Karol Pazúr (* 26. február 1917, Krompachyhttp://www.sme.sk/c/2414989/kto-bol-karol-pazur.html – † 1979, Banská Bystricahttps://www.aktuality.sk/clanok/355232/tuzil-po-nemeckej-krvi-zabijal-aj-nemluvnata-masoveho-vraha-karola-pazura-oslobodili/) bol dôstojník obranného spravodajstva československej armády, predtým príslušník 1. československého armádneho zboru v ZSSR, kde slúžil v Reicinovom OBZ. Do Zboru v ZSSR sa dostal zo sovietskeho zajateckého tábora, predtým slúžil v Rýchlej divízii Slovenskej armády. Bol iniciátorom a hlavným účastníkom masovej vraždy nemeckých a maďarských civilistov pri Přerove v noci z 18. na 19. júna 1945 , takzvanej Přerovskej tragédie.Marie Špalková: Horní Moštěnice – kapitoly z dějin obce, Kojetín: KATOS CZ, 2006; ISBN 80-86247-03-1, kapitola Tragedie podkarpatských Němců, str. 114–116Tomáš Staněk: Poválečné "excesy" v českých zemích v roce 1945 a jejich vyšetřování, Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2005; ISBN 80-7285-062-8, str. 274–279

Životopis Detstvo a mladosť Narodil sa vo východoslovenskom meste Krompachy. Po skončení ľudovej školy sa vyučil kníhviazačom a krátko bol bankovým úradníkom. Kariéra počas druhej svetovej vojny Počas druhej svetovej vojny sa stal členom HSĽS a Hlinkovej gardy. V radoch Rýchlej divízie bol vyslaný na východný front. Keď padol v roku 1943 do zajatia Červenej armády, nechal sa zaradiť medzi príslušníkov novo vznikajúcich československých jednotiek. Ako dôstojník a spravodajca pôsobil potom u 1. československého armádneho zboru po boku Bedřicha Reicina. V decembri 1944 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Masaker na Švédskych šanciach

Po rozpustení 1. československého armádneho zboru (25. mája 1945) zostal ako poručík obranného spravodajstva pri armáde. Zdá sa, že svoju minulosť považoval za problém a že sa preto maximálne snažil vylepšiť svoje renomé prenasledovaním Nemcov po vojne. Vrchol jeho snaženia predstavovala iniciácia a organizácia masakru na Švédskych šanciach, v ktorom bolo zavraždených 267 „Nemcov“ (boli medzi nimi karpatskí Nemci i Slováci), v drvivej väčšine žien, detí a starcov (bolo medzi nimi aj niekoľko bábätiek, ktoré Pazúr všetkých osobne zabil). Neskoršie vyšetrovanie nepreukázalo, že by zavraždení (po smrti navyše okradnutí o všetko, čo malo nejakú cenu) aktívne podporovali nacizmus, ako Pazúr tvrdil, iba niekoľko z nich bolo členmi Hlinkovej gardy (čo býval však aj Pazúr). U tridsiatich z nich bola zistená slovenská národnosť, u niekoľkých potom dokonca odbojárska minulosť. Snahy o potrestanie Veliteľ českej vojenskej správy v Přerove sa ho síce bezprostredne po vykonaní masakru pokúsil zadržať, ale potom, čo sa Pazúr preukázal poddôstojníkovi NKVD preukazom OBZ, mohol napriek tomu voľne odísť a bol dokonca povýšený. Veliteľ sovietskej posádky v Přerove vydal hneď nasledujúceho rána príkaz na jeho zatknutie, ale Pazúr už bol v tom čase mimo jeho jurisdikcie. Vec bola vyšetrená, zdokumentovaná, ale dlho neriešená. Až v roku 1947 bol po snahe niekoľkých medzinárodných organizácií zatknutý a pred vojenským súdom v Bratislave odsúdený na sedem a pol roka väzenia. Proti rozsudku sa odvolal hlavný žalobca Anton Rašla a tiež on sám. Pazúr vyhlasoval, že „taká bola doba“, že „konal z vlasteneckej povinnosti“ a že „proces s ním je politický a jeho cieľom je poškodiť komunistickú stranu“. Na otázku, prečo nechal pobiť aj ženy a deti, ktoré zo žiadnej spolupráce s nacizmom podozrievať ani nemohol, vyhlásil, že „nevedel, čo iné s nimi robiť, keď nechal postrieľať ich rodičov“.

Po odvolaní ho Vrchný vojenský súd v Prahe odsúdil na 20 rokov väzenia, napriek intervencii Bedřicha Reicina. Reicin po komunistickom puči vo februári 1948 začal zariaďovať jeho prepustenie. Najskôr Klement Gottwald znížil na Reicinove odporúčanie Pazúrov trest na 10 rokov, potom nasledovalo ďalšie skracovanie a zmierňovanie trestu. Vo väzení strávil Pazúr napokon fakticky len asi rok.

Hrdina odboja a agent Štb Po prepustení pôsobil ako hrdina protinacistického odboja na lukratívnych štátnych postoch a dostal viacero vyznamenaní. Bol agentom Štátnej bezpečnosti. Ako funkcionár Zväzu protifašistických bojovníkov sa pravidelne zúčastňoval osláv SNP. Svoju vinu si nepripúšťal a sám sa pokladal za obeť politických procesov. Pri príležitosti 25. výročia SNP sa v Sušici Pazúr ako vedúci delegácie Zväzu protifašistických bojovníkov stretol so svojím žalobcom Antonom Rašlom, ktorému podával ruku (!) so slovami „Ja vám odpúšťamto bola vtedy taká doba.“

Z archívnych dokumentov vyplýva, že ešte v roku 1975 žil s určitosťou v Československu. Po zvyšok života žil v Banskej Bystrici, zomrel na cirhózu pečene a je pochovaný na tamojšom evanjelickom cintoríne. Existujú ďalšie teórie o jeho smrti, podľa prvej bol utopený príbuznými svojich predchádzajúcich obetí, podľa ďalšej emigroval pod zmeneným menom do USA. Karol Pazúr zomrel 25. apríla 1976, podľa slovenského novinára Tomáša Kyseľa sa tak stalo až v roku 1979.

Poznámka

Referencie

Kategória:Narodenia v 1917 Kategória:Vojnoví zločinci Kategória:Slovenské osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Slovenskí vojnoví zločinci Kategória:Osobnosti z Krompách