejav, pričom dbal na to, aby do novín neprenikli nijaké správy o tejto revolúcii. Vládnuca trieda nemilosrdne cenzurovala aj politické komentáre.Cisár František I. a viedenská vláda z obavy pred revolučnosťou ľudu a pred rozširovaním revolučných názorov zo zahraničia, najmä z Francúzska, založila osobitný “Dvorný policajný úrad." Vtedy sa tiež sprísnila činnosť tajnej polície a cenzorov novín a časopisov. Zakladanie novín sa stávalo takmer nemožným. František I. tu nadviazal na reakčné nariadenie svojho predchodcu Leopolda II,. ktorým sa povoľovalo v novinách publikovať len to spravodajstvo, čo už predtým vyšlo v úradných novinách Wienerisches Diarum. Veľmi prísne sa kontroloval najmä zákaz uverejňovania akýchkoľvek informácií a komentárov o francúzskej revolúcii z roku 1789.
Do nového, 19. storočia vstupujú Slováci za takýchto okolností bez jediných vlastných novín, alebo časopisu. Slovenská národne prebudená inteligencia tak stratila možnosť prostredníctvom periodickej tlače vplývať na stredné spoločenské vrstvy i na ľud. Sama inteligencia tento nedostatok chcela aspoň čiastočne odstrániť dopisovaním do cudzojazyčných časopisov, organizovaním učených spoločností a čitateľských spolkov, kde sa sústreďovalo odoberanie, požičiavanie a čítanie novín a časopisov. (Napr. Malohontská učená spoločnosť v r. 1811 – 1830 odoberala tieto časopisy: Annalen der Literatur und Kunst in dem österreichischen Kaiserthume, Wiener allgemeine Literatur-Zeitung, Vaterländische Blätter, halský Allgemeine Literatur-Zeitung, peštiansky Tudományos Gyüjtemény atď.) Najväčší význam pre slovenský kultúrny život mali jenské Jenaische allgemeine Literatur-Zeitung a Vaterländische Blätter, do ktorých písalo mnoho slovenských dopisovateľov. Redakcie mnohých nemeckých časopisov a novín začiatkom XIX. storočia prijímali príspevky príslušníkov rozličných národov monarchie, a to aj také, ktoré sa dotýkali špecifických problémov ich národného, politického a kultúrneho života. Domnievali sa, že ich takto presvedčia o vhodnej sprostredkovateľskej úlohe nemeckej žurnalistiky pre rozvoj ich vlastného národného života, ako aj o tom, že germanizácia im bude vlastne na osoh.
Začiatkom 19. storočia vzdelaní Slováci najviac prispievali do literárneho časopisu Annalen der österreichischen Literatur, herausgegeben von einer Gessellschaft inlädische Gelehrten, ktoré vydával bratislavský, neskôr viedenský kníhkupec, nakladateľ a kníhtlačiar Anton Doll. Tu vychádzali nielen príspevky slovenských, ale i českých, maďarských, arabských, chorvátskych, talianskych a iných autorov, pravda v nemeckej reči. Časom si príslušníci týchto národov, až na Slovákov, vytvorili vlastné politické, vedecké a literárne časopisy a neboli odkázaní na viedenské Annalen. Slováci však sem prispievali ešte dlhé roky, pretože vlastné časopisy tohto typu nemali. Preto aj príspevky slovenských autorov v tomto časopise sú pomerne početné a relatívne rozsiahle. Príspevky slovenských dopisovateľov nájdeme v tejto dobe napr. aj v pražských nemeckých novinách – K. k.. Genehmigte Prager Neues Zeitung a inde.
Slovenské národné hnutie na prelome 18. a 19. storočia značne trpelo tým, že nemalo vlastných novín a časopisov. Práve v dobe, v ktorej vystúpil Anton Bernolák s významnou akciou vytvorenia a uplatnenia slovenského spisovného jazyka, sa nedostatok národných periodických tlačových orgánov pociťoval dvojnásobne. Vtedy už publikovanie v cudzojazyčnej periodickej tlači vôbec nestačilo rozvíjajúcemu sa slovenskému národnému hnutiu.
Situácia koncom napoleonských vojen Po zániku Prešpurských novín prešlo takmer štvrť storočia, kým bolo možno na Slovensku pristúpiť k vydávaniu ďalšieho tlačového orgánu, určeného predovšetkým ľudovým vrstvám. Stalo sa tak nie pre nezáujem slovenských národovcov, ale preto, lebo ani Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada, ani iné nadriadené úrady, neboli náchylné povoliť vydávanie slovenských novín. Vyplývalo to aj zo silnejúceho maďarizačného hnutia, ktorému nevyhovoval nacionálny rozvoj nemaďarských národov Uhorska.
