Človek (lat. Homo) je rod z čeľade hominidi (Hominidae). V systéme použitom v tejto wikipédii je to konkrétne jediný rod z podčeľade hominini (Homininae).
Rod človek zahŕňa jediný žijúci druh človek rozumný (Homo sapiens) a ostatné druhy rodu, ktoré už vyhynuli. V 20. a 21. storočí sa človek rozumný zatiaľ dožil najviac 122 rokov a 164 dní.
Vznik Najstaršie nálezy Ako najstaršie nálezy rodu Homo sa obyčajne udávajú nálezy: Chemeron/Baringo v Keni (2,456 – 2,393 mil. BP, značka KNM-BC-1, podľa Schwartz a Tattersall 2005 skôr patrí k druhu Paranthropus aethiopicus), Uraha v Malawi (2,4 mil. rokov resp. presnejšie 2,5 – 2,3 mil. BP, značka HCRP UR 501 resp. UR-501) a Hadar v Etiópii (2,36 mil. rokov, značka AL 666-1).
Prvé dva uvedené nálezy sa spolu s ďalšími veľmi starými nálezmi Shungura Members E-H (t. j. Shungura členy E-H) v Etiópii (od 2,4/2,3 mil. rokov) a Nachukui (West Turkana) v Keni (2,3 mil. rokov alebo 2,4 – 2,3 mil. BP) obyčajne radia pod alebo niekde blízko k druhu Homo rudolfensis. Nález z Hadaru sa naopak obyčajne pripisuje pod alebo blízko k druhu Homo habilisDudley, J.:The paleolithic of Hadar, Ethiopia, 2010 http://stanford.edu/~jadudley/paleolithic_of_hadar.pdf; Klein 1999, najmä str. 184, Wood 2011. Treba ale poznamenať, že menšina textov uvádza, že sa bližšie neidentifikovaný Homo sp. našiel aj v Shungura Member D (Shungura člen D), ktorý má datovanie 2,5 – 2,4 mil BP (ostatní autori nachádzajú rod Homo v Shungure výslovne až od členu E)Homo v člene D uvádza napr. Larick, R, a Ciochon, R. L.: The African Emergence and Early Asian Dispersals of the Genus Homo, 1996 (kópia in: Ciochon et al.: The Human Evolution Source Book, 2006) a http://originsnet.org/eraold.html; rod Homo až od člena E uvádza v rôznych zdrojoch Klein, ďalej napr. (zdá sa) Wolpoff 1999 a výslovne je to zdôraznené napr. (i keď odkazom na iné zdroje) v texte Grine, Fleagle, Leakey: Origin and the Early Evolution of the Genus Homo, 2008 na str. 174 a 178.
Druh Homo gautengensis, vytvorený až v roku 2010, môže byť o niečo starší než vyššie uvedené nálezy: Hoci sa obyčajne uvádza, že začína niekde tesne pred 2 mil. BP, nález Stw 53, ktorý doň spadá, môže byť podľa niektorých nových datovaní starý až 2,4 či 2,6 – 2,0 mil. BP a nález Stw 151, ktorý tiež spadá do tohto druhu (a predtým nemal presné zaradenie), má podľa staršieho datovania 3 až 2,6 mil. BP a podľa novšieho datovania 2,6 – 2,0 mil. BP.Wood 2011
Treba poznamenať, že informácia, že Homo habilis (a teda rod Homo) vznikol už pred 3 (či dokonca 4) mil. rokov (namiesto 2,4 mil.), ktorá sa vyskytuje v literatúre najmä konca 70. rokov a 80. rokov 20. storočia a stále ešte vo všetkých slovenských učebniciach pre základné školy (a prinajmenšom jednej pre stredné), nie je správna. Vyplýva z starších predbežných datovaní nálezov a zo staršieho zaradenia niektorých nálezov pod Homo, ktoré sa dnes zaraďujú pod australopitekov a podobne; ide najmä o datovanie nálezu KNM-ER 1470 (od konca 80. rokov obyčajne radeného pod druh Homo rudolfensis) na 2,9 mil. BP, ďalších nálezov z lokalít Koobi Fora a Swartkrans na "2 – 3 mil." a niektorých nálezov z Afaru (presnejšie Hadaru) na 3 – 4 mil.Jelínek: Velký obrazový atlas pravěkého člověka, 1977 (po slov. vyšlo 1980) Správne datovanie nálezu KNM-ER 1470 je však nakoniec iba 1,88 až 1,95 mil. rokov BP, ostatné nálezy sú tiež všetky oveľa mladšie a spomínané nálezy z Afaru sa dnes pripisujú druhu Australopithecus afarensis.pozri napr. Wood, B.: Encyclopaedia of Human Evolution, 2011
Ak sa do rodu človek zaradí aj (pozri sekciu Systematika) Kenyanthropus platyops, tak sú najstaršie nálezy staré zhruba 3,5 mil. rokov, ak sa do rodu človek zaradia aj australopiteky, parantropy, ardipiteky, Orrorin a Sahelanthropus, tak sú najstaršie nálezy staré zhruba 7 mil. rokov. Ak sa do rodu človek zaradia aj šimpanzy a gorily, sú najstaršie nálezy sporné, pretože dátum vzniku týchto rodov je nejasný, v extrémnych interpretáciách sa vývojovo oddelili pred 10,4 mil. rokov (šimpanz) a 14,4 mil. rokov (gorila), pravdepodobnejší vek bude ale asi okolo 7 mil. rokov.