Napoleonské vojny, ktoré si vyžiadali veľké obete aj od nášho ľudu i meštiactva, prinútili šľachtu k opatrnejšiemu postupu a tak nevdojak umožnili meštiactvu ďalej si upevniť pozície. Po porážke Napoleona dochádza k ďalšej prudkej vlne reakcie, ktorá si vynútila ponechanie starých poriadkov (r. 1814). Symbolom politického teroru sa stáva spolok najreakčnejších panovníkov Európy tzv. Svätá aliancia. V Rakúsku nastupuje policajný teror, ktorého prejavom bola aj nechuť povoľovať zakladanie novín a časopisov a publikovanie iba oficiálneho, vláde vyhovujúceho zahranično-politického spravodajstva. Sklamanie z výsledkov francúzskej revolúcie a z Napoleona ťažko doľahlo na pokrokové meštiactvo, ale aj na dedinský ľud. Stratili sa nádeje na uskutočnenie občianskej rovnoprávnosti a úsilie slovenských národovcov o vybojovanie nacionálnej slobody sa stalo veľmi iluzórnym.
V dobe napoleonských vojen, kontinentálna blokáda vyhlásená Napoleonom proti Veľkej Británii, zapríčinila prerušenie obvyklých námorných ciest, čo zase prinieslo dočasné oživenie obchodu v Uhorsku, ale aj zvýšenie remeselníckej výroby a vytváranie vlastného priemyslu. Napoleonova porážka však znamenala koniec kontinentálnej blokády a tým aj koniec dočasnej konjunktúry v Uhorsku. Dočasná konjunktúra spôsobila, že sa na Slovensku upevňoval zárodok budúcej meštiackej triedy. Rástol aj počet remeselníkov, ba aj priemyselných robotníkov a menila sa celková štruktúra spoločnosti. Zostrujú sa protirečenia feudálneho spoločenského poriadku, ktorý je vážne narušovaný častými ľudovými nepokojmi a vzburami.
Za takýchto podmienok vzrástla aj vrstva slovenskej maloburžoázie i dedinskej inteligencie, hlásiacej sa k slovenskému národnému hnutiu. To umožnilo aj rozvoj edičnej činnosti vôbec a slovenského novinárstva osobitne, ktoré sa však ani začiatkom minulého storočia nedokázalo vymaniť z finančných ťažkostí, ani zo značného zaostávania za periodickou tlačou mocnejšej nemeckej a maďarskej buržoázie.
Vodcovskou osobnosťou slovenského novinárstva tejto doby sa stal Juraj Palkovič.
Pokusy o vydávanie novín Napriek ťažkosti získať povolenie na vydávanie novín Slováci uskutočnili viacero pokusov:
Pokus Slovenského učeného tovarišstva Kultúrny a osvetový ruch po rokoch vlády Jozefa II. (1780 – 1790) na Slovensku vrcholil významnými akciami našich osvieteneckých vzdelancov, vedených Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ktorí sa snažili o vytvorenie takej spoločnosti, ktorá by vydávala aj osvetové a ľudovýchovné diela. Takou sa stala roku 1792 v Trnave založené Slovenské učené tovarišstvo, zvané tiež Tovarišstvo literního umeňí. Jeho úlohou bolo hlavne organizovať a viesť národné hnutie a pomáhať sproletarizovanej inteligencii v ľudovýchovnej a osvetovej činnosti. Preto boli založené i podobné „stánky“ Tovarišstva v Nitre, v Banskej Bystrici, v Jágri a na východnom Slovensku v Rovnom, Solivare, v Rožňave a v Košiciach. Na konci tretieho roku svojej existencie malo už Tovarišstvo na území celého Slovenska do 450 členov.
Členovia Tovarišstva prejavovali tiež veľký záujem o zakladanie slovenských novín a časopisov, pretože v nich videli dôležitý nástroj ovplyvňovania verejnej mienky a posilňovania slovenskej myšlienky. Doklady o týchto ich plánoch nachádzame hlavne v korešpondencii. V zborníku venovanom činnosti bernolákovcov zvanom Tovarišstvo je otlačených aj 25 listov z korešpondencie tohto spolku. Z nich vidíme ako sa vedúce osobnosti spolku snažili o nadväzovanie kontaktov s verejnosťou a o rozširovanie svojho vplyvu. Tieto tendencie našli svoj výraz hlavne vo viedenskom “pobočnom stánku" Tovarišstva, ktorý chcel vydávať noviny v bernolákovskej slovenčine.
Noviny mali vychádzať dva razy do týždňa vo Viedni preto, lebo sa tu vraj sústreďujú noviny skoro z celého sveta, pričom v hlavnom meste monarchie bolo možno získať aj najdôležitejšie a najaktuálnejšie vnútropolitické spravodajstvo. Dokonca, ako sa tu tvrdí, mali iniciátori tohto plánu pre ne zabezpečených aj akýchsi zahraničných dopisovateľov. Išlo im pritom nie o finančný zisk, ale vydávaním novín sledovali “našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení." Nie je známe, prečo sa tieto plány nerealizovali, asi pre nedostatok peňazí a väčšieho počtu záväzných predplatiteľov. Je možné, že bernolákovcov od toho odraďovali aj ťažkosti, s akými bolo vtedy spojené vymáhanie povolenia na noviny.
Ďalšie iniciatívy bernolákovcov
Snahy bernolákovcov o založenie slovenských novín boli súčasťou ich rozsiahlej národnobuditeľskej činnosti, ktorú chceli posilniť nielen vydávaním školských učebníc, ľudovýchovných spisov, ale aj novín a časopisov. V rokoch l825 – 27 sa v bernolákovskom hnutí prejavuje tendencia upevňovať spoluprácu medzi katolíckymi a evanjelickými národovcami, aj nadväzovaním osobných kontaktov (Ján Kollár, Pavel Jozef Šafárik). Táto iniciatíva sa prejavovala v budínskom stredisku bernolákovcov, reprezentovanom Martinom Hamuljakom.
30. apríla 1826 mali predstavitelia obidvoch konfesionálnych zložiek u Jána Kollára v Pešti poradu. Na nej bol prítomný Hamuljak, Herkeľ, Koiš a profesor Juraj Maguraševič – priateľ Šafárikov v Pešti, ktorý pre svojich členov predplácal aj noviny a časopisy.
V nasledujúcom období Pavel J. Šafárik, ktorý žil v Novom Sade vzdialený od slovenského územia žiadal Juraja Palkoviča a neskoršie i Jána Kollára, aby sa chytili do vydávania slovenských novín. Nepodarilo sa mu ich pre toto osožné podujatie získať, no sám sa myšlienky na vydávanie slovenských novín nevzdával. Po prechode z Nového Sadu do Prahy roku 1833 venoval sa popri vedeckej práci aj novinárstvu, spočiatku ako zástupca Palackého a v rokoch 1838 – 42 ako riadny redaktor vedeckého Časopisu českého museum, ktorý mal aj veľa slovenských spolupracovníkov a predplatiteľov.
Cenzúra však aj tu vykonala svoje deštruktívne poslanie. Neprepustila v Časopise českého museum do tlače slovenské národné obrany proti maďarizácii, ba často ani stručné správy o vývoji národného hnutia Slovákov. Tak ani časopis nemohol výraznejšie zasahovať do vývoja národného i politického života v našich krajoch. Podobne to bolo s reakčnými Pražskými novinami, ktoré mali aj nízku odbornú úroveň.
Väčší význam ako predchádzajúce mal na slovenských čitateľov týždenník Světozor, ktorý začal vychádzať roku 1834 v Prahe za redakcie Pavla J. Šafárika. Bol to pomerne lacný ľudovýchovný časopis dobrej úrovne, ktorý dosiahol náklad 1800 exemplárov, čo bolo na tú dobu úspechom. Medzi jeho spolupracovníkov patrili aj štúrovci. Mnohí slovenskí národovci sa však neprestávali dovolávať založenia samostatných slovenských novín.
Najväčšiu iniciatívu po tejto stránke prejavoval neúnavný Martin Hamuljak, ktorý našiel pre svoje úmysly pochopenie hlavne medzi katolíckou slovenskou inteligenciou. Jeden z jeho stúpencov Michal Madánszky žiadal založenie týždenníka encyklopedického zamerania, ktorý by nevtieravo poučoval roľníkov, kupcov a remeselníkov. Tým by vraj prekliesňoval cestu budúcim slovenským novinám.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa však pokusy o založenie slovenských novín a časopisov nestretajú s úspechom. Jednou z príčin tohto stavu bola aj rozpoltenosť Slovákov v oblasti spisovného jazyka. Ani bibličtina – knižný a bohoslužobný jazyk slovenských evanjelikov, ani bernolákovčina – neprenikli medzi všetky vrstvy ľudu, ktorý aj naďalej zostával mimo vplyvu slovenského kultúrneho diania.