Ak sa naopak do rodu človek nezaradí (pozri sekciu Systematika) Homo habilis a Homo rudolfensis, sú najstaršie nálezy zhodné s najstaršími nálezmi Homo ergaster resp. Homo erectus.
Najstaršie nálezy človeka špeciálne pre územie Ázie a Európy sú uvedené v článku človek vzpriamený a človek zručný: Človek vzpriamený#Časové vymedzenie a Homo habilis#Možné mimoafrické nálezy
Teórie vzniku Existujú dve teórie o vzniku rodu Homo: Teória prevratných evolučných pulzov (autor Elizabeth Vrba, polovica 80. rokov): V dôsledku klimatických zmien, ktoré spôsobili prudké zmenšenie plochy lesov a ich zachovania sa len vo forme izolovaných „lesíkov“ roztrúsených po savane sa pred 2, 6 miliónmi rokov stali „izolovanými“ aj obyvatelia jednotlivých lesíkov, čím časom vzniklo mnoho nových druhov Homo (ale aj iných živočíchov). Túto hypotézu uvítali najmä zástancovia teórie prerušovanej rovnováhy (punctuated equilibrium), ktorá vysvetľuje evolúciu striedaním období vývojovej stagnácie (stázy) a prudkých evolučných „výbuchov“. Teória kumulatívnych ekologických zmien (autor Anna K. Behrensmeyer, 1997): V dôsledku klimatických zmien, ktoré spôsobili pred 2,5 – 1,8 mil. rokov nástup chladnejšieho a suchšieho podnebia a klimatické výkyvy, došlo k zmene fauny v prospech savanových druhov (nahradenie až okolo 60% suchozemských cicavcov), ku ktorým patrili aj prví predstavitelia rodu Homo – Homo sp. a Homo rudolfensis. Táto teória je založená na výskume Turkanskej kotliny v Keni.
Obe teórie sú založené na klimatických zmenách podnebia smerom k suchšiemu a chladnejšiemu podnebiu s klimatickými výkyvmi v Afrike na konci pliocénu (presnejšie pred 2,8 – 1,8 mil. rokov; v Európe vtedy začínala ľadová doba).
Charakteristika Homo sa odlišuje od podčeľade australopitekorodých týmito znakmi: existencia kultúry – u ich najstarších druhov cieľavedomá výroba a používanie nástrojov väčší mozog (aj relatívne) – rozdiel minimálne asi oveľa menšie zuby a čeľusť, parabolické zubné oblúky kosti: tenšie lebečné kosti, veľká hlavica a kratší krčok stehnovej kosti, nezošikmené lopaty panvy
V prípade relatívnej veľkosti mozgu (vzhľadom na hmotnosť tela) pozorujeme stagnáciu (tzv. stázu) tejto charakteristiky od cca 1,8 mil. rokov BP až do obdobia pred 600 000 rokmi, potom nastal prudký rast kapacity lebky vrcholiaci v období pred cca 50 000 – 30 000 rokmi. Od tých čias sa tak priemerná telesná hmotnosť, ako aj absolútna veľkosť mozgu začali zmenšovať a tento trend pokračuje až do súčasnosti. Na rozdiel od spomínaných dvoch absolútnych charakteristík sa zväčšuje relatívna veľkosť mozgu a to v dôsledku zmenšovania telesnej hmotnosti. Pokiaľ ide o zmeny telesnej výšky v priebehu fylogenézy, nie sú trendy týchto zmien jednoznačné. Výška postavy kolísala nielen z diachrónneho, ale aj z regionálno-geografického hľadiska, zhodou okolností dosahovali dvaja chronologicky i geograficky rozdielni hominidi – príslušník druhu H. ergaster zo Západnej Turkany a hominid (H. heidelbergensis?) z Berg Aukas v Namíbii – rovnakú výšku .Thurzo 1998
Človek stratil svoje kompletné ochlpenie pravdepodobne ešte ako Homo erectus, keď sa z neho stal vytrvalostný bežec. Vytrvalostný bežec sa potrebuje potiť, aby sa ochladil. Preto časom došlo k redukcii počtu vláskových buniek v prospech tvorby potných žliaz.bild der wissenschaft: Warum wir so verschieden sind, 1/2009, Konradin Medien GmbH, ISSN 0006 – 2375, strana 37 http://www.bild-der-wissenschaft.de/bdw/bdwlive/heftarchiv/index2.php?object_id=31713022
Dnes je biologická evolúcia človeka zväčša ukončená. Celý svet je osídlený ľuďmi. Už niet neobjavených životných priestorov, ktorým by sa menšie priekopnícke skupiny museli prispôsobovať. Okrem toho sa ľudstvo silno premiešava. Preto je nepravdepodobné, že by sa presadili nové mutácie. V našom modernom svete okrem toho už prispôsobenie na klimatické podmienky nezohráva žiadnu podstatnú rolu. Kultúrna evolúcia je pre nás oveľa dôležitejšia. Strata určitých znakov však bude pokračovať (napríklad strata zubov múdrosti, na ktoré už v dnešnej dobe upravovanej a prispôsobovanej stravy nie sme odkázaní) a evolúcia sa pravdepodobne obnoví až po osídlení vesmíru.
Systematika Stručne o vzniku názvu druhu Názvy druhov človeka vznikali v minulosti skoro vždy tak, že sa jednému nálezu (napr. jednej vykopanej lebke) prisúdilo postavenie druhu a dostala rodové a druhové meno (napr. Pithecanthropus erectus – prvé je rodové meno, druhé je druhové meno). Často sa potom neskôr stalo nasledovné: 1. Druh bol presunutý do iného rodu. To sa taxonomicky prejaví tak, že druhové meno musí zostať pôvodné, ale rodové meno sa (pochopiteľne) zmení. Napr. presun druhu Pithecanthropus erectus z rodu Pithecanthropus do rodu Homo znamená, že sa druh musí premenovať na Homo erectus, a presun druhu Homo rudolfensis z rodu Homo do rodu Kenyanthropus znamená, že sa druh musí premenovať na Kenyanthropus rudolfensis. 2. Druhu boli priradené aj ďalšie, podobné nálezy. Typickým príkladom je druh Homo heidelbergensis, ktorý pôvodne zahŕňal len nález Mauer 1, ale dnes už zahŕňa často minimálne všetky nálezy na svete z obdobia medzi 600 000 až 250 000 BP. 3. Druh bol preklasifikovaný na poddruh (inými slovami: bol preradený pod iný druh). To sa taxonomicky prejaví tak, že sa pôvodné druhové meno pridá na koniec názvu druhu, do ktorého starý druh presúvame. Napríklad Homo pekinensis bol preradený pod druh Homo erectus a tvorí tam teraz poddruh – preto bol premenovaný z Homo pekinensis na Homo erectus pekinensis.
Dnes sa druhy obyčajne tvoria tak, že sa stanoví jeden nález ako holotyp (typový nález), plus často aj – ak existujú – niekoľko paratypov, a neraz sa ešte v texte opisu druhu uvedú (ak existujú) ďalšie nálezy, ktoré podľa autora do druhu asi patria.
Spornosť klasifikácie Zaradenie jednotlivých nálezov do jednotlivých druhov (resp. vôbec uznávanie samostatnej existencie jednotlivých druhov) je často sporné. Táto spornosť v mnohých prípadoch nie je výnimkou v celej biologickej systematike, ale pre paleoantropológiu je obzvlášť typická. Vyplýva z toho, že pojem druh (a tým pádom aj poddruh a podobne) nie je jednoznačne definovaný, resp. definícií existuje viacero a žiadna nie je rozhodujúca, preto aj rôzni autori zdôrazňujú odlišné kritériá pri posudzovaní nálezov pri hodnotení fosílií sú viaceré definície druhu problematické, pretože z kostí možno vyčítať len obmedzené množstvo informácií o organizme jednotliví autori niekedy dospejú pre hodnotení morfologických charakteristík toho istého nálezu k iným výsledkom rôzni autori vychádzajú z rôznych datovaní nálezov (jednotlivé nálezy majú veľmi často viacero datovaní v závislosti jednak od autora a roku datovania a jednak od metódy datovania) niektorí autori uprednostňujú systém pozostávajúci z menej väčších druhov (tzv. lumpers) a niektorí systém pozostávajúci z viacerých menších druhov (tzv. splitters) niektorí (skôr starší) autori vidia vývoj človeka ako časom sa postupne meniaci jeden "typ" organizmu, kým iní (skôr novší) autori vidia vývoj človeka ako komplikovaný rozvetvený "strom", v ktorom viacero "typov" existovalo neraz súčasne niektoré dáta (datovania, porovnania s inými nálezmi atď.) o danom náleze môžu byť v čase, keď písal jeden autor, už k dispozícii, ale v inom roku (trebárs aj len predchádzajúcom roku), keď písal iný autor, ešte k dispozícii neboli
Vývoj taxonómie rodu Do polovice 19. storočia bol známy len človek dnešného typu, ktorého Linné v 18. storočí nazval Homo sapiens (ojedinelé nálezy iných druhov človeka, ktoré už vtedy existovali, neboli vtedy ešte správne identifikované